Na prahu kultúrnej genocídy

Významnú úlohu v presadzovaní politických požiadaviek Slovákov zohrávala od šesťdesiatych rokov 19. storočia solidarita diskriminovaných národov. Keď po prehratej bitke s Talianmi zvolal cisár v marci 1860 Rozšírenú ríšsku radu, chorvátsky politik Josip Strossmayer na nej presadil čiastočné uplatnenie slovenčiny vo verejnom živote a vymenovanie niektorých slovenských národovcov do správnych orgánov (vďaka čomu sa stal Ján Francisci liptovským županom). Zásluhou Jozefa Miloslava Hurbana sa zasa dostalo do Memoranda národa slovenského vyhlásenie o solidarite Slovákov s nemaďarskými národnosťami v Uhorsku. So Slovákmi úzko spolupracovali najmä vojvodinskí Srbi a banátski Rumuni. Niektoré činnosti dokonca koordinovali. Srbi pod vedením Svetozara Miletića sa, podobne ako Slováci, usilovali o autonómiu a ešte mesiac pred memorandovým Martinom zvolali podobné zhromaždenie, tzv. Blagoveštenský sabor, ktoré sa uskutočnilo v Sriemskych Karlovciach. Vodca banátskych Rumunov A. Mocioni zasa v auguste 1867 zavítal na slovenské národné slávnosti do Martina. Treba však povedať, že tak Miletić ako aj Mocioni mali svojimi predstavami bližšie k Palárikovi ako k jadru slovenských memorandistov a usilovali sa o zmierenie s maďarskými liberálmi. Na druhej strane je rovnako potrebné upozorniť, že nešťastná memorandová deputácia do Viedne sa uskutočnila až po srbskej delegácii s rovnakým zámerom a podľa jej vzoru. O definitívnej podobe pretvorenia štátoprávnych vzťahov v monarchii vlastne rozhodla porážka vo vojne s Pruskom roku 1866. Oslabené Rakúsko zostalo prakticky až do roku 1918 medzinárodnopoliticky závislé od nemeckých záujmov. Práve túto situáciu využila maďarská reprezentácia na presadenie dualizmu. A v neposlednom rade aj na definitívne riešenie národnostnej otázky. Pri posudzovaní vývoja názorov maďarských politikov na zmierenie s ostatnými národnosťami musíme mať na zreteli, že väčšina z nich (snáď s výnimkou spomínaného Lajosa Mocsáryho) nevybočovala vo svojej ústretovosti z rámca „jedného jednotného a nedeliteľného maďarského národa“. Ak hovorili o národnostných právach, mali tým na mysli takmer výlučne otázky školské a jazykové, aj to nie dôsledne, lebo jediným štátnym a úradným jazykom mala byť maďarčina (takto o tom hovorí aj najkonzekventnejší návrh národného zákona, ktorý uhorskému snemu predložil 1. augusta 1861 barón Jozef Eőtvős. Dokonca aj Lajos Kossuth v exile vyvodil dôsledky z nesprávnej národnostnej politiky z rokov 1848 – 1849 a priznával národnostiam právo na ich kultúrnu autonómiu, ale nič viac. Sebavedomé vystupovanie nemaďarských národov na začiatku šesťdesiatych rokov 19. storočia a najmä komplikované postavenie Viedne po zahraničnopolitických neúspechoch však prebudili v maďarskej politickej reprezentácii tie najnižšie šovinistické pudy. Najbrutálnejšie zločiny maďarizácie Obdobie rokov 1867 – 1918 patrí k najtragickejším kapitolám našich dejín a slovensko – maďarských vzťahov. Národnostnú politiku Budapešti za dualizmu nemožno nazvať akousi politicky nešťastnou asimiláciou (ako to eufemisticky označujú niektorí maďarskí historici), ale systematickou násilnou maďarizáciou, ktorá mala mnoho spoločných znakov s etnickou genocídou. Postupne získala dokonca aj inštitucionálny charakter v podobe Hornouhorského vzdelávacieho spolku (FEMKE), ktorý vznikol roku 1883 v Nitre a sídlil tam ešte na začiatku roka 1919. Medzi najbrutálnejšie zločiny tohto obdobia patria deportácie 1 462 slovenských detí v rokoch 1887 – 1892 do Maďarska. Proti ich vôli ich previezli v uzavretých dobytčích vagónoch do južných oblastí, kde ich prideľovali maďarským rodinám. Niekoľko desiatok z nich pri úteku zahynulo. Deportácie zastavilo po piatich rokoch až pobúrenie celej Európy. Maďarizácia bola v tomto období nielen neobyčajne agresívna, ale v mnohých prípadoch až nezmyselne dôsledná. Obrázky detí, ktoré museli pred vyučovaním prisahať, že sa nebudú rozprávať po slovensky, zákaz výletu mládeže na Veľkú