Politika nie je len umenie možného. V súčasnej ére globálnej info-techno-kultúry je to čím ďalej tým viac aj umenie dialógu. Alebo, ako by povedal Richard Rorty, „umenie konverzácie“. Dialóg a konverzácia majú svoje pravidlá a jedným z podstatných je „umenie počúvať“, o ktorom zasa písal Erich Fromm. Napokon John Dewey by k tomu dodal svoju „filozofiu inteligentnej komunikácie“ ako hlavného nástroja riešenia politických sporov, rozporov, konfliktov či nedorozumení.
Technologickým nástrojom globálnej komunikácie v súčasnosti sú však elektronické médiá, ktoré nastúpili na miesto tých klasických (printových). Vstúpili do našich životov ako uragán, ktorý zmietol všetko, čo tu bolo predtým. Ich príznakom je blesková rýchlosť a globálna dostupnosť, vďaka ktorej každý môže vedieť o každom a o všetkom všetko v priebehu niekoľkých minút a kdekoľvek na svete. Moc týchto masmédií ovplyvňovať myslenie, konanie a životy „más“ tiež nemá obdobu a vôbec nezodpovedá iba zdanlivo naivnému mottu zakladateľa Facebooku: „Aby ľudia spolu hovorili. „Ten, kto to už dávno pre nástupom moci týchto médií predvídal, bol Marshall McLuhan (1911 – 1980).
Jedným z hlavných problémov sú ľudia, ktorí ovládajú elektronické masmédiá (a tzv. sociálne siete) ako svoj nástroj ziskov i živobytia (podnikanie v tejto oblasti a na internete sa stalo hlavnou oblasťou podnikania). Spolu s tým sú problémom ciele, ktorým tento nástroj slúži a môže slúžiť. Boj o moc (ale aj boj o prežitie a existenciu) sa preniesol do sféry médií a kto vyhráva tu, vyhráva nielen v biznise, ale aj v politike, ba aj v mnohých iných oblastiach života. Absolútna väčšina ľudí sa dnes riadi tým, čo zachytia v médiách. A to buď bez rozmyslu a kritického úsudku, alebo potom už len v tých médiách, ktoré si „osvojili“ ako svoje vlastné a jedine „pravdivé“. Ostatné médiá ignorujú.
Svet médií je však rozdelený, veľmi diferencovaný, ba stal takmer neprehľadnou „džungľou“, v ktorej orientovať sa je oveľa náročnejšie než bola orientácia našich prapredkov v pôvodnej prírodnej džungli. Rozmery tejto džungle narastajú a prehlbujú sa každou minútou s tým, ako sa rozvíjajú technológie a ich dostupnosť. Vďaka tomu do mediálneho priestoru je možné vypustiť čokoľvek vrátane akejkoľvek konfabulácie, lži, osobného ataku, špiny, ohovárania, podrazov či smutne známej konšpirácie. Ba práve na tom mnohé médiá stavajú: na senzáciách, škandalizovaní či priamo mediálnom likvidovaní kohokoľvek, kto sa im javí ako iný, s iným názorom, iným spôsobom myslenia či života atď. Je absolútnou ilúziou myslieť si, že existujú „nezaujaté“ či „neutrálne“, teda „objektívne“ médiá. Každé médium niečomu stráni, niečo presadzuje, niečo propaguje atď. — ide len o to, čo a v záujme koho. V slobodnej spoločnosti je to ako analógia slobodného trhu. Sloboda médií je v poriadku, iná vec je kultúra a etika médií, ba dokonca aj politika médií a prostredníctvom médií. A tou absolútne podstatnou vecou sú hodnoty.
Existuje však jedna sféra, ktorá by mala pracovať s médiami, a teda aj hodnotami zásadne inak než ostatné sféry (vrátane politiky i médií samotných). Je to sféra intelektuálnej kultúry, do ktorej patrí veda, filozofia, umenie a im príbuzné oblasti. Minimálne tieto oblasti musia vedieť, čo sú to médiá, musia mať od nich kritický odstup a nemôžu podliehať automaticky všetkému, čo sa v médiách vyskytne len preto, že platí sloboda médií a médiá dnes majú takúto „moc“. Tej moci musí predsa len niekto čeliť svojou intelektuálnou úrovňou, morálnou kvalitou, osobnou aj inštitucionálnou zodpovednosťou. Kto, ak nie kritickí intelektuáli má a môže vidieť fenoménu médií a ich moci „do žalúdka“? Kto iný má predpoklady nenechať sa nimi manipulovať? Bodaj by si tento postoj k médiám osvojili všetci, počnúc politikmi a končiac občanmi!
Dialóg o hodnotách je dnes potrebný viac než kedykoľvek predtým. Nie konfrontačný, ale inteligentný a empatický. Otvorený a priamy. Netreba hľadať „objektivitu“ či nebodaj „objektívne hodnoty“, ktoré neexistujú. Všetky hodnoty sú iba ľudské hodnoty, tvoria a zastávajú ich konkrétni ľudia. A tie hodnoty môžu byť v zásade dvojaké: humanistické a antihumanistické, teda hodnoty, ktoré sú na strane ľudstva a ľudskosti, alebo hodnoty, ktoré sú proti tomu. Buď pozitívne hodnoty, ktoré podporujú ľudstvo a ľudskosť v ich rozvoji, alebo negatívne hodnoty, ktoré po tom šliapu. Samozrejme, každý má právo vybrať si a zvoliť svoje hodnoty, ktoré sú mu blízke a ktoré bude presadzovať a obhajovať. Ide však o to, akými prostriedkami a metódami to bude robiť, a tie môžu byť v zásade tiež dvojaké: inteligentné alebo neinteligentné. K tým prvým patrí rešpekt k tým, čo zastávajú iné hodnoty, ako aj snaha o otvorený dialóg s nimi. K tým druhým patrí od očierňovania „protivníka“ cez jeho kriminalizáciu až po radosť z jeho likvidácie všetko, čo slúži „víťazstvu“ hodnôt jednej strany na úkor druhej či všetkých ostatných. Hodnotový „imperializmus“ je absurdita, ktorá v konečnom dôsledku vždy vedie k negácii, popretiu akýchkoľvek hodnôt. Predovšetkým tých humanistických.
Všeľudské hodnoty, teda hodnoty, na ktorých by sa zhodli všetci ľudia, zrejme neexistujú. Existuje však prirodzený hodnotový pluralizmus a humanizmus ako hodnotový princíp, ktorý tento pluralizmus dokáže rešpektovať a stavať na ňom. Slobodný, inteligentný a kultivovaný dialóg o hodnotách je kľúčom aj k prekonávajú globálnych politických rozporov a rozdielov.
