Zvolebnieva sa. Po štvorročnom politickom súboji opäť prichádza čas zúčtovania, odplaty, alebo skôr vysvedčenia? A vysvedčenia koho? Len politikov alebo aj nás voličov? A čo o nás, voličoch, hovoria doterajšie politické súboje i tie plánované s novými subjektmi. Dokopy dvadsaťpäť strán sa opäť uchádza o našu priazeň. Zrátame im to? Prerátali sa oni? Rátajú s tým, že zabúdame a že nám nevadia zápalisté reči tých, ktorí včera hovorili iné, dnes to už popierajú a zajtra? Čo bude zajtra? Zakotvia opäť v ďalšej strane? A v koľkej v poradí? No a v tom všetkom, kto nám, úbohým voličom, poradí? Smutno mi je z toho. Toľko koncentrovanej neefektívnosti, keď dve tretiny z nich nemajú šancu? Ale tá túžba sa zviditeľniť, vidieť svoje meno na súpiske kandidátnej listiny za každú cenu, zbohom zdravý rozum. „Egohrátky“ pokračujú. Problém vidím tiež v tom, že trecie plochy medzi politickými stranami sú také veľké a prešľapy lídrov sú také gigantické, že by sa doslova mali hrýzť medzi sebou. Na druhej strane si musíme priznať, že demokracia nie je lacná. Sú to normálne náklady na demokraciu, nemáme jednu štátostranu, a tak je v zmysle ústavy dovolené každému kandidovať. V rámci politického boja sa môžu diať aj také pozičné hry . Možno že sa mýlim , ale minulé alebo predminulé voľby kandidovala Nová SDĽ, podľa mňa to bol pokus o to, ubrať hoci len jedno percento SMERu. Takže nešlo o hlúposť, ale práve naopak o politickú vypočítavosť. Alebo keď kandiduje ďalšia Ľudová strana Slovensko, tak je to možno snaha ubrať pár percent alebo aspoň zneistiť istú časť voličov. Podľa mňa je však hlavný problém vo volebnom systéme, tento nahráva takým počtom pokusov. Väčšinový by zredukoval počty strán a zvýšil mieru osobností v politike. Dnes sa niektorí ľudia jednoducho pri všetkej úcte predvádzajú. Išiel som do politiky, je to dobrá téma na rozhovor pri káve či vínku. Chcem však veriť tomu, že voľby a volenie neboli vymyslené na to, aby niekoho oklamali. To prichádza postupne ako rastie technológia moci. Ale ľudia sú iba ľudia. So svojimi chybami, pocitmi a nádejami. Preto sa k tým urnám vždy dostavia s vierou, že snáď sa aspoň niečo zmení. Keby sme boli úplní fatalisti, tak nemá zmysel vôbec žiť.
Ja osobne mám pocit, že väčšina nášho aj svetového obyvateľstva sú ako surfisti, ktorí sedia na svojej doske a pádlujú do úmoru niekam do diaľky, aby si našli svoju životnú vlnu a pozorujú svet vôkol, ktorý je ale viditeľný len nad hladinou. Všade väčšie alebo menšie vlnky, občas čajka ale skutočný búrlivý život sa deje pod hladinou. Všetci tí predátori a ich obete, celý potravinový reťazec je bežnými očami neviditeľný, pokiaľ surfista nepadne do vody a neodváži sa otvoriť na chvíľu oči. Tak je to aj v našom bežnom živote. Tí hlavní predátori sú neviditeľní, sem-tam nám novinári poodhalia ich obete, ale celý potravinový reťazec spoločnosti a politiky je pre nás zväčša nepostrehnuteľný. Všetci tí pešiaci na obrazovkách a v politických debatách by neboli v politike, keby mali dostatok prostriedkov a boli by nezávislí od sponzorov. 40 rokov socializmu vystriedalo 30 rokov kapitalizmu, niekoľko rokov zmiešaného konzervativizmu bude pravdepodobne vystriedaných liberalizmom a nič s tým nenarobíme. Tak , ako hovorí môj priateľ, je možné, že predátori si už rozparcelovali oceán a my obyčajný planktón sa tešíme, že nebudeme zožratí žralokmi, ale nakoniec v nich aj tak možno skončíme. Len nám bude dovolené sa chvíľu potešiť v bruchách malých bezvýznamných rybičiek. Skúsme si dať hlavu do dlaní a rozmýšľať, či to tak musí byť .
