Takto nejako znejú základné argumentačné floskuly novej vlády, ktorými obhajuje svoje tvrdé reštrikčné opatrenia, zdražovanie a decimovanie štátneho aparátu.
Mýtus č. 1: Katastrofálny stav verejných financií
V spomínanej argumentácii sa nachádzajú tri základné mýty pravice. Prvý mýtus je samo tvrdenie, že stav verejných financií na Slovensku je katastrofálny a približuje nás gréckej ceste. Ak by to bola pravda, Slovensko by nemohlo mať verejný dlh na úrovni okolo 40 %, čo je druhý najnižší verejný dlh v Európskej únii. Grécky dlh je ďaleko nad úrovňou 100 %, nehovoriac o najsilnejších svetových ekonomikách ako sú Nemecko či USA.
Isteže, môžeme prijať tézu, že celý vyspelý svet je na gréckej ceste, ale potom z toho ťažko viniť Roberta Fica a jeho vládu. Pravdou je skôr to, že politici vládnej koalície unisono a bez dôkazov dookola opakujú, že slovenské verejné financie sú na tom katastrofálne, aby si vytvorili alibi pre tvrdé škrty a zdražovanie. Túto obohratú pesničku po nich opakujú aj všetky médiá a zamestnanci komerčných bánk (ktorým sa dnes nadnesene hovorí „nezávislí analytici“) a efekt je dokonalý: mnohí ľudia podľahli mýtu o nevyhnutnosti reštrikčnej politiky. A preto sami asistujú pri svojom vlastnom ožobračovaní. Komédia ako vyšitá.
Mýtus č.2: Deficit sa dá znížiť len škrtaním
Deficit štátneho rozpočtu, ktorý nám zanechala Ficova vláda, je na priemerných hodnotách v komparácii s inými európskymi štátmi, čiže ani v tomto prípade neplatí, že by predošlá vláda nahodila výhybku na cestu do Grécka. Nehovoriac o tom, že pri najvyššom ekonomickom raste v eurozóne by nová vláda mala Ficovi skôr gratulovať k tomu, že naštartoval proces konsolidácie verejných financií tou najmenej bolestnou cestou – bez škrtania, rastom zamestnanosti a väčším výberom daní.
Lenže takýto záver je nepohodlný, pretože z neho vyplýva, že klasické argumenty keynesiánskej ekonomiky o potrebe verejných investícií a agregátneho dopytu majú niečo do seba. Niekto by si odrazu mohol začať opäť myslieť, že sociálny štát nie je len liekom proti sociálnej nespravodlivosti, ale aj liekom proti ekonomickej kríze a poklesu ekonomickej dynamiky. Takýto pohľad bol úplné bežný a samozrejmý v povojnových rokoch a priviedol Európu nielen k historickým ekonomickým úspechom, ale aj k oveľa rovnomernejšiemu rozdeleniu bohatstva. No to je v dnešnom svete neprípustné. Preto sa podporuje mýtus, že štátny deficit sa nedá znížiť inak ako škrtaním verejných výdavkov (zastavenie výstavby diaľnic, zníženie a obmedzenie sociálnych dávok, zdecimovanie štátnej administratívy) a paušálnym zdražovaním (zvyšovaním nepriamych daní). Komédia môže pokračovať.
Mýtus č. 3: Za problémy verejných financií môžu populisti
Tretí mýtus vychádza z presvedčenia, že problémy verejných financií zásadne tvoria nezodpovední politici, ktorí sú skorumpovaní a populistickí. Takto sa problém servíruje na Slovensku, takto sa servíruje v Grécku, takto sa servíruje v celej Európe. Tvorcovia tohto mýtu by najradšej šírili jednoduchú formulku, podľa ktorej za takéto nezodpovedné vládnutie môže všade len ľavica so svojou populistickou politikou, no problémom je, že deficit štátneho rozpočtu je mnohokrát vyšší v krajinách, v ktorých dlhodobo vládne pravica (Írsko, Nemecko), zatiaľ čo sú to často práve ľavicové vlády, ktoré pristúpili k drastickej konsolidácii (Grécko, Španielsko).
