Súčasná mediálna propaganda degradujúca rôznorodosť demokracie na konsenzus elity je taká ohlušujúca, že človeka s nezávislým myslením stavia chtiac-nechtiac do pozície disidenta. Existujú posvätné témy, o ktorých sa v „slušnej“ spoločnosti nepatrí polemizovať. Jednou z nich je rozširovanie Severoatlantickej aliancie. Vojensko-politické kruhy opäť zneužili situáciu a formulujú poučenie z americkej tragédie ako potvrdenie vysokej účinnosti NATO, hoci posolstvo hrôzy terorizmu je úplne opačné.
Vráťme sa do roku 1991, keď po víťaznom ťažení do Iraku otec súčasného amerického prezidenta sľúbil svetu nový globálny bezpečnostný systém. Napokon sa však na všetko v tichosti zabudlo. Žeby to Bush senior nemyslel vážne? Sotva. Vytvorenie dnes toľko kritizovaného Washingtonského konsenzu totiž uľahčili práve krajiny strednej a východnej Európy, ktoré si po rozpade Varšavskej zmluvy nevysvetliteľnú potrebu rýchlo sa zasa niekam zaradiť, vyliečili ambíciou stať sa súčasťou NATO. Nedočkavé postkomunistické štáty rýchlo odsunuli agendu globálnej bezpečnosti z rokovacieho stola svetovej diplomacie. Prvou úlohou Washingtonu na jeho ceste za globálnou hegemóniou bola v zmenených podmienkach diskreditácia OSN. Rýchlo sa zabudlo na odhodlanie americkej diplomacie posilňovať pozíciu svetovej organizácie, ako aj na výrok Zbigniewa Brzezinského: „Konečne nastal čas pre Spojené národy!“ Bolo potrebné rozpútať démonizujúcu mytológiu o OSN a dokázať, že jedinou fungujúcou bezpečnostnou štruktúrou vo svete je NATO.
Neschopnosť diskusie
Z môjho pohľadu je rozširovanie NATO absolútne nekoncepčný proces, ktorý nemá žiadnu predstavu o svojich limitoch a cieľoch. Debata o budúcnosti NATO sa obmedzuje na stupídnu prekáračku, či tá alebo oná krajina má alebo nemá do aliancie vstúpiť a za akých podmienok. To je však na serióznu diskusiu o budúcnosti bezpečnostného systému žalostne málo. Ak sa v euroatlantickom priestore nik z politických elít nezaoberá myšlienkou, aký je horizont rozširovania a aký bude mať zmysel pre svetovú bezpečnosť, keď sa zastaví, povedzme, na hraniciach s Ruskom, treba nazvať celý proces samovražedným šialenstvom. Keď som túto otázku nadhodil na medzinárodnej bezpečnostnej konferencii v máji tohto roku v Bratislave, prítomní štátnici, diplomati a politológovia klopili zrak, akoby som povedal čosi nevhodné. Nebude mať pravdu americký profesor ekonomiky David C. Korten, ktorý vo svojej knihe Keď korporácie vládnu svetom označil za hlavný zmysel rozširovania NATO vytváranie mocenského nástroja pri presadzovaní ekonomickej globalizácie?
Bezpečnosť je nedeliteľná. V globalizujúcom sa svete si nemožno vytvoriť civilizačné geto, ktoré je imúnne voči rozrastajúcim sa problémom v Afrike alebo strednej Ázii. Ani staroveký Rím vytvárajúci okolo seba mýtus nedobytnosti sa neubránil pred vpádom barbarov. Zdá sa, že sme nepoučiteľní. Už päťtisíc rokov, odkedy existuje civilizácia, robíme tie isté chyby. Ak nepochopíme, že pandémia v subsaharskej Afrike sa nášho spoločného osudu týka rovnako ako konflikt na Balkáne, hrozí nám katastrofa tým väčšia, čím väčšie je prepojenie súčasného sveta. Medzi regionálnou alianciou a globálnym systémom je neprekonateľný filozofický rozpor. Vojenský pakt má v sebe zakódovaný syndróm konfliktu. Očakáva nepriateľa zvonku a často ho ani nevie pomenovať. Základnou úlohou globálneho systému je však usporiadať vzťahy v jeho vnútri tak, aby fungoval ako stabilná štruktúra.
Svet sa nezmenil
Útoky na symboly americkej moci v New Yorku a Washingtone sú jasným dôkazom, že Severoatlantická aliancia nie je zázračným všeliekom na našu bezpečnosť. NATO nie je schopné predchádzať takýmto zločinom. Pre svet by to mala byť jasná výzva, že ani najmocnejší štát planéty si v otázkach bezpečnosti nedokáže poradiť sám. Skutočnosť, že Washington si ihneď po atentátoch uvedomil, že sa nemôže spoliehať len na európskych spojencov, ale do tejto koalície musí zahrnúť celý svet, vrátane Ruska, Číny, Indie, Japonska a dokonca aj Pakistanu, hovorí jasnou rečou sama za seba. Nie NATO, nie spoločná európska bezpečnostná politika a už vôbec nie neutralita, ale jednotný globálny bezpečnostný systém je jedinou zárukou, že sa narastajúce hrozby súčasného sveta podarí dostať pod kontrolu a vtlačiť planéte mierovú podobu. To je memento americkej tragédie. Z tohto hľadiska sa svet po 11. septembri 2001 nezmenil, ako to do omrzenia opakujú naši politickí a mediálni papagáji. Je stále taký istý: plný biedy, hladu, násilia a konfliktov. Zmení sa až potom, keď pochopíme, že Zem takto ďalej spravovať nemožno a namiesto hegemonizmu, korporativizmu a ekonomizmu sa začneme riadiť princípmi rovnoprávnosti, vzájomnej výhodnosti a všeobecného blaha.
NATO nie je vhodnou štruktúrou pre svetovú bezpečnosť. Filozofia Aliancie sa prieči univerzálnemu právu na bezpečný život. Pre humanisticky zmýšľajúcich ľudí musí byť predsa neprijateľné, aby na planéte existovali bezpečné a menej bezpečné zóny. Treba oživiť vieru v ideály OSN a vystupňovať politickú vôľu na jej zásadnú reformu. Bezpečnostná filozofia svetovej organizácie stojí totiž na oveľa zdravších základoch ako ideológia NATO. Kým cieľom Spojených národov je všeobecné a úplné odzbrojenie, cieľom Severoatlantickej aliancie je kontrola zbrojenia, čo je zásadný významový i politický rozdiel. Svetové spoločenstvo sa nikdy nedopracuje k stabilite, ak bude závislé na národných záujmoch Spojených štátov alebo členov aliancie. Globálny záujem ľudstva môže naplniť iba globálna organizácia s potrebnými právomocami. Nebojme sa teda vykríknuť, že kráľ je nahý. Dodnes sa síce hrdí svojou silou, ale pri prechádzke po troskách Svetového obchodného centra jeho sebavedomie vyznieva tragikomicky.
