Nadštandard je čarovné slovíčko. Napríklad preto, lebo každý si pod ním predstaví niečo iné, ale u každého vyvoláva pocit dostatku a zabezpečenie potrieb. Iste, všetkým je jasné, že za nadštandard si treba priplatiť. Lenže kľúčovým problémom nemusí byť nedostatok peňazí, ale nedostatok nadštandardu. A hoci to znie na prvé počutie neuveriteľne, mám vážne obavy, že presne toto je problém slovenského zdravotníctva.
Zaviesť systém zdravotného pripoistenia je tá najjednoduchšia vec na svete. Teda, pokiaľ ide o to, aby zdravotné poisťovne rozšírili svoju „vyberaciu“ činnosť aj o ďalší balík peňazí, tento krát nepovinný. Lenže, ak sa do toho pustia, musia svojim klientom jasne povedať, čo im za pripoistenie poskytnú.
A na to musí najskôr štát, ktorý každému stanovil povinnosť platiť si zdravotné poistenie, jasne povedať, čo dostaneme za toto poistenie. Dnešný „štandard“ a „nadštandard“ možno len intuitívne rozlíšiť na zdravotnícke výkony, ktoré plne hradí zdravotná poisťovňa a výkony, ktoré si čiastočne alebo úplne hradia pacienti. Bude teda pripoistenie pokrývať dnešné doplatky u lekára, či v lekárni? Je to jedna z možností. Ale táto možnosť neprinesie do zdravotníctva viac peňazí. Iba sa z hotovostných platieb pacientov stanú bezhotovostné platby poisťovní.
Bez nadštandardu ani krok
Z toho, čo o pripoistení a nadštandarde hovoria zástupcovia ministerstva zdravotníctva vyplýva, že jedno i druhé by malo priniesť do systému viac peňazí a nové „nadštandardné“ služby pacientom. Takže o nahradenie doplatkov pripoistením asi nepôjde. Lenže o čo pôjde? Sú dve možnosti. Buď rozsah nadštandardných výkonov a výšku „pripoistného“ určí štát (zákonom), alebo to bude úplne komerčná činnosť poisťovní, ktoré podľa vlastného uváženia, marketingovej a vôbec podnikateľskej stratégie ponúknu klientom rozsah nadštandardu i cenu zaň.
Zatiaľ čo určiť cenu (výšku dodatkového poistenia) problém nebude, problémom bude určiť rozsah nadštandardu. A zabezpečiť jeho poskytovanie tak, aby to neohrozilo poskytovanie štandardu.
Uveďme konkrétny príklad. Štandardom sa stane štvorposteľová izba v nemocnici. Nadštandardom bude izba s dvoma, či dokonca s jednou posteľou. Za štandard dostane nemocnica od poisťovne zaplatené ako doteraz – menej, než sú skutočné náklady a ešte k tomu pre obmedzený počet klientov za mesiac. Takže obmedzí počet štandardných izieb a rozšíri počet nadštandardných. A tak sa jedného dňa stane, že pacientovi, ktorý nebude mať pripoistenie v nemocnici oznámia, že ho nemôžu hospitalizovať. Už nie preto, že vyčerpali mesačný limit stanovený poisťovňou, ale pre nedostatočnú kapacitu štandardných izieb.
Pacient v tom momente zistí, že ak chce dostať vôbec nejakú zdravotnú starostlivosť – čiže vo svojej podstate štandardnú – bude si musieť zaplatiť nadštandard, resp. rýchlo uzavrieť pripoistenie. Toto isté sa môže opakovať v ambulancii, u všeobecného lekára či špecialistu. Nemusí to byť otázka celej liečby či zákroku. Bude stačiť, že len nejaká jeho časť (napr. použitie najnovšej technológie, nového prístroja, či jedného liečebného prípravku, napr. anestetika) bude obsahovať nadštandard. Ako sa asi zachová pacient, ktorý už bude v procese vyšetrenie či liečby a zrazu zistí, že mu poskytnú iba nadštandard?