Ak sa už všetka zodpovednosť nedá hodiť na ľavicu, vytvára sa aspoň mýtus o zodpovedných politikoch, ktorí šetria a nezodpovedných politikoch, ktorí populisticky rozhodujú. Na Slovensku je zodpovednosť zafixovaná na pravicu, populizmus zase všetky médiá automaticky spájajú s ľavicou. Je to jednoduché, pochopí to každý obmedzenec, netreba pri tom priveľmi premýšľať. A zaberá to. Škoda len, že asi nič nie je ďalej od pravdy, ako tento mýtus. Vysvetlíme si prečo.
Menej peňazí, viacej muziky – kedysi to platilo
Ak by problém verejných financií naozaj vyplýval z toho, že štáty priveľmi investujú do sociálnej politiky a rozhadzujú verejné zdroje, otázka znie, prečo povedzme pred štyridsiatimi rokmi, kedy európske štáty zďaleka nemali toľko bohatstva ako dnes, investovali do sociálnej politiky nepomerne viac. Napriek tomu povedzme v škandinávskych štátoch pravidelne dosahovali vyrovnané či prebytkové štátne rozpočty a s ekonomickou dynamikou nebol žiaden problém. Ako je to možné?
Na túto otázku mýtus o zodpovedných „lakomcoch“ a nezodpovedných „populistoch“ nedokáže dať odpoveď. Pretože odpoveď je nepohodlná pre tých, ktorých záujmy obhajuje naša pravica, vrátane médií a zamestnancov komerčných bánk. Odpoveď je nepohodlná pre najbohatšie vrstvy v spoločnosti – pre majiteľov nadnárodných korporácií, vlastníkov súkromných televízií, sponzorov politických strán či akcionárov komerčných bánk. A preto veľkí podnikatelia, tendenční novinári, pravicoví politici aj „nezávislí analytici“ budú dookola papagájovať očividnú lož – že za problémy verejných financií môžu nezodpovední politici. Nie, dôvod nie je takýto ľahkovážny. Dôvod je systémový.
Globalizácia a neoliberalizmus
Zhruba v 70. a 80. rokoch minulého storočia sa vo svete rozmohli tri vzájomne prepojené procesy, ktorých dôsledok je kríza sociálneho štátu a problémy vo verejných financiách. Prvým takýmto procesom je ekonomická globalizácia. Štáty už odrazu nemôžu zdaňovať veľké podniky a kapitál, pretože im „utečie“ do zahraničia. Dnes to dokáže veľmi ľahko, pretože kvôli globalizácii sa liberalizovali svetové trhy. Dôsledok? V mene konkurencieschopnosti štátu sa nadnárodným firmám dávajú štedré daňové prázdniny, aby sa prilákal zahraničný kapitál. Dokonca im za tvorbu pracovných miest vlády aj platia rôznymi štátnymi subvenciami a podobne. Prirodzene, peniaze potom chýbajú v štátnom rozpočte. A nejde o drobné. Chýbajú práve tie zdroje, ktoré dnes tvoria väčšinu nášho verejného dlhu.
Základným sprievodným javom procesu globalizácie je ideológia neoliberalizmu, podľa ktorej má štát zasahovať do ekonomiky čo najmenej, všetko má sprivatizovať, deregulovať a liberalizovať. Z tohto dôvodu rastú tlaky na privatizáciu dôchodkového systému (čo náramne vyhovuje penzijným korporáciám, ktoré takto prišli k výhodnému biznisu), komercionalizáciu vzdelávania a kultúry či odbúranie progresívneho zdaňovania. Kvôli tomu sa štát dostáva do obrovských finančných ťažkostí, pretože musí financovať nezmyselnú dôchodkovú reformu a nemá na to zdroje. Zato korporácie bohatnú. Najlepšie je, že ich rastúce zisky nikto nezdaní, pretože základom neoliberálnej ideológie je, že bohatších by nemal nikto „trestať“ za ich úspech. Dôsledok je jasný: štát sa zadlžuje (náklady na dôchodkovú reformu, úbytok príjmov od tých najbohatších zložiek), zatiaľ čo vybrané finančné skupiny neskutočne bohatnú (penzijné fondy, korporácie, banky, poisťovne atď.).
