Mytológia ľavice

Pred dvoma týždňami som sledoval v televízii v relácii Pod lampou urputný hodnotový zápas, v ktorom sa časť diskutujúcich usilovala dokázať skôr religióznymi ako filozofickými argumentmi, že existuje len jedna jediná pravda. Vrcholom tohto dramatického predstavenia bola scéna, keď rozhorčený moderátor nedokázal od metodologicky poctivého filozofa Miroslava Marcelliho vypáčiť priznanie, že „komunizmus bol zlý“. Ústrednou pointou relácie vtesnanej vari už do scenáristického zámeru bolo dokázať, že existujú vopred jasné veľké pravdy, ktoré sú nespochybniteľné, a preto nediskutovateľné. Diskutovať o pravde však znamená nezabudnúť na jej význam. Michel Foucault raz upozornil, že mainstreamová žurnalistika nerozlišuje medzi tým, čo je pravda, a tým, čo sa cení, resp. čo je prostriedkom moci. Pre rozpoznanie pravdivosti informácie nie je až taký dôležitý jej zdroj, ale práca s ňou – teda spôsob, akým ju prezentujeme, interpretujeme a podobne. Toto všetko však ignoroval svojrázny katolícky mysliteľ Jiří Fuchs, ktorý najprv komunizmus bohorovne stotožnil s fašizmom a Marcelliho obvinil z morálneho relativizmu a div nie z obhajoby predchádzajúceho režimu. Musím povedať, že táto hodnotová inkvizícia ma pobúrila. Asi by som mal začať argumentovať tým, že profesora Marcelliho si pamätám nielen ako vynikajúceho pedagóga, ale aj ako jedného z mála učiteľov, ktorí nám (štrajkujúcim študentom) v novembri 1989 ihneď vyšli v ústrety. Oveľa dôležitejšie však bude zamerať sa na podstatu sporu. Idea komunizmu nie je morálne rovnocenná fašizmu Napriek tomu, že v laickej verejnosti, ale aj medzi spoločenskými elitami zvíťazilo zjednodušené používanie tohto pojmu, komunizmus nikdy nebol a nemôže byť považovaný za morálne rovnocenný poriadok ako fašizmus. Nielen preto, že komunizmus ako politicko-ekonomický systém fakticky nikdy neexistoval, ale najmä pre svoje diametrálne odlišné spoločenské ciele. Fašizmus je politické hnutie založené na militarizme, šovinizme a rasizme, budované na vodcovskom princípe s prísnou vnútornou disciplínou, likvidujúce demokratické slobody pomocou teroru a usilujúce sa o úplné ovládnutie jednotlivca prostredníctvom ideológie a propagandy. Komunizmus je utopická predstava o beztriednej spoločnosti bez súkromného vlastníctva, o oslobodení vykorisťovaného človeka a o rovnosti pre všetkých ľudí na Zemi. Ak namietnete, že stalinistické režimy spĺňali všetky kritériá uvedené v definícii fašizmu, potom hovorím – áno, a práve preto vždy zdôrazňujem, že diktatúra, ktorá u nás jestvovala najmä v päťdesiatych rokoch minulého storočia, bola svojou povahou fašistická. Už dávnejšie navrhujem, aby sme takto nazývali všetky podobné systémy práve tak, ako Hitlerovu, Mussoliniho, Szálasiho, Salazarovu, Francovu, Pinochetovu či Papadopulosovu diktatúru súhrnne označujeme ako fašizmus, hoci sa vo svojich formálnych prejavoch výrazne odlišovali. Nie je podstatné, či hovoríme o režime, v ktorom vládol teror komunistov – jeho metódy boli fašistické. Z tých istých dôvodov by už konečne aj ten najhlúpejší novinár mal rozpoznať, že v Číne nefunguje komunizmus, ale akýsi zvláštny kapitalizmus s totalitárnou vládou komunistickej strany. Je to paradoxné, možno tragikomické, ale je to tak. Komunizmus ako filozofická idea nesie v sebe hlboké humanistické posolstvo, ktoré nemôže postrehnúť len obmedzený a nevzdelaný človek (je príznačné, že z Marxa sa najviac smejú tí, ktorí ho v živote nečítali). Iste, s marxizmom možno a treba polemizovať, ale vylúčiť ho z verejného diskurzu ako zanedbateľný blud je kultúrne ignorantstvo. Z dejín európskeho humanizmu už skrátka nikdy nemôže zmiznúť Rousseauova myšlienka zhutnená neskôr do výkriku, že vlastníctvo je krádež, ani Marxova téza, že nadhodnota je nezaplatená práca. A na tom nič nezmení ani dôvodne podložené pragmatické tvrdenie neoliberálov, že súkromné vlastníctvo sa ekonomicky ukázalo ako najefektívnejšie. Marx nijako nevybočuje z tradície západného liberálneho myslenia, naopak – radikalizuje ho, keď v Kapitále píše, že ríša slobody sa začína až tam, kde sa prestáva pracovať pod tlakom núdze a vonkajšej účelnosti. Odlišné