Súčasný svet sa ocitol, povedané slovami kanadského politického vedca Arthura Krokera, na pomedzí posthumánnej budúcnosti, čiže končí sa éra postmoderny, začína sa posthumánna spoločnosť. Digitálne technológie ohrozujú ciele národnej bezpečnosti, vedú k ekonomickým reštrikciám, k nadvláde korporátnych spoločností v oblasti sociálnej komunikácie. Na druhej strane v oblasti kultúry pociťujeme nadmerný nárast fantastických románov, súbojov vampírov, online bojov medzi zombies, robotmi, ochrancami stratenej humánnosti. Skrátka, podkopávajú sa základné princípy a znaky ľudskosti – výrazne sa naštrbuje súlad a súzvuk jednotlivých prírodných druhov, mizne privátna subjektivita, hierarchické usporiadanie poznatkov, vytrácajú sa ľudské bytosti ako univerzálny hodnotový štandard všetkých udalostí. Informácia stráca svoje „telo“ a jazyk sa používa na základe zakódovaných vzorcov. Digitálne prostriedky prenikli človeku pod kožu, zakorenili sa v mozgu, vkĺzli do jeho vedomia, túžob a imaginácie. Popri tele z mäsa a kostí vzniklo digitálne telo. Obidve telá sa pohybujú v jednoduchom fyzickom priestore, ale s rozličnými dimenziami času a priestoru.
Ľudské orgány z 3D tlačiarne?
V digitálnom veku naberá kultúra úplne iný rozmer, človek so svojimi emóciami, estetickým vnímaním sa postupne dostáva do polohy robota. Mnohí vedci sa škriepia, či je to dobre, alebo zle. Nebude dlho trvať, a iPad sa zakrátko premení na mobilný monitor srdca. Stačí sa ho dotknúť, a automaticky zaznamená vaše vitálne biologické dáta, tep, rytmus, tlak, a ak sa ocitnete v ohrození, zaraz vás nasmeruje do najbližšej nemocnice. Ale to je len začiatok. Keďže každý z nás má špecificky ustrojené srdce, otvára sa tu tretia hlavná cesta na identifikáciu človeka: nielen skenovanie dúhovky či odtlačky prstov, ale aj mobilný srdcový monitor. A ako potom označiť výrobu ľudských orgánov prostredníctvom 3D tlačiarne? V tomto smere robia pokusy v Regenerative Medicine at Wake Forest Baptist Medical Center v Kanade, ale aj vo výskumných laboratóriách v USA a inde. Vyvíjajú tu srdce, obličky, žlčník, ľudské kosti. Pacientovi vezmú z tela vzorku z buniek, potom ich implantujú naspäť do tela, aby sa prepojili s krvnými telieskami. V Japonsku zase vyvinuli robota so šiestimi základnými citmi: hnev, strach, zúrivosť, radosť, prekvapenie a nevôľa. Dnešný svet pokladajú mnohí vedci za pomalú samovraždu ľudstva. Jej ozvenu môžeme počuť dennodenne: topenie polárneho ľadu, neočakávaný závan radiácie nukleárnych fabrík, vzrušený hluk pretechnizovaného davu, kybernetické vojny, lokálne „spravodlivé“ vojny, dokonalá digitálna kontrola človeka. To by mala byť azda kultúra budúcnosti?
Digitálni nadšenci s uveličením vyhlasujú, že za ostatné dva roky sa nazbieralo viac dát a informácií ako za celú existenciu ľudstva. Známi myslitelia Marshall McLuhan a Paul Virilio varovali pred týmto optimizmom. Prichádzali s predzvesťou apokalypsy. Upozorňovali, že po dekonštruktivizme, postštrukturalizme, postmoderne nastane posthumanizmus, ktorého hlavné znaky budú spočívať v rozčlenení, fragmentovaní, v bifurkácii, reálne existujúca materiálna história sa premení na digitálnu realitu. Podstatou kultúrnych tendencií bude búrka dát, ktorá nás absolútne obkrúži. Preniknúť do digitálnej subjektivity znamená vnoriť sa do gigantických galaxií sociálnych, politických a ekonomických dát odtrhnutých od požiadaviek ľudskej logiky. Povedané so psychologičkou Sherry Turklovou, konečne sa staneme „svorne osamotenými“.
