Médiami prebleskli výkriky politikov i horlivých novinárov, že Rusko chce posvätiť inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. „Je to nežiaduci vedľajší produkt snahy komunistov prijať zákon o veteránoch. Rozšíriť sociálne privilégiá veteránov vojen Sovietskeho zväzu, ale aj Ruska, ktorí sa stali invalidmi v dôsledku bojových operácií mimo územia Ruska,“ usiluje sa upokojiť atmosféru politológ Alexander Duleba. (https://www.aktuality.sk) „Ale veď to boli okupanti, ktorí majú na rukách aj detskú krv,“ rozhorčili sa pred kamerami novembroví tribúni Milan Kňažko a Ján Budaj. (https://tv.pravda.sk) Áno, boli to okupanti, akými boli americkí vojaci vo Vietname, po ktorých ostali státisíce mŕtvych a zmrzačených ľudí. Isteže, na oboch stranách konfliktu. K obetiam treba prirátať 50 000 detí, ktoré sa narodili s ťažkým postihnutím, lebo Američania na „odlisťovanie“ džungle, v ktorej sa skrývali partizáni, používali herbicídny jed Agent Orange. A čo napalm? A dedinka My Lai? Neodniesla si pomoc partizánom ako slovenské dedinky Kalište, Tokajík alebo české Lidice? (podklad: https://wikipedia.org/wiki/Vietnamska-vojna) A vyčíta niekto Spojeným štátom, že sa starajú o vietnamských veteránov a že tým padlým postavili Stenu s ich menami vo Washingtone?
Okupanti sú okupanti, hoci sa vovalia pod bohvieako vznešeným heslom. Do Československa ich viedla záchrana výdobytkov socializmu, do Vietnamu nastolenie demokracie a ľudských práv, do Iraku (2003) vrazili pod sloganom Iracká sloboda. Do vojenskej akcie bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN a pod falošnou zámienkou, že Saddám Husajn tají zbrane hromadného ničenia, sa zapojil aj holubičí národ spod Tatier. A keď sa zbrane hromadného ničenia nenašli, slovenskí vojaci neváhali a s bojovými druhmi pomohli irackému ľudu zvrhnúť diktátora…
Z pozície okupantov Iraku ich vysekali médiá. Stačilo prevziať slovník sovietskej tlače, rozhlasu a televízie po Auguste 1968: rodičia, manželky a deti, môžete byť hrdí na svojich synov, manželov a otcov, domáce obyvateľstvo ich víta a ďakuje im. V prípade Afganistanu sa povedačka o odvážnych a hrdinských slovenských chlapcoch oprášiť nedala, pretože Afganistan prežil dve invázie. A ak sa tá prvá (1979/1989) označuje ako okupácia a tzv. sovietsky Vietnam, ťažko tú druhú (od roku 2001) v podaní USA a ich spojencov pomenovať bratskou pomocou. Navyše, keď v chladnom zrkadle histórie a bez mediálnych šminiek pôsobia ako dvojčatá. „Vojna porodila krutých talibov, pomohla zrodu a rozkvetu hnutia al-Kaida i jeho vodcu Usáma bin Ladina a táborom, kde cvičili profesionálni teroristi… Podporovaní Spojenými štátmi, Iránom, Saudskou Arábiou a Čínou.“ (https://encyklopedia.sme.sk) Už dávnejšie to bravúrne vystihol kamarát Andrej Ferko: Usáma bin Ladin sa má;/ten, čo bojoval s Rusama,/teraz starosti s USA má. Vysvetlil niekto slovenskej verejnosti, ktorý členský štát NATO alebo Európskej únie bol napadnutý v Iraku či v Afganistane, že sme sa tam rozbehli, až sme si lámali nohy? A naozaj našich vojakov považujú za dobrých votrelcov?
„Úsilie Únie vojnových veteránov o vybudovanie pamätníka pre novodobých vojnových veteránov sa dočkalo realizácie.“ (www.uvv-sr.sk) Vo Washingtone majú pamätnú Stenu, my od 22. 11. 2018 Pomník obetiam zahraničných misií a operácií na vrchu Háj-Nicovô v Liptovskom Mikuláši. Raz darmo, vojenská mašinéria je vojenská mašinéria, zaznie rozkaz – nezáleží na ktorej svetovej strane a v akom jazyku –, a nasadá sa do tankov alebo lietadiel! Tu sa vnucuje otázka, prečo sme sa na chýry z Ruskej dumy o veteránoch z roku 1968 neopýtali tých, ktorí vedia, čo je to so zbraňou v ruke vkročiť na cudziu pôdu, pocítiť na sebe mrazivé pohľady, uzrieť kamenné tváre a možno aj zaťaté päste. A predovšetkým, začuť nemé – prečo? Čoho sa novinári zľakli? Že by naši sťahovaví vojaci mohli prejaviť solidaritu s druhmi na opačnej strane barikády a narušiť čierno-biele delenie sveta? A prerásť politikov?
Aj tebe býva z takých ostražitých médií smutno, Forrest Gump?