ciele a metódy Fašizmus nemôže byť umelo pripodobňovaný ku komunizmu už len preto, lebo to nie je ani tak filozofický systém, ako forma politickej diktatúry. Nežiada rovnoprávnosť, ale vyzdvihuje silných a úspešných. Nepodporuje široké ľudové vrstvy, ale veľkopriemyselníkov, veľkostatkárov, cirkev alebo nomenklatúrne stranícke kádre. Nehlása slobodu, ale nadvládu. Netúži po mieri, ale po expanzii. Aj preto marxistické ideály strhli spočiatku oveľa väčšie množstvo ľudí – medzi nimi G. B. Shawa, J. P. Sartra, W. Brandta, ale aj Š. Peresa či dokonca súčasného dalajlámu a mnohých ďalších – pretože komunistické ciele (pre jednoduchšieho čitateľa zdôrazňujem: nie metódy) boli vždy humanistické, kým fašistické ciele (i metódy) sa vždy vymykali elementárnym kritériám ľudskosti a tradíciám slušnej spoločnosti. Ak by bola idea komunizmu „zločinecká“, nikdy by nenadchla také zástupy humanistov v dejinách, Wilhelm Weitling (prvý komunistický teoretik vychádzajúci z princípov kresťanstva) by nenapísal brožúru Ľudstvo, aké by malo byť, v Latinskej Amerike by nevznikla teológia oslobodenia a švajčiarsky teológ Leonhard Ragaz by nesformuloval základy kresťanského socializmu. Vždy treba rozlišovať ideu a čin. V opačnom prípade by sme museli zabudnúť na všetky veľkolepé kresťanské ideály a správať sa k tomuto hnutiu podľa miliónov obetí inkvizícií a náboženských vojen. Tieto fakty nijako neospravedlňujú ani nebagatelizujú zločiny, ktoré boli spáchané v mene komunizmu. Práve naopak. Sú jasným mementom, že takéto praktiky sa už nikdy viac nesmú opakovať, že vedú do pekla. No ak nás chce niekto presvedčiť, že zbaviť sa komunistickej diktatúry znamená zbaviť sa humanistických ideálov o slobode, rovnosti a bratstve pre všetkých, ak chce niekto zadusiť túžbu ľudí po spravodlivosti a nahradiť ju vidinou rozsiahleho súkromného vlastníctva, sily a osobného úspechu, potom sú jeho pohnútky dedičmi tých najhorších antihumanistických tradícií, aj keby boli zabalené do toho najsladšieho moralistického balastu. Definícia fašizmu Primitívna antikomunistická rétorika však ide ešte ďalej. V súčasnom mediálnom diskurze prevládla veľmi populárna téza, že fašizmus bol vlastne iba reakciou na boľševizmus, pričom sa argumentuje faktami, že skôr ako urobil prevrat Mussolini, nastolil diktatúru Lenin a skôr ako nacisti zriadili koncentračné tábory, komunisti zriadili gulagy. Takéto chápanie genézy fašizmu je však nielen nesprávne, ale aj nebezpečné. Vedome alebo nevedome sa totiž usiluje zbaviť fašistický teror viny, poukazujúc na kauzálne prvenstvo komunistickej diktatúry. Navyše, ako presvedčivo dokázali poprední historici Ernst Nolte a François Furet, pôvod fašizmu je staršieho dáta ako nepriateľstvo voči boľševizmu. Fašizmus bol dlhodobou tendenciou európskej politiky, ktorú len oživila prvá svetová vojna a revolučné otrasy, ktoré na ňu nadväzovali (Furet dokonca tvrdí, že prvá svetová vojna zohrala sama osebe väčšiu úlohu pri „aktualizácii“ fašistických ideí ako boľševická revolúcia v Rusku). Fašizujúca doktrína tu existovala už pred rokom 1914 a čakala iba na svoju príležitosť. Za prvé politické zoskupenie, ktoré má nezameniteľne fašistické črty, označuje Ernst Nolte Action française Charlesa Maurrasa, ktoré sa objavilo po Dreyfusovej afére. Práve Maurras nám umožňuje pochopiť primárnu podstatu fašizmu ako protestu proti emancipačnému procesu v celej jeho totalite. Z hľadiska dnešných rozporuplných a často mätúcich tendencií je dôležitá iná Nolteho definícia: „Fašizmus je extrémny antimarxizmus, ktorý sa usiluje zničiť svojho protivníka vytváraním radikálne protichodnej, a predsa príbuznej ideológie a používaním takmer identických, a predsa charakteristicky upravených metód, stále však v nemennom rámci národného sebapotvrdenia a autonómie.