Politika je zrejme najdôležitejšia ľudská činnosť, pretože ovplyvňuje osudy ľudí, celých spoločenstiev, národov a štátov. Politici nesú zodpovednosť za svoje činy, ktoré majú dlhodobé dôsledky a zasahujú mnohé generácie, aj tie ešte nenarodené, pretože vytvárajú podmienky pre ich život.
Slov o „politika” z gréckeho slova „polis” znamená „obec“. Ide o činnosť, ktorej obsahom sú veci, týkajúce sa všetkých v danej obci, pričom pod obcou treba rozumieť každý útvar spoločenskej organizácie od najmenšieho, akým je dedina, cez väčšie, akým je mesto, až po najväčšie, akým je štát a spoločenstvo štátov. V súčasnom globálnom svete sa politická činnosť týka celých kontinentov, ba ľudstva ako celku. Politika môže vytvárať aj rušiť hranice medzi ľudskými spoločenstvami, prekresľovať mapu sveta. Jednoducho, či chceme alebo nie, či si to uvedomujeme alebo nie, osudy sveta vždy boli a sú v rukách politikov!
Preto ide nielen o to, kto sú politici, ale najmä o to, akí sú to ľudia. Aj u nás sa práve teraz, po ostatných voľbách s plnou nahotou ukázalo, aké je dôležité, aby politici boli kompetentní, vzdelaní a morálni. Nie je vôbec jedno, kto je vo vláde a vládnuť nemôže hocikto. Politika nie je biznis ani šoubiznis. Nie je to ani demonštrácia sily, ba ani „panské huncútstvo”. Politika nemôže slúžiť iba ekonomike a ekonomickým záujmom, pretože takto sa stane iba slúžkou oligarchie. Politika musí byť nad ekonomikou a musí ekonomiku usmerňovať na prospech ľudského spoločenstva. A už vôbec politika nemá byť slúžkou technológie a technokratov. Politika musí byť nad technológiou, inak sa stane sama manipuláciou. A to je tá najhoršia politika.
Politika teda môže byť dobrá alebo zlá, hoci kritériá dobra a zla tu nie sú absolútne a raz a navždy dané. No absolútna väčšina sa asi zhodne na tom, že dobrá je tá politika, ktorá slúži životu obce, kým zlá je tá, ktorá tento život nepodporuje či dokonca ho ničí a zabíja. Poslednou hranicou je vojna a mier. Najhoršou je politika, ktorá vedie k vojne, teda likvidácii ľudských životov, najlepšou tá, ktorá tieto životy chráni a zachováva mier. Nemôže existovať žiadny dôvod na zabíjanie človeka človekom a už vôbec nie na organizované zabíjanie, akým je vojna. Ak také dôvody niekto nachádza alebo si ich vymýšľa, nie je človekom, ale úbohou obludou v ľudskej koži. Ak si také dôvody fabrikuje politik, prípadne ho niekto na to nahovorí, stáva sa hrozbou pre život tých, ktorým má slúžiť.
Podstatou politiky je, samozrejme, spoločenská moc, teda moc konať to, čo ovplyvňuje životy ľudí, celých spoločenstiev. Politici sú ľudia, ktorí majú podiel na moci, každý úmerne svojej mocenskej pozícii a jej funkciám. Lenže každá takáto moc môže byť použitá znovu buď na dobré, alebo na zlé ciele. Zlým cieľom je určite ohrozenie a podmanenie si jedného spoločenstva druhým, dobrým cieľom je, naopak, vzájomná podpora a spolupráca jednotlivých spoločenstiev. Mať moc teda nemôže byť cieľom samým osebe, ale len prostriedkom k realizácii iných cieľov, buď dobrých, alebo zlých.
Ostatné desaťročia môžeme pozorovať, že politika ako najdôležitejšia ľudská činnosť je nielen u nás, ale globálne vo svete, v totálnej kríze. Vidieť to nielen na tom, čo politici robia (a nerobia, hoci by mali), ale aj na tom, akí ľudia sa dostávajú do mocenských pozícií. Česť výnimkám, aké existovali a existujú vždy, ale tými výnimkami v súčasnom politickom svete nie sú patologické zjavy, o ktoré, naopak, nie je núdza. Najhoršou patológiou, ktorú poznáme už dávno, je tá mňačkovská „ako chutí moc”, teda chorobná túžba človeka po moci nad druhým človekom, ba celou masou ľudí (ako o tom píše český lekár prof. F. Koukolík). S tým súvisí aj staré známe pravidlo, nesprávne nazývané machiavelizmus – účel svätí prostriedky, ktoré vedie k manipulatívnej politike a použitiu akýchkoľvek prostriedkov na akékoľvek ciele. Iným druhom politickej patológie je nekompetentnosť, t. j. neschopnosť používať moc na pozitívne ciele pre život a rozvoj spoločenstva. Na také čosi totiž nestačí iba vyhrať voľby a zasadnúť na mocenskú stoličku. Na to je potrebná seriózna príprava, vzdelanie a mravnosť, teda kompetencia v podobe seriózneho záujmu a schopností slúžiť obci. A práve politika ako služba obci je dnes v totálnej kríze, dokonca na samom dne, keď sa k moci dostávajú práve tí, čo tam absolútne nemajú čo robiť. Totálne nekompetentní po intelektuálnej aj etickej stránke. Mocenské stoličky sa však stali najpríťažlivejšími pre prázdne hlavy a zloduchov (čo je najtragickejšia kombinácia), pretože im falošne ponúkajô „dobré bydlo”. Je totiž znakom katastrofálneho úpadku, ak niekde medzi ľuďmi platí toto“ „Chceš byť mocný, bohatý a slávny? Choď do politiky!”
Pravý opak je pravdou! V politike majú byť tí najlepší z daného spoločenstva, najschopnejší, najmravnejší a najzodpovednejší, pretože iba takí majú kompetencie konať dobro v prospech obce. Preto nie je jedno, kto zasadne na mocenskú stoličku. Opak, teda to, že ak niekto získa mocenskú stoličku, tak automaticky získava aj autoritu kompetentného dobre spravovať spoločnosť a štát, totiž neplatí.
Politici sú tu na to, aby konali dobro v prospech všetkých. Takým dobrom určite nie je používanie sily na demonštráciu moci ako samoúčelu. Takým dobrom určite nie je rinčanie zbraňami a ozbrojovanie. Takým dobrom určite nie je vysielanie ani prijímanie armády na cudzích územiach. Takým dobrom je presný opak toho: sila, ktorá slúži mieru, odzbrojovanie a neohrozovanie druhých svojimi armádami. Rozpoznať, kto je hrozbou pre koho a pre mier, a naopak, kto považuje vojnu za pokračovanie svojej politiky, je tá najdôležitejšia otázka. Na také čosi je potrebná iná inteligencia, než akú pozorujeme u dnešných politikov (alebo aj v niektorých médiách). A ak by niekto chcel odpovedať v tradičnom duchu, že „armády sú na to, aby presadzovali politické ciele, takže ide len o to, ktorá armáda bude väčšia a silnejšia”, tak iba podporuje cestu do pekla pre všetkých! Takéto politické myslenie i konanie dávno nepatrí do ľudskej civilizácie!