Ozvučovanie ľudských myšlienok
Budúce technológie môžeme porovnať, ako hovorí Arthur Kroker, s estetickou praxou skorých fotografií. Na výstave fotografií o výstavbe Montrealu v 19. storočí bolo vidieť ulice, obchody, električky, lode, stopy po ľuďoch boli však minimálne. Návštevník musel pred nimi chvíľu postáť, aby na nich zbadal život. Na rozdiel od dneška. Súčasné technológie robia všetko viditeľné, nič nemôže zmiznúť z obrazu. Človek je pod ustavičnou kontrolou satelitov, badať pohyb na uliciach, letiskách, jednotlivec je sledovaný až po jeho biometrické dáta, lenže na druhej strane niektoré dôležité veci pre človeka sa stávajú neviditeľné, narastá pocit samoty, realita ho odpája od pripojenia. Technologické možnosti sa uzatvárajú do najhlbšieho ľudského vnútra. Svet technológií dokonca šokuje vyhláseniami, že nadíde čas, keď človek nebude potrebovať srdce ani pulz. Stephen Hawking tvrdí, že život ľudstva sa o 100 rokov presťahuje do vesmíru. NASA začala nedávno vyvíjať uhlíkové nanotuby chrániace človeka pred rádioaktívnym žiarením, ktoré sa implantujú na niekoľko miest v tele a zabránia ochoreniu. Dokonca sa robia pokusy dekódovať vlnové signály mozgu, aby sa mohli ozvučiť ľudské myšlienky. Len si spomeňme na sci-fi film Minority report…
Novou výzvou pre sociálnu komunikáciu bude nepochybne hypersonický zvuk, ktorý je za normálnych okolností pre ľudské ucho nerozlíšiteľný. Ak sa však nastaví na objekt ľudského tela, vlny sa spomalia a ucho ich zachytí. Vedci sa údajne usilujú, aby zvukové vlny dosiahli rýchlosť svetla. Hypersonický zvuk produkuje novú formu ticha, ktorá bude šepkať jedine do vášho ucha. Na marketingové účely ho použili Japonci a nedávno sa táto technológia objavila aj na newyorskom Manhattane pri propagácii šou Paranormal State. Chodci pri bilborde počuli šepkať: Kto je tam? Čo je to? To nie je vaša predstava! Inak povedané, ide tu o separáciu hluku a zvuku. Navyše to možno uplatniť separátne pre každé ucho.
„Kultúra“ obrazu
Digitálna technológia výrazne ovplyvnila ďalší významný kultúrny atribút (uchovávanie informácií) – násilne sa oddelila forma od obsahu. Prispela k tomu najmä architektúra sociálnych médií. Stali sa súčasťou, ak to možno tak povedať, totality ľudského správania.
Žijeme v dominujúcej kultúre obrazu (kino, televízia, počítače – to je naša každodennosť). Menej viditeľný je reálny dosah obrazovej kultúry na psychologické teritórium ľudskej imaginácie, percepcie a identity. Digitálny vek kompletne zabalil našu planétu do kože univerzálneho jazyka spojenectva, podriadiac heterogénnosť človeka pevnej sociálnej sieti. Nezabúdajme však, že technológia nemôže existovať bez úvah, formulovanie bez konceptu a spojenie bez niečoho rozpojeného. Taká je digitálna dialektika. Nežijeme v zatemnení komunikácie, lež na začiatku nového poriadku komunikácie – hraničnej komunikácie. Lenže ak uprednostníme digitálny pohľad, ochudobníme ľudskú víziu. Pod ľudskou víziou treba rozumieť nielen to, čo je viditeľné, ale predovšetkým to, čo zostáva neviditeľné, mimo režimu percepcie. Skvalitňovanie digitálneho videnia zaťahuje oponu každodennému ľudskému videniu. Keď sa oko po prvý raz roztvorí, vidí zem, vodu, vzduch, oheň, oblohu. Dnes sa všetko zmenilo. Tento pohľad zomiera. Vedci robia pokusy s digitálnym okom. Implantovali ho zajacovi a skúmajú jeho prejavy a správanie… Kam to povedie?