|
Proč nechci nadstandard Pavel Drs Ministr Heger vemlouvavým hlasem vysvětluje občanům, že je nezbytné ve zdravotnictví zavést standard a nadstandard. Tvrdí přitom, že drtivá většina občanů bude nadále využívat standardních služeb a pouze hrstka nejbohatších si připlatí. Ponechám stranou, zda ministr tomu co říká skutečně věří, ale na základě tří konkrétních případů ukáži, proč tomu tak pravděpodobně nebude. Případ první – zubař Před několika lety jsem podstoupil triviální stomatologický zákrok spočívající ve výměně vypadlé amalgamové plomby. Byť celý úkon měl být proveden bezplatně, v jeho průběhu mi zubař sdělil, že zdarma je jen ručně míchaná plomba, zatímco on používá plomby míchané strojově, za které účtuje 100 Kč. Z celkem pochopitelných důvodů jsem neprotestoval a nechal si nadstandardní standard vnutit. Případ druhý – optik Vzhledem, k tomu, že já upřednostňuji hodnoty duševní před fyzickými, vyrazil jsem vybaven poukazem od lékaře pro svá první bezplatná „standardní skla ve standardních obroučkách“. Ve dvou optikách mne rovnou vyhodili s tím, že nic takového neprovádí. Ve třetí byli ochotni standard poskytnout až poté, co mě přinutili po důkladném pohledu do soustavy zrcadel k místopřísežnému prohlášení, že se v takových brýlích nebudu stydět číst si na záchodě noviny. Podle Komenského zásady „od konktétního k obecnému“ dovolím si na základě uvedených faktů předpovědět, jak systém záhy po zavedení skončí: 1. Standard bude prezentován jako podřadné zboží, který lékaři nebudou ani doporučovat, ani nabízet. Použití standardu bude vázáno na doplňující podmínky (zrovna není na skladě, ve vašem případě bych to nedoporučoval, ap.). 2. Zdravotničtí manažéři budou po personálu požadovat neustálé zvyšování objemu lépe placených nadstandardních výkonů na úkor standardních. Zdravotní pojišťovny zavedou na nadstandardy komerční pojištění a budou je preferovat. Užívání standardů budou znevýhodňovat a omezovat. 3. Nadstandard se stane předmětem masivní reklamy. Co je a není standardem bude rozhodovat klika, která se stane předmětem masivního lobbingu a korupce. Je velmi pravděpodobné, že tak vzniknou kategorie „výhodných standardů“ i „nevýhodných nadstandardů“. S oběma bude možno výhodně kšeftovat. 4. Časem se řekne, že standard se nevyplatí a v tichosti se zruší A konečný výsledek ? Nadstandard se stane standardem, ale placeným z vlastní kapsy. Standardní a nadstandarní budou v našem zdravotnictví jen pacienti. Neliberální princip solidarity bude demontován a zdraví se tak konečně stane regulérní tržní komoditou. Pôvodne vyšlo na našom partnerskom webe Britské listy. |
Štandard sa vytratí
Obdivovaného i zatracovaného prof. Milana Knížáka som raz počul nádherne polemizovať o pojme gýč. Tvrdil, že tak, ako sa mení vkus spoločnosti, tak sa umelecké diela z úrovne umenia prepadajú na úroveň gýča. A zloduch Syndróm v Rodinke úžasných hovorí, že svoje vynálezy bude predávať, aby každý mohol byť úžasný: „A keď bude každý Úžasný, tak ním nebude… nikto.“
Presne toto hrozí po zavedení zdravotného pripoistenia a nadštandardu. Každý bude chcieť poskytovať čo najviac nadštandardu, lebo to zaručí vyššie príjmy. Štandard dnes totiž zdravotníckym zariadeniam a súkromným lekárom (a ich zamestnancom) nezabezpečuje ani len zaplatenie skutočných nákladov a všetkých zrealizovaných výkonov. Ak bude rozdielom pri nadštandarde len to, že dostanú reálne platby, na štandard sa postupne vykašlú.
Ako potom minister Uhliarik zabezpečí poskytovanie (dnešných) štandardných služieb? Bude poskytovateľov limitovať? Určí obmedzenie, koľko výkonov môžu mesačne poskytnúť ako štandard a koľko ako nadštandard? Ale aj v takom prípade sa môžu obmedziť štandardné služby len na nevyhnutné minimum, aby to zdravotnícke zariadenie ekonomicky zvládlo. Alebo určí, kto bude poskytovať štandardné služby a kto aj nadštandardné? A podľa akého kľúča? Kto bude vyvolený?
Niekto zarobí na úkor pacientov
Zdravotníctvo nemá dosť peňazí a nároky naň (najmä s pokrokmi medicíny ako vedy) stúpajú. Zdroje pritom (v pomere k celkovému bohatstvu) klesajú, pretože neoliberálny štát – likvidujúci systém sociálneho štátu – sa vzdáva veľkej časti príjmov v prospech najbohatších. Takýto štát ľuďom nedokáže zabezpečiť ani to, čo im kedysi zabezpečoval a preto hľadá spôsob, akým by svoje niekdajšie povinnosti preniesol na plecia občanov. Aj s finančnou záťažou.
Ivan Uhliarik je bezradný babrák. Tápe, lebo si nevie poradiť s tým, čo na zdravotníctve pácha Radičovej vláda. Neoliberálne riešenia totiž neprinášajú ani viac peňazí, ani vyššiu kvalitu služieb. Minister Uhliarik „kecá“ o nadštandarde a pripoistení, ale v skutočnosti je to len demagógia. Na takýto systém totiž nie je naše zdravotníctvo pripravené. Nemáme jasné pravidlá, nemáme jasné definície, nemáme jasné mantinely, nemáme adekvátne kapacity.
Za takýchto okolností môže o nadštandarde a pripoistení ako o riešení terajšej situácie hovoriť iba klamár alebo šialenec. Lebo ak by v týchto podmienkach mal sľubovaný systém začať fungovať, znamenalo by to totálnu deštrukciu zdravotníctva a brutálne obmedzenie dostupnosti k zdravotnej starostlivosti pre väčšinu obyvateľov Slovenska. Nevyriešil by sa žiadny zo zásadných problémov. Iba by na tom zasa niekto dobre zarobil.
Autor je podpredseda Výboru NR SR pre sociálne veci
Ilustračné foto: Andrej