Bohatí prestali byť solidárni
Tretí sprievodný proces prebieha v oblasti kultúry, resp. v oblasti spoločenských hodnôt. Namiesto hodnoty solidarity, a teda univerzálnej zodpovednosti človeka za iných ľudí, sa tvrdošijne presadzuje neodarwinistický hodnotový rebríček, podľa ktorého je zodpovedné myslieť iba na seba a svoje záujmy. Vyššie spoločenské vrstvy sa preto cítia v práve, ak prestávajú solidárne prispievať na rozvoj štátu, či už vďaka rovnej dani alebo úľavami pri investičnej činnosti.
Výsledok je katastrofálny pre verejné financie: tie peniaze, ktoré na financovanie sociálnych programov v minulosti platili prostredníctvom daní najmä vyššie príjmové vrstvy, dnes odrazu musí platiť stredná trieda, ktorá na to dosť zdrojov prirodzene nemá. A tak dochádza k tvrdým reštrikciám, ktoré sa dotknú práve strednej triedy – zdražovanie, zvyšovanie daní, tlaky na spoplatnenie školstva a zdravotníctva a pod. A práve toto sa dnes deje aj u nás. Vrátili sme sa k tomu istému scenáru, aký sme si zažili v rokoch 2002-2006.
Raz nás budú preklínať…
V 60. či 70. rokoch minulého storočia mali európske štáty rádovo menej zdrojov ako dnes, no paradoxne mali rádovo viac peňazí na sociálny štát. Dnes je situácia opačná. Niektoré vrstvy spoločnosti neuveriteľne bohatnú, zatiaľ čo väčšina spoločnosti dopláca na reštrikcie a odbúranie sociálneho štátu. Aby sa takáto politiku dala obhájiť ako „normálna“ a nevyhnutná, vytvorili sa ideologické mýty, ktoré poslušne hlásajú všetky televízie, denníky, analytici a podnikatelia. Pretože, ak by si ľudia náhodou uvedomili, aký podvod sa na nich deje, vyšli by do ulíc. A to je jediné, čoho sa tí hore boja.
Zatiaľ sa však nemusia ničoho báť. Ak sa niekto ľuďom usiluje povedať pravdu, buď ho kúpia, zdiskreditujú alebo nenechajú prehovoriť. A k väčšine ľudí sa preto dostávajú zo všetkých strán len tie informácie, ktoré vyhovujú najbohatším a najvplyvnejším. Ľudia preto dobrovoľne podstupujú proces vlastného ožobračovania, z ktorého si niekto urobil parádny biznis. Najväčší podvod v novodobých dejinách je väčší než všetky pyramídové hry nebankoviek, na ktoré doplatili tisíce ľudí.
Je to podvod, kvôli ktorému sa navždy vzdávame svojich sociálnych práv a v mene propagandistických hesiel o nezadlžovaní budúcich generácií, našich detí a vnukov, práve im berieme nádej na lepší život. Raz to budú oni, kto sa bude musieť znovu postaviť na obhajobu sociálnej spravodlivosti a ľudskej dôstojnosti, tak ako zbedačení ľudia v 19. storočí. Našu generáciu, ktorá si nechala vziať sociálne práva, za ktoré desaťročia bojovali naši otcovia a starí otcovia, raz budú naše deti preklínať.
Ale načo by som sa o tom rozpisoval, veď to nechcete počuť… Zapnite si radšej televízor, povedia vám, akí ste úžasne zodpovední, keď podporujete Radičovej vládu…
Foto: Premiérka Iveta Radičová
Autor foto: SITA/Michal Svítok
Ilustračné foto: Bill Jacobus, Paul Falardeau, Paul Falardeau, Didier Misson