Prechodné obdobie po dronoch
Súčasnosť sa označuje aj ako prechodné obdobie „po dronoch“. Čítaním „na diaľku“ pomocou bezpilotných lietadiel s umelou inteligenciou možno anticipovať budúci svet, kde sa politická zodpovednosť a politická kultúra zúžila na etiku „z diaľky“ založenej na separácii činu a jeho dôsledkov. Politickí lídri sú od akcie na míle vzdialení, všetko sleduje iba zopár zainteresovaných. Taký dron obletí polovičku sveta, na základe umelej inteligencie si podľa vlastného uváženia vyberie nepriateľský cieľ. Pripomína to film Terminátor, v ktorom sa roboty rozhodnú zabíjať ľudí. Drony symbolizujú v súčasnom svete kapitálu úlohu strážcov liberalizmu. Do praxe ich vniesol Barack Obama svojimi konceptmi zla a „spravodlivej“ vojny, ktoré preberá, okrem niektorých svetlých výnimiek, celá mediálna sféra. Odvíja sa to od mantry – usilujeme sa vyhrať mier. Zlo a diabol vo svete existujú. Spravodlivú vojnu predsa akceptovali aj sv. Augustín a Tomáš Akvinský.
Ľudia v práčke technologického násilia – globálna dedina
Jeden z najvýznamnejších teoretikových masových médií a sociológov kultúry Marshall McLuhan predpovedal, že v digitálnom veku sa celý svet tradičného moderného myslenia vytratí z času a priestoru a stane sa svetelným časom a priestorom, smerujúc k rýchlosti svetla. Predchádzajúce delenie na ľudí, stroje, zvieratá a predmety sa zmení na ťažko identifikovateľné hmlisté subjekty a objekty, ľudské telo stratí svoju autonómnosť. Ľudia sa vyžmýkajú v práčke technologického násilia. V jeho teórii je dôležitým pojmom extenzia zmyslov, ktoré vytvárajú médiá. Na rozdiel od ľudských zmyslov sa pokladajú za uzatvorené systémy s dosahom na sociálnu štruktúru. V tejto súvislosti rozlišuje tri etapy vývoja ľudstva: kmeňové obdobie (negramotnosť), v ktorom hrá rozhodujúcu úlohu hovorené slovo, ďalej moderné obdobie spojené s nástupom tlače (tzv. Gutenbergova galaxia) a napokon elektronický vek súvisiaci s nastolením vzájomnej spoločenskej závislosti, vytvorením tzv. globálnej dediny. Vyhlásil, že elektronické komunikačné technológie povedú k ľudskej pasivite a odcudzeniu.
Známa McLuhanova tetráda týkajúca sa moci médií (a vôbec všetkých artefaktov), ktorá poukazuje na to, že ak chce človek niečomu porozumieť (najmä v kultúre), musí si odpovedať na štvoricu otázok: Po prvé, čo určitý jav intenzifikuje, posilňuje (intenzifikuje sa výmena informácií), po druhé, čo ho archaizuje, prekonáva (archaizuje sa analógový obraz, nahrádza sa digitálnym), po tretie, čo ho aktualizuje, znovuprebúdza (aktualizuje sa svetový rozhľad), po štvrté, čo je jeho inverziou, pozadím, čo zvíťazí (návrat sociálnej interakcie prostredníctvom elektronickej komunikácie)? Z dnešného pohľadu si však musíme odpovedať aj na to nedopovedané: Čo posilnením potláčame? Čoho sa pri archaizácii vzdávame? Čo sa aktualizáciou nahrádza? Čo sa pri inverzii udržalo pri živote, stalo sa imobilné, takmer kryogénne zmrzlo súčasne s objavením každého nového komunikačného média? A odpoveď: Zatvorilo sa oko percepcie, ktoré tvorí fundament etickej reflexie o budúcnosti digitálnej technológie, zatvorené oko nahradila neviditeľná vízia celej mašinérie informačnej kultúry, vzdali sme sa ľudského videnia a zamrzla nostalgia za stratenou modernou. Pri otázke, čo a ako sa nahrádza, nesmieme zabudnúť, že technologická substitúcia smeruje ku klonovaniu, avatarom, androidom, zombiem ako možným nástupníkom jednotlivých prírodných druhov. Roboty začnú vytvárať umelú inteligenciu. (Ostane to pod kontrolou človeka?) A všetkému bude dominovať obraz so zvukom. Ale aký?
September 2015
Esej vyšla v Literárnom týždenníku 31 – 32/2015
