Masívna imigračná vlna, ktorej svedkami sme od tohto leta, otvorila viacero dosiaľ spiacich otázok, o ktorých sa takmer nediskutovalo, a ak tak, len v uzavretom akademickom gete. V tejto súvislosti sa potvrdilo, aká heterogénna je Európska únia, ako rozdielne má nastavené sociálne štandardy a aké rozdielne je odmeňovanie za podobnú či porovnateľnú prácu v jej jednotlivých krajinách. Samozrejme, mechanické porovnávanie najnižšej či priemernej mzdy medzi Luxemburskom (kde je najvyššia), Dánskom (kde je najvyššia cenová hladina) a, povedzme, Bulharskom práve pre rozdielnu paritu kúpnej sily značne kríva. Napriek tomu je dobré, že sa obrovské rozdiely vo výške oceňovania za podobnú prácu v jednotlivých krajinách únie znova stali témou na diskusiu.
Rozdielna výška platov medzi krajinami Európskej únie sa všeobecne vysvetľuje, resp. zdôvodňuje vyššou produktivitou práce vo vyspelých častiach Európskej únie. Treba však zdôrazniť, že vyššia produktivita sa nedosahuje vďaka vyššiemu pracovnému nasadeniu či pracovnej morálke alebo vyššej kvalifikovanosti zamestnancov v krajinách starej Európy, ale vďaka vyspelejším a modernejším technológiám. A tu sa dostávame do začarovaného kruhu. Stredná a východná Európa v produktivite práce stabilne zaostáva, pretože výroba v jej fabrikách je na technologicky nižšej úrovni. Zapríčinené je to tým, že väčšina produkčných kapacít veľkých a stredných podnikov je v rukách cudzieho (západoeurópskeho) kapitálu, ktorý masívne vyváža zisky, reinvestované potom oveľa častejšie v krajine pôvodu. Komparatívna výhoda východnej a strednej Európy je tak postavená na nízkej cene relatívne vysokokvalifikovanej a disciplinovanej pracovnej sily. A aj keď nijaká časť Európy nemôže konkurovať v cene práce niektorým oblastiam sveta (Bangladéš, subsaharská Afrika, Vietnam či Filipíny), vyššie náklady kompenzuje kvalitou a disciplinovanosťou pracovnej sily.
Ukazuje sa však, že vďaka tomuto prístupu sme sa dostali do začarovaného kruhu. Pokiaľ bude mzdová úroveň relatívne nízka, a ona skutočne nízka je, veď v cene práce sa stredná Európa už dostala, resp. klesla na úroveň Číny, nedonúti vlastníkov firiem investovať do vyššej produktivity práce. Čo je však najhoršie, trend stáleho zaostávania miezd za produktivitou práce sa môže s masívnou imigračnou vlnou ešte ďalej prehĺbiť. Ak v najbližších rokoch Európa prijme milióny migrantov, vyvolá to obrovskú ponuku v segmente práce s nízkou pridanou hodnotou a aj tlak na ďalšie znižovanie už i tak veľmi nízkych miezd nekvalifikovaných a nízko kvalifikovaných zamestnancov.
Aj preto, aby sa predišlo šialenému kolotoču znižovania miezd, vyvstáva opäť otázka najnižšej garantovanej mzdy v rámci celej Európske únie. Krajiny, ktoré tvrdo presadzujú imigračné kvóty, si iste uvedomujú, že pri takých príkrych rozdieloch je šanca dlhodobo udržať migrantov v krajinách s nízkymi príjmami a sociálnymi dávkami minimálna. Ak by sa to podarilo, samozrejme pri zohľadnení cenovej hladiny v jednotlivých krajinách a prípadne aj pri nejakom zložitom prerozdeľovacom mechanizme, v ktorom by národným vládam na dorovnanie miezd a sociálnych dávok prispieval spoločný európsky rozpočet, malo by to zabrániť migrácii do krajín jadra.
Takéto riešenie imigračnej krízy by sa však dalo veľmi ťažko politicky presadiť. Samotné otvorenie diskusie o harmonizovanej európskej minimálnej mzde, ako aj o harmonizácii podmienok a výške nevyhnutnej sociálnej podpory (ktorá by sa v najštedrejších krajinám mohla aj čiastočne redukovať) je vec pozitívna. Uvidíme, ako sa toho chopia politické elity a aký bude výsledok tejto diskusie.
Vyšlo v Literárnom týždenníku 39 – 40/2015
