V polovici 20. storočia britský sociológ Thomas Humphrey Marshall napísal podnetnú a inšpiratívnu zbierku esejí s názvom Občianstvo a sociálna trieda. Leitmotívom tejto útlej knižky je občianstvo a jeho vývoj. Autor rozdeľuje občianstvo do troch rovnocenných kategórií. Vo všeobecnosti ide o analýzu troch komponentov, ovplyvnenú viac históriou ako logikou. Prvým z nich je element občianstva. Tvoria ho predpoklady individuálnych práv a slobôd (sloboda občana, sloboda slova, myslenia, viery, vlastníctva, uzatvárania zmlúv a právo na spravodlivý súdny proces). Element občianstva doplnil druhým politickým elementom. Ten predpokladá právo zúčastňovať sa na politickom rozhodovaní alebo vykonávať politickú moc samotnú. Trojicu uzatvoril elementom sociálnym. Ten sa skladá zo širokej škály zložiek od práva na dostatočný ekonomický blahobyt a zabezpečenie až po recipročné zdieľanie verejného bohatstva a možnosť civilizovaného života, prislúchajúceho spoločenským štandardom.
Občiansky prístup
Marshallovi sa dostalo kritiky z radov marxistov. Vyčítali mu fakt, že vo svojej koncepcii nezahrnul a nerozpracoval právo občana kontrolovať vývoj a stav ekonomickej produkcie, ktoré by integrálne poskytovalo možnosť de facto sa spolupodieľať na trvalo udržateľnej prosperite. Podobne sa stal terčom výčitiek z feministických pozícií. Vo svojej práci operuje výhradne s pojmom muž/muži a ignoruje tak sociálnu realizáciu nežného pohlavia.
Dokonca i v súčasnosti sa vedie polemika, či Marshallove úvahy o občianstve ponímajú konkrétne občianstvo ako všeobecnú teóriu, alebo len ako akýsi esejistický komentár k historickým vývojovým trendom vtedajšieho Anglicka.
Treba dodať, že napriek kritickým námietkam Marshall priniesol obohacujúci pojmový aparát. Jeho tri elementy občianstva sú ešte vždy použiteľné. Keďže súčasný sociálno-spoločenský priestor predstavuje skôr vyblednutý koncept sociálnych tried – či už ako ekonomických štruktúr v rámci sociálnych vzťahov alebo intersubjektívnej oblasti vedomia alebo oblasti konania jednotlivcov – reálne prichádza do úvahy skúmanie spoločnosti triedne nediferencovanej. Teda pluralitnej spoločnosti, v ktorej sa politické bojisko stáva úplne otvoreným pre každý subjekt. Ide o spoločnosť, v ktorej by mal vyhrať akýkoľvek radikálne demokratický (otvorený) prístup. Tu by mal prísť pokus nazvať tento prístup občianskym prístupom.
Sociálne parametre na Slovensku
Okrem toho, že sa v 20. storočí triedy rozpadli na skupiny a podskupiny profesijne špecializovaných a diferencovaných jednotlivcov, slovenská spoločnosť v zmysle stabilnej a pevnej komunity sa v dnešnej dobe krízy pohybuje opäť na okraji priepasti. Marshall zdôrazňoval, že občianstvo predpokladá plné členstvo v komunite. A byť situovaný v komunite znamená byť rovnocenný s ostatnými a mať rovnaké práva, možnosti a povinnosti ako všetci ostatní.
Nachádzajú sa občania Slovenska v komunite, ak termín komunita (z lat. communitas) označuje spoločnosť rovných a slobodných ľudí, majúcich práva a povinnosti, riadiacich sa a rešpektujúcich podmienky občianstva s jeho tromi vyššie uvedenými komponentmi? Sú v občianstve zastúpené všetky tri elementy rovnomerne a rovnocenne? Čo konkrétne pre občanov znamená, ak priemernú hrubú mzdu dnes nedostáva 78 percent obyvateľstva Slovenskej republiky? Možno hovoriť o silných stredných vrstvách produkujúcich bohatstvo, regulujúcich a prerozdeľujúcich sociálny blahobyt pre všetky vrstvy vertikálneho príjmového delenia? Možno hovoriť vôbec o nejakých stredných vrstvách alebo skôr hlasno kričať o pracujúcej chudobe, ktorá disponuje veľkým stupňom skromnosti a politického mlčania?
Aký druh odpovede prichádza na fakt, že júlová nezamestnanosť na Slovensku sa pohybovala okolo 13,15 percenta, nerátajúc s vonkoncom nezanedbateľnou skutočnosťou, že 30 percent absolventov sa šesť mesiacov po ukončení vysokej alebo strednej školy ešte vždy hlási na úrade práce? Treba dodať, že cifra 13,15 percenta by bola radikálne vyššia, ak by sa do úvahy brali aj dobrovoľne nezamestnaní. Teda tí, ktorí si „privyrobia“ viac, ako je úradom práce stanovený mesačný limit 139,90 eur v hrubom (maximálna možná príjmová hranica občana evidovaného úradom práce) prostredníctvom dohôd o vykonaní práce a podobne.
Vzdelanie a skúsenosti – na osoh či na škodu?