“ Reštaurácia kapitalizmu ako výsmech dejinám Rovnako nesmieme zabúdať, že komunistický experiment sa nezrodil so zločinnými úmyslami, ale ako zúfalá odpoveď na neznesiteľné životné podmienky, ktoré priniesol väčšine obyvateľstva bezuzdný trh. V hneve nad boľševickými zločinmi nesmieme zabudnúť na ukrutnosti, ktoré sa diali v mene kapitalizmu: na krvavú vládu Louisa Thiersa, ktorý dal postrieľať desaťtisíce priaznivcov Parížskej komúny. Na šialené koloniálne vyčíňanie belgického kráľa Leopolda II., ktorý na začiatku minulého storočia vyhubil milióny obyvateľov Konga – podľa niektorých odhadov výrazne viac, ako bolo obetí nacistického holokaustu. Na vyvražďovanie pôvodných obyvateľov Ameriky. Na hanebný obchod s čiernymi otrokmi. Áno, hovorme o hladomore, ktorý spôsobil Stalinov režim na Ukrajine v 30. rokoch minulého storočia. Ale nezamlčiavajme našim deťom, že rovnakým zločinom bol aj hladomor v Írsku v 40. rokoch 19. storočia alebo na Slovensku v 80. rokoch 19. storočia. Myslime na státisíce surovo vykorisťovaných alebo (ak chcete) zneužívaných žien a detí. Na milióny zúbožených ľudí, ktorých základnou starosťou bolo prežiť za každú cenu. A pozorne vnímajme globálne trendy, k čomu sa vracia súčasný svet. Ak má byť alternatívou komunizmu reštaurácia kapitalizmu v jeho najbrutálnejšej podobe, potom neviem, z čoho čerpá súčasný režim mravnú legitimitu. Je to totiž otvorený výsmech dovtedajším dejinám a ich obetiam. Pre mňa je jedným z hlavých symbolov tejto falošnej moralizujúcej pózy aktuálny postoj k ruskému cárovi Mikulášovi II. Vyliali sa potoky sĺz nad jeho popravou, nakrútili sa desiatky gýčových filmov i dokumentov o skromnom vladárovi, ktorý tak veľmi miloval svoju vlasť a život… Jednoducho, takmer dokonale sa podarilo vymazať z historickej pamäti, že tohto nenávideného muža prezývali „krvavý cár“, že dal zmasakrovať stovky účastníkov pokojnej náboženskej procesie za lepšie životné podmienky, že na hrozné čísla o počtoch obetí odsekol slovami: „Na teror platí iba teror.“ Nuž, boľševici mu túto „životnú pravdu“ potvrdili… Tomuto bezcitnému tyranovi sa v brutalite nevyrovnal ani rumunský diktátor Nicolae Ceauşescu, no napriek tomu víťazia snahy urobiť z neho mučeníka. Prečo? Aký význam má takáto okyptená historická pamäť? KSS ako krúžok insitných historikov Treba však vidieť aj druhú stranu mince. To, že sa tak účelovo stotožňuje komunistická diktatúra s komunizmom, že sa opäť falšujú dejiny a socialisti sú neustále v podozrení, že ich ciele sú latentne antiliberálne, si spôsobila ľavica aj sama, keďže nemá jednoznačný vzťah k vlastným dejinám. Je všeobecne známe, že väčšina socialistov a sociálnych demokratov zaujíma oveľa benevolentnejšie postoje k zločinom páchaným v mene komunizmu ako k fašistickým zverstvám. V nejednom prípade sa dokonca snažia ospravedlňovať alebo zľahčovať pohnútky komunistických vrahov. Ľavičiari každoročne vykonávajú rituály pri pomníkoch ľudí zavraždených nacistami, ale nikto z nich neorganizuje spomienku na obete represálií Gottwaldovho režimu. Poburuje ich, ak niekto vyzdvihuje ekonomickú výkonnosť vojnového Slovenského štátu a neprihliada na cenu za túto „efektivitu“, no sami živia najrozličnejšie mýty o povahe komunistického režimu. Táto asymetria celkom pochopiteľne vyvoláva nedôveru u pamätníkov týchto udalostí. Osobitnou kapitolou povahy súčasnej ľavice je Komunistická strana Slovenska. Na našej politickej scéne dosiaľ pôsobila skôr ako historický relikt bývalej štátostrany než seriózny subjekt. Ani štvorročný pobyt v parlamente nedokázala využiť na prezentáciu radikálnych ľavicových riešení – pochopila ho skôr ako šancu na zvrátenú rehabilitáciu komunistického režimu. Z tohto pohľadu sa KSS nesprávala ako strana, ale ako krúžok insitných historikov. Jej svojrázny výklad nedávnej histórie niekedy zabával, niekedy urážal, v každom prípade sa stal hlavnou, a preto aj dosť trápnou politickou agendou. Strana, ktorá tvrdošijne nazýva prepadnutie našej krajiny vojskami Varšavskej zmluvy „bratskou snahou o záchranu socializmu“, ktorá ústami svojej poslankyne Dagmar Bollovej otvorene a nehanebne obhajovala J. V. Stalina a ktorá označuje popravy z päťdesiatych rokoch eufemistickým slovíčkom „chyby“ (akoby všetok ten teror a vraždy boli len banálne omyly), si svojím cynizmom zatvára dvere nielen pred ostatnými politickými subjektami na Slovensku. Veľmi zdržanlivý postoj k nej zaujíma aj Strana európskej ľavice (ELP), ktorá vznikla pred dvoma rokmi v Ríme a zastrešuje radikálne ľavicové sily