„Občas mám naliehavý pocit ostražitosti pred (zatiaľ len?) tušenou kabinetnou politikou, pri ktorej sa obyčajne rozhoduje o nás bez nás. Taká politika je nekontrolovateľná a opäť pomaly aj nekritizovateľná. Zdanlivá apatia občanov k nej vôbec nemusí znamenať súhlas s takouto kabinetnou politikou. Dnes sa však už opäť, chvalabohu, začína aj myslieť, lebo si uvedomujeme, že politika by mala byť priehľadná a občanovi zrozumiteľná. Ak niekto o nej diskutuje a samostatne uvažuje, nemusí byť hneď nepriateľom, môže byť aj jej spolutvorcom. Takýto postoj je obyčajne východiskom k dialógu a následne k porozumeniu. K tomu by sme mali smerovať napriek rôzne modifikovaným východiskovým názorom.
Naliehavo si preto uvedomujem, že dnes potrebujeme ako soľ namiesto napochytro robenej politiky predovšetkým filozofický program, teda hodnotovú orientáciu aspoň na desať rokov dopredu. Takýmto tvorivým činom by mala byť aj Ústava SR. Keby nám chýbala, ľahko sa môže stať, že víťazní politickí pragmatici síce rozostavajú základy, ale o budúcom dome nemusia mať ucelenú predstavu, ba možno ani nevedia, lebo sa ich na to nespýtali, aký dom budú občania potrebovať.
Uvedomujem si, že všetci vo všetkom sa nikdy nezhodneme, ale na to si asi budeme musieť naozaj zvyknúť. Ak to niekedy spôsobuje krízové situácie, netreba to tajiť, ale treba urobiť krízu produktívnou.
Sprievodcovia civilizácie
Čo teda vlastne aj touto ústavou chceme?
Chceme dať novú podobu našej civilizačnej a duchovnej jednote.
Chceme návrat do Európy.
Chceme nové modely spolupráce.
Chceme aj my prispieť k vytvoreniu novej filozofie európanstva.
Chceme znovuzrodenie slobodného človeka, jeho humanizmu a tvorivých schopností.
Chceme obrodiť význam všeľudských hodnôt a všeobecných noriem ľudskej morálky: čestnosti, úprimnosti, milosrdenstva… To najcennejšie, čo v národe je – to je sila myslenia, súhrn intelektuálnej a fyzickej potencie národa.
K tomuto všetkému by mala prispieť a napomáhať aj ústava, ktorú sa chystáme prijať… Nech je zárukou, že sa v SR nebudú ignorovať osudy jedinca a jeho ľudské práva. Nech harmonizuje spoločenský život…
Pritom, napríklad, sociálna harmónia je neprijateľná, ak ignoruje osud jedinca a jeho ľudské práva.
Aj Dostojevský, veľký mág, ktorý úporne lúštil záhady duševného bytia, celým svojím dielom vlastne protestuje proti ignorovaniu individuálnych ľudských osudov. Dostojevský celou svojou oslňujúcou umeleckou intuíciou ukázal, že bytie bez racia, bez harmónie medzi celkovým a individuálnym, je iluzórne. Ale aj don Quijote, najčistejšia duša európskej literatúry, môže byť svojou morálnou intuíciou niekedy a v niečom, ak nie často a v mnohom, príkladom na zamyslenie. Sprievodcami civilizácie sú a tomu sa nemôžeme ani my vyhnúť – problémy myslenia, porozumenia a činu, pravdy a dobra.
Nezabúdajme, doprajme!
Kocky sú teda hodené, ústavu máme na stole. Zamiesili sme cesto, ale s chlebom, ktorý upečieme, sa musíme aj podeliť. Musíme si teda uvedomiť, že to bude ústava nielen pre Slovákov, ale pre všetkých občanov, ktorí žijú na území SR, teda aj pre národnostné menšiny a etnické skupiny. Spomeňme si pri tejto príležitosti na časy, keď my Slováci sme museli pokorujúco žobroniť o to, čo nám prirodzene patrilo. Pretože sme veľa vytrpeli, vieme veľmi dobre, že prirodzené práva nesmieme odopierať nikomu, žiadnej národnostnej menšine či etnickej skupine. Som presvedčený o tom, že aj pri rozdelení ČSFR a po vyhlásení samostatnej SR musíme dovnútra budovať občiansku spoločnosť, už aj vzhľadom na to, že v SR sú viaceré národnostné menšiny a etnické skupiny. V mnohom zmysle sú, o tom som hlboko presvedčený, obohatením SR. Americký Slovák pán M. Novak, poradca bývalého prezidenta USA Ronalda Reagana pre etnické otázky, povedal svojho času, že národné a etnické povedomie je osobitným tmelom občianskej spoločnosti, ktorý dynamizoval americkú ekonomiku v 70. rokoch. Nahrádza klasické cirkevné, stranícke a lokálne štruktúry. Bodaj by to platilo aj pre Slovenskú republiku deväťdesiatych rokov a aj rokov ďalších…!
Na záver by som si želal, aby ústava, ktorú schválime, na jednej strane priniesla spoločnosti racionálnu harmóniu a na druhej strane bola štátotvorným činom. Želal by som si, aby neprotirečila tomu, čo predstavujú farby našej zástavy: biela – absolútnu duchovnosť; modrá – kozmológiu, transcedentnosť; červená – biológiu, život a jeho ochranu, životodarnosť…“
(Nové slovo, 21. 9. 1992)