Javorinu, zatknutie drotára za spievanie ľudových piesní, pálenie slovenských kníh v Hlohovci, zákaz používať na verejnom zhromaždení v Liptovskom Mikuláši pojem Slovák a jeho odvodeniny, to všetko dokresľuje absurdnosť národnostného teroru v Uhorsku. Bola to však politika úspešná: asimilačný prírastok maďarského etnika z radov iných národností dosiahol v priebehu jediného storočia (podľa skromného odhadu maďarských demografov) takmer tri milióny osôb. Táto situácia zároveň zvyšovala solidaritu celej Európy so Slovákmi tak, ako nikdy predtým. Keď v októbri 1869 odsúdili Jozefa Miloslava Hurbana za článok Čomu nás učia dejiny pôvodne na jednoročný trest odňatia slobody, jeho autor sa stal nielen prvým slovenským novinárom väzneným z politických dôvodov, ale aj symbolom boja za slobodu, ktorého význam prekročil hranice Uhorska. Hurban, ktorý počas tohto politického procesu vyhlásil, že Slováci sú duchovne utláčaní ako otroci západnej Indie, sa stal národným hrdinom. Nemecká tlač o ňom písala ako o mučeníkovi, prikovanom Prometheovi, a videla v ňom slovenského O’Connella (írskeho politika bojujúceho za národné práva). Pod tlakom širokých protestov z celej strednej Európy napokon cisár udelil Hurbanovi milosť a prepustil ho o dvadsaťpäť dní skôr. Jeho triumfálny návrat sa stal národnou udalosťou. Odvtedy trpeli v maďarských väzniciach desiatky slovenských politických väzňov, ale prepustenie každého z nich s tradičnými ováciami vlastencov pred bránami väznice sa stalo národnou manifestáciou (ale aj ďalším dôvodom uhorskej moci na zatýkanie). Hlavný útok proti Slovákom sa v počiatočných rokoch dualizmu viedol voči Matici slovenskej, ktorá bola od roku 1863 prvou celonárodnou inštitúciou, a preto kľúčovým symbolom identity a spojenia národa. Do tej istej kategórie zaradila uhorská moc aj slovenské gymnáziá. Zinscenovaný politický proces v roku 1874 mal miestami príchuť tragikomického divadla. Vypočúvanie profesora martinského gymnázia Jána Dérera malo napríklad podľa zápisnice aj takýto priebeh: Sárkány: Ako ste mohli dovoliť, aby vaši žiaci spievali protimaďarské a protivlastenecké piesne? Dérer: To som nedovolil. Sárkány: Boli ste na Blatnickom výlete? Dérer: Bol. Sárkány: Spievala sa tam táto pieseň – „Hore Váhom, dolu Váhom, dúha vodu pije“ – je to tak? Dérer: To je len jeden riadok tej piesne. Sárkány: Spievala sa alebo nie? Dérer: S mojím vedomím nie. Možno, že sa i spievala, ale bez toho, aby som ju počul aj ja. Sárkány: Nepoznám celú tú pieseň, ako je celá? Dérer: Hore Váhom, dolu Váhom, dúha vodu pije, kto Slováka zamiluje, nech žije, nech žije! Sárkány: Ale ja viem, že táto pieseň má aj iný záver. Dérer: Nepoznám iný. Sárkány: Má refrén namierený proti maďarskému národu. Dérer: Taký nepoznám. Sárkány: Nepočuli ste refrén, že aby toho, kto si obľúbi Maďara, zabil hrom? Dérer: Nepočul, ale počul som, že nás z toho budú obviňovať. Inak nepoznám pieseň s takýmto refrénom a nikde som ju nevidel ani vytlačenú, ani napísanú. Sárkány: Klamete! V akom spojení je gymnázium s Maticou? Dérer: Ako škola v žiadnom. Sárkány: Klamete! Ste prostredníctvom gymnázia spriahnutý s Maticou a zapojený do sprisahania proti uhorskej vlasti! Fanatickým stúpencom veľkomaďarskej myšlienky nestačili iba procesy a zatvorenie slovenských inštitúcií. Zničili všetok majetok, spálili ťažko získané poklady slovenského písomníctva a zhabali peniaze získané z celonárodnej zbierky. Mala sa vyhladiť akákoľvek spomienka na existenciu slovenského národa. V tejto tragickej chvíli mnohí prepadávali skepse. Dokonca aj veľký bojovník Jozef Miloslav Hurban rezignoval na udržiavanie identity. Pre mnohých bolo nepríjemným sklamaním až šokom, keď roku 1876 vydal obnovený almanach Nitra po česky (ten almanach, ktorý sa stal roku 1844 prvou tlačenou knihou v spisovnej slovenčine) a v ňom uverejnil deštrukčný článok Není slovenského národa. Veľa slovenských vlastencov nemohlo uveriť vlastným očiam, že tento symbol nezlomnosti navrhol ukončiť česko-slovenskú