Nedávno verejne odznela pozoruhodná myšlienka. Podľa jej autora je kvalita vnútropolitickej scény na Slovensku podstatne ovplyvnená tým, že v parlamente sedí viacero nových poslancov, ktorí sú oproti svojim kolegom s takmer desaťročnou politickou skúsenosťou nováčikmi a parlamentné mechanizmy nemajú dostatočne zažité.
Do istej miery je to pravda, no sekundárne z povedaného v podstate vyplynulo, že je veľký kvalitatívny rozdiel medzi homines novi („mladoturkami“ či modernejšie – newcomers) a „zaslúžilými členmi strán“. Tento výrok mohol evokovať známu scénu, ktorú vo svojich rozhovoroch pre médiá opísali obaja hlavní lídri VPN, a ktorú si je možné pripomenúť aj z televízneho spravodajstva z decembra 1989. Delegácia VPN vtedy prišla na pôdu vtedajšej Slovenskej národnej rady „s maličkou dušičkou“ prevziať moc. Jeden z vysokých funkcionárov, ktorý ich prijal, im dal otázku – a viete vy vôbec, čo je to riadiť štát ?
Dva typy slovenských politikov
Ak si odmyslíme odvážnu a výsledok predznamenávajúcu tézu Vladimíra Iľjiča o geniálnej upratovačke, už vtedy bolo z typologického hľadiska zaujímavé porovnať dve podoby slovenského politika – pragmaticko-rustikálnu s intelektuálno-mestskou. Prvý typ ako predstaviteľ z klasického pohľadu a bez pejoratívneho nádychu „neelitnej“ robotnícko-roľníckej elity sa počas svojho života stihol niečo naučiť (z hľadiska historicko-sociologického a kognitívno-psychologického sú mu príbuzné ako osobnostné modely postavy charakterizovateľné primárne empirickým fundamentom). Avšak z hľadiska objektívnych potrieb moderného európskeho štátu držiaceho krok s vývojom, to naozaj nebolo dosť. Ten druhý poznal slušne teóriu a v danom okamihu nadišla chvíľa prevziať s mocou aj reálnu zodpovednosť. Od tohto historického okamihu uplynie čoskoro desaťročie a výsledky, také i onaké, sú viditeľné aj voľným okom.
Ako sa kto osvedčil
Pokiaľ ide o „zaslúžilých“, povedzme si na rovinu, že tí, ktorí sú morálne a odborne kvalitní dnes, takými boli aj v poslednom federálnom parlamente. Tí, ktorí boli nevýrazní aj tam, nie sú žiadnymi lúmenmi ani dnes. Práve týmto druhým je možno bližší spôsob rozmýšľania a prežívania charakterizujúci jedného z bývalých revolucionárov a neskorších členov francúzskeho Direktória ex-abbého Sieyesa. On na otázku súčasníkov neregistrujúcich jeho aktívne vystupovanie v revolučnom Národnom zhromaždení, čo vlastne po celý čas zápasu jakobínov s girondistami, rojalistami, zahraničím i medzi sebou samými robil, s odzbrojujúcim úsmevom povedal: „J´ai vécu“ – žil som. Iritujúcejším momentom je však ten druhý, opísaný slovami – my sme tu boli skôr. Princíp automatickej a vlastnú podstatu nerozlišujúcej zásluhovosti ako vystrihnutý z čítanky. A tu sa žiada pristaviť.
Čo je vlastne zárukou kvality
Ak v stredoveku odmenil panovník vazala za zásluhy priamo na bojovom poli, bolo to gesto vďaky oceňujúce konkrétny čin. Ak majetok a povesť sprevádzajúce meno predka prehajdákal jeho nehodný potomok, pyšne sa odvolávajúci v obšitom dolománe len na armáles ukrytý v truhlici, vlastnej sedmoslivkárskej povesti sa už nezbavil. V súvislosti s uvedeným výrokom a polovysloveným-polonaznačeným dodatkom, že tí, ktorí sú v slovenskej politike desať rokov, sú zákonite aj kvalitní, a preto zrejme majú mať akosi automaticky vyárendované miesto v slovenskom parlamente (resp. v jeho Senáte) aj do budúcnosti, je potrebné upozorniť na maximálne sa priblíženie takýmto spôsobom uvažovania k bohorovnosti bývalých komunistických potentátov. Pritom princíp ancienity či princíp seniority v politike, diplomacii a parlamentnej demokracii je o niečom úplne inom. Ak dedičné dynastie minulosti postupne trpeli nedostatkom prílevu zdravej krvi, bolo by vhodné pripomenúť samozvaným koryfejom demokracie in-perpetuum starú pravdu, že v rybníku so stojatou vodou žijú iba lenivé kapry. To len preto, aby nedochádzalo k zamieňaniu si kvantitatívnej podoby Rady tridsiatich v oligarchickom Kartágu s klasickou demokraciou Atén alebo s Rímom raného republikánskeho obdobia.
Sústrediť sa na vecné problémy
Vzhľadom na aktuálne ekonomické a sociálne problémy lomcujúce súčasnou slovenskou spoločnosťou, je azda na tomto mieste možné pripomenúť si trpké slová Tiberia Graccha vo vystúpení pred rímskym Senátom, znejúce viac ako konštatovanie než ako otázka. Pri obhajobe potreby zákona o rozdelení pôdy roľníkom, tvoriacim chrbtovú kosť rímskej spoločnosti, vmietol senátorom, ktorým predkladaný návrh nijako nebol po chuti, do tváre: „Pre pár jutier zeme sa chcete vzdať vlády nad svetom?“ Poslancom Národnej rady Slovenskej republiky možno do pozornosti vrelo a prednostne odporučiť sústredenie sa na vecnú, koncepčnú agendu rozvoja spoločnosti a nenahraditeľným pripomenúť, že generačných výmen a individuálnej, odbornosťou a morálkou podloženej konkurencie sa netreba báť. Práve tak, ako je zo strany verejnosti dôležité dokázať primerane oceniť konkrétne a pozitívne zásluhy z minulosti. Motivujúcu osobnostnú konkurencieschopnosť si však treba želať v celospoločenskom i v individuálnom záujme. Už len preto, aby sa na to, čo sa možno dá spraviť skôr a lepšie, nemuselo v budúcnosti čakať až desať rokov.
Autor je pracovník MZV SR
