Uplynulých 25 rokov je Slovensko presviedčané, že liberálna demokracia je najlepším riešením ľudských a spoločenských problémov.
Manifestom nátlaku neoliberalizmu na sociálny štát boli a sú reformy zamerané na privatizáciu. Ekonomický liberalizmus, ideovo podporovaný rozličnými mozgovými trustami – think-tankami, neziskovými organizáciami so zahraničným financovaním a politickými elitami – priniesol pod heslom reforiem do postkomunistických štátov privatizáciu verejného sektoru, rozklad sociálneho štátu, liberalizáciu finančných a kapitálových trhov, eróziu štátnych štruktúr a etablovanie podnikateľov oligarchov.
Reformy sa niesli aj v podmienkach Slovenskej republiky v duchu rétoriky o zodpovednosti jednotlivca, o neviditeľnej ruke trhu a konkurencii ako takmer prírodnej sile, ktorá rieši všetky problémy spoločnosti, o štáte ako neefektívnom hospodárovi, o lenivých, neiniciatívnych pracujúcich a o zneužívaní sociálnych dávok. Táto rétorika pritom akcentovala požiadavky zásluhovosti a alimentačných povinností rodiny, na ktorú sa postupne preniesla väčšina povinností a zodpovedností, ktoré má sociálny štát v oblasti sociálneho zabezpečenia občanom zabezpečovať a napĺňať. Ide pritom o právo na dôstojnú starobu, primeraný príjem, sociálne služby či ústavné práva na primeranú zdravotnú starostlivosť a vzdelanie. Všade tu hľadal neoliberalizmus a jeho prívrženci – politickí predstavitelia, neziskové organizácie a rôzni ďalší prisluhovači – možnosti, ako preniknúť do peňaženiek rodín a rodinných príslušníkov tak, aby na nich preniesol čo najviac financovania a zodpovednosti.
Neoliberalizmus velebí flexibilitu, adaptabilitu a mobilitu pracovnej sily, ale nekladie si pritom otázku, prečo sa v podmienkach rozvinutých technológií nepracuje menej, ale viac. Prečo s produktivitou práce nerastú adekvátne mzdy? Prečo je nárast miezd geometricky nižší ako nárast tržieb a ziskov, z ktorých je veľká časť distribuovaná následne cez výplatu dividend do zahraničia a to aj v situácii, keď štát podporuje a dotuje pracovné miesta vybraných firiem? Prečo sa nevenujeme dostatočne chudobe, sociálne vylúčeným, sociálnym službám, rodinám s deťmi a podporovanému bývaniu? Aj napriek neustálym deklaráciám politikov o ekonomickom progrese našej krajiny je až viac ako 36 % starobných dôchodkov z celkového počtu 1 milióna vyplácaných dôchodkov nižších, ako je hranica chudoby. Pri invalidných dôchodkoch je to až viac ako 80 % z viac ako 240 tisíc invalidných dôchodkov. To pretrváva najmenej od roku 2010. Prečo vynakladá náš štátny rozpočet k pomeru k HDP najmenej výdavkov na sociálnu ochranu, ktorá je podľa EÚ „fundamentálnym a vitálnym základom sociálnych výdajov štátneho rozpočtu každej členskej krajiny EÚ“? Viac výdavkov rozpočtuje na sociálnu ochranu každoročne Rumunsko, Bulharsko či Estónsko. Prečo občania odkázaní na dlhodobú starostlivosť – seniori a ZŤP a ich rodiny – platia niekoľko stovák eur mesačne za starostlivosť a opateru, pretože sa „každý musí vedieť o seba postarať“, ale nerobí nám problém, keď platíme zo spoločného viac ako 30 eur denne väzňovi či migrantovi na ich pobyt?
Odpoveďou je, že sa obchádzajú systémovo-štrukturálne príčiny týchto fenoménov a namiesto toho sa tematizujú sociálne a individuálne prejavy a dôsledky jednotlivcov vychádzajúc z predpokladu osobnej zodpovednosti za vzniknutú situáciu bez zodpovednosti, riešení a funkcií, ktoré má napĺňať sociálny štát.
Neoliberálny diskurz operujúci právami a pravidlami pri zavádzaní „svojho“ sociálneho poriadku, bohužiaľ, dlhodobo zabúda na tých, ktorí na tejto fiktívnej zmluve neparticipujú. Sú to seniori, občania so zdravotným postihnutím, osamelé matky s deťmi, bezdomovci, sociálne vylúčení takisto ako rodiny všetkých týchto skupín obyvateľstva, na ktoré štát preniesol alimentačné povinnosti a zodpovednosti.
Pripomeňme zároveň, že niektorí domáci zástancovia neoliberalizmu, napr. z radov neziskových organizácií, prichádzajú pravidelne s návrhom na zrušenie minimálnej mzdy, ktorú priamo vinia za nárast miery nezamestnanosti. Hodnoty rovnosti a slobody sa kladú proti hodnote efektivity, ktorej ekonomistickému výkladu podrobujú všetky oblasti života. Tieto sa v sociálnej politike prejavujú aj podmieňovaním sociálnych dávok tzv. aktivizačnými opatreniami, ktoré sú však de facto podobou nútenej práce. Vynález importovaný z USA ,tzv. prekariát, produkuje nárast pracujúcej chudoby. Ako trefne poznamenáva J. Keller, „zle platená práca nie je zdrojom sociálneho zabezpečenia, ale ich vzťah sa prevracia, aj minimálna sociálna dávka sa podmieňuje vykonávaním akejkoľvek práce“. Pripomeňme si zároveň posledné zvyšovania minimálnej mzdy, ktoré rozhodne neboli „kozmetické“, a zároveň zvyšujúcu sa zamestnanosť. Nie zvyšujúcu sa nezamestnanosť, ako sa nám snažia podsúvať odporcovia sociálneho štátu.
Sociálna kohézia a solidarita sa v Slovenskej spoločnosti oslabujú ruka v ruke s velebením výkonu a úspechu a frustrácia sa vybíja napríklad v negatívnych postojoch proti Rómom alebo bezdomovcom ako zástupným objektom, ktorých spôsob života sa vo všeobecnosti vníma ako parazitujúci na sociálnom systéme. Politická realita na Slovensku je zároveň dobrým príkladom spojenia, kedy značne heterogénne politické strany spoločne navrhovali a podporovali zákony v sociálnej oblasti.
Záver: Slovenská legislatíva týkajúca sa dlhodobej starostlivosti, hmotného, primeraného zabezpečenia najmä pre seniorov, zdravotne ťažko postihnutých, nízko príjmových občanov, rodiny s deťmi, výdavky na sociálnu ochranu a zdravotníctvo kopíruje thatcherovskú politiku decimujúcu sociálnu politiku štátu a sociálnu pomoc vylúčeným občanom s deštrukčnými účinkami na základné úlohy sociálneho štátu. Mala by byť preto detailne podrobená sústavnému tlaku politických strán, akademikov a verejnosti, zameraných na odklon od hodnôt neoliberalizmu a znovuprinavrátenie hodnôt sociálneho štátu.
Fotozdroj: South Front