rozdrobenosť a vrátiť sa k spisovnej češtine. Tvrdil, že práve uzákonenie spisovnej slovenčiny umožnilo Maďarom (na základe absencie literatúry v slovenskom jazyku) tvrdiť, že Slováci nejestvujú. V „špecifickom Slovenstve“ videl už iba nástroj cudzích záujmov, kým „československá literatúra“ dáva podľa neho väčšiu šancu na stabilitu ako obmedzené náklady kníh v slovenčine písané pre zanedbateľné publikum. Na jeho šokujúcich názoroch, ktoré nenašli v slovenskom tábore podporu, nič nemení ani fakt, že Hurban považoval opätovné jazykové spojenie s Čechmi iba za dočasné a riešenie tejto otázky chcel ponechať na pokojnejšiu budúcnosť. Z dejín česko-slovenskej mytológie Hoci je tento názor na budúcnosť slovenskej identity extrémny, bol výsledkom čoraz častejších úvah o strategickom spojenectve s českým národom, ktoré vznikli pod vplyvom bezvýchodiskovej situácie po zákaze slovenských kultúrnych a spoločenských inštitúcií. V tejto súvislosti treba upozorniť, že téza o odvekom bratstve Čechov a Slovákov je z hľadiska širšej historickej perspektívy čechoslovakistický mýtus. V našich dejinách bolo veľa období, keď mali Slováci oveľa lepšie a bohatšie vzťahy s Poliakmi ako s Čechmi. Ich tradícia má hlboké korene. Už Boleslav I. pripojil k Poľsku v 10. storočí aj Slovensko. Pre šírenie demokratických tendencií u nás malo oveľa väčší význam poľské roľnícke hnutie (posilňujúce solidaritu roľníkov na Slovensku a v Poľsku) než husitské hnutie s obmedzeným vplyvom. Milan Hodža vo svojom fenomenálnom diele Federácia v strednej Európe upozorňoval na prehlbujúce sa vzťahy južného Poľska a severného Slovenska za vlády Mateja Korvína. Solidarita šľachty a roľníkov prerástla v nasledujúcich storočiach do ozajstného poľsko-slovenského priateľstva. Mnoho Slovákov chodilo študovať na Jagelonskú univerzitu do Krakova. Počas národných povstaní v rokoch 1833 a 1846 bolo pre slovenskú šľachtickú rodinu hanbou, ak doma neskrývala poľského utečenca. Vďaka spoločnému osudu prestali Poliakov a Slovákov hranice deliť a začali ich spájať. Jánošík sa stal aj symbolom poľskej slobody. Slovensko-poľská solidarita bola už v 19. storočí tradíciou. Žiadosti slovenského národa v roku 1848 obsahovali aj požiadavku oslobodenia poľských politických väzňov, ktorých prenasledovali rakúske úrady. Naopak, v zásadných otázkach slovenskej identity Česi Slovákov nikdy nepodržali. Vždy im síce pomohli osobnou účasťou v kľúčových zápasoch za slobodu (povstanie roku 1848, SNP roku 1944 i revolúcia roku 1989), ale nemali pochopenie pre ich samostatný národný vývin. Karel Havlíček Borovský útočil na Slovákov s porovnateľnou šovinistickou tvrdosťou ako Maďari a česká politická reprezentácia odmietla roku 1877 žiadosť Samuela Štefanoviča a Jozefa Miloslava Hurbana o užšiu spoluprácu s odôvodnením, že za svoje existenčné problémy si vďaka separatizmu môže slovenský národ sám. Keď Samuel Czambel vydal roku 1902 jednu z najdôležitejších kodifikačných príručiek, ktorá významne ovplyvnila ustaľovanie modernej spisovnej slovenčiny (Rukoväť spisovnej reči slovenskej), Masarykov denník Čas na neho zaútočil ako na „nepriateľa nanajvýš nebezpečného“. Tvrdil, že ani maďarský útlak nebol pre česko-slovenskú vzájomnosť taký nebezpečný, ako jeho učenie o národnej samostatnosti Slovákov. Čechov pobúrilo už len to, že v čase, keď sa rozvíjala teória o československej jednote, Czambel vyzýval slovenských intelektuálov, aby „prekazili vplynutie slovenského národa do českého“. Rovnako českej politickej reprezentácii vyčítal, že Slovákov potrebuje iba ako rezervu v boji Čechov proti Nemcom (čo boli autentické slová významného českého novinára Josefa Holečka). Či už išlo o otázky jazyka, autonómie v rámci prvej ČSR, federácie alebo štátnej emancipácie, nikdy sme nenašli pochopenie na opačnej strane rieky Moravy. Inými slovami, dejiny slovensko-českých konfliktov sú prinajmenšom rovnako bohaté ako dejiny česko – slovenskej vzájomnosti. Autor je vysokoškolský učiteľ (Pokračovanie v budúcom čísle)