Aký názor je možné vysloviť ohľadom prepúšťania zamestnancov? Na Slovensku je už dlhšiu dobu zavedený štandard prepustiť všetko, čo je „staré“, čiže ľudí, ktorí prekročili míľnik päťdesiatich rokov života. Nikoho nezaujíma, že v mnohých prípadoch ide o schopných, skúsených a zodpovedných ľudí. Stavy sa znižujú, pretože rozpočty firiem potrebujú razom ušetriť. Takýmto spôsobom sa na úradoch práce často objavujú prepustení inžinieri, magistri alebo ľudia s nadstavbovým vzdelaním. V niektorých prípadoch to už zašlo tak ďaleko, že za prácou do Veľkej Británie cestujú nezamestnaní kandidáti vied len preto, aby mohli uživiť svoje rodiny.
Alebo z opačnej strany. Vysokoškolsky vzdelaní a talentovaní absolventi pracujúci na pozíciách špecializovaných na manuálnu prácu s hrubou mzdou 2,33 eur na hodinu. Podľa firemných sloganov majú šancu – je to ich šanca. Bohužiaľ v reálnom dôsledku len šancu, bez perspektívnej dlhodobej istoty. Samozrejme, treba pripomenúť, že počet voľných pracovných miest je v rastúcom nepomere k voľným pracujúcim kapacitám. Nehovoriac o možnostiach získavať kvalifikované pracovné pozície. Tých je ako šafranu a aj to málo sa rozchytá väčšinou po známosti (aspoň v štátnom sektore). Na jeden relatívne kvalifikovaný pracovný „flek“ sa hlási v priemere 41 ľudí.
Okrem nezamestnanosti a klesajúcej miere nových kvalifikovaných pracovných pozícií zohráva veľkú rolu i príjmová polarizácia. Tu je dôležité pripomenúť, že 35 percent Slovákov dostáva štyristo eur v hrubom, pričom podľa predpokladov EÚ je na prežitie nutných minimálne päťsto. Vrchol nesociálnosti predstavujú dôchodcovia s ich tristošesťdesiatimi eurami v priemere. Okrem disproporcií v rámci príjmových rozdielov domácností a zamestnancov treba v neposlednom rade poukázať aj na regionálne rozdiely vo výške príjmov. Východ Slovenska sa dlhodobo nachádza v nie príliš atraktívnej zóne pre zahraničné investície. Takisto fluktuácia kapitálu je omnoho nižšia ako trebárs v Bratislave alebo na Považí.
Ak sú ľudia apatickí, občianstvo nefunguje
Koncept sociálneho zabezpečenia ako predpokladu plného občianstva na Slovensku deň za dňom vyprcháva. Sociálna sféra jednoducho nie je schopná porovnávať sa so svojimi dvoma sestrami – občianskou a politickou sférou. Tie následne neplnia funkciu, akú by plnili pri plnom občianstve. Načo je šičke alebo robotníkovi iba občiansky a politický koncept občianstva? Prečo majú rozhodovať o veciach, ktoré si finančne nemôžu dovoliť? Výsledok – ostanú apatickí. Keď vznikne masa roboticky konajúcich ľudí bez hlbšieho spoločensko-verejného záujmu a entuziazmu, pôsobí absurdne hovoriť vôbec o občianstve. Koncepcii občianstva na Slovensku niečo zásadné chýba. Bez sociálneho komponentu občianstvo ako abstraktný predpoklad demokratického nažívania nebude fungovať.
V Európe sú krajiny, ktoré sú na tom horšie. Ukrajina, Moldavsko, Albánsko… Lenže Slovenská republika je suverénny demokratický štát zakotvený v európskych štruktúrach. Od Slovenska sa vyžaduje, aby sa správalo moderne a pokrokovo na základe hodnôt občianstva a demokracie. S predpokladom plného občianstva ako znakom zdravo fungujúcej komunity. Bez neho ťažko možno diskutovať o plnej demokratickej slobode alebo plnohodnotných demokratických princípoch.
Šance by aj boli….
Perspektívy do budúcnosti sa nejavia ružovo. Dnešná finančná a hospodárska kríza intenzívnejšie narúša štruktúry, ktoré predtým formovali podmienky pre plnohodnotnejšie občianstvo. Aj keď na Slovensku po roku 1989 občianstvo plnohodnotné nikdy nebolo. Do budúcna ostávajú akési hmlisté šance. Na čo? Na krajšie zajtrajšky?
Šanca sama o sebe pôsobí ambivalentne. Tajomne v sebe ukrýva niečo plné nádeje, radosti, naplnenia. Je to niečo, čo sa javí ako „isté a fungujúce“, no v skutočnosti je len fiktívne, efemérne a prázdne. Šanca je forma (s ohľadom na výsledok) bez pevného a zaručeného obsahu a naplnenia. Akási zhmotnená idea, pôsobiaca ako opiát. Forma, ktorá ponúka a provokuje, pokrytecky hladí dušu a produkuje ašpirácie. Škoda, že často sklame.
Potrebuje dnes človek, občan, len akúsi ideu? Stačí mu idea sociálneho zabezpečenia a sociálnych istôt, ktoré by mal mať saturované? Slováci túžia byť plnohodnotnými občanmi. No dokážu prekročiť tieň šance a bojovať za to, čo im patrí?
Autor je doktorand politológie
Foto: Deklarácia práv občana a človeka, Francúzsko 26. august 1789 – detail
Zdroj: wikipedia.org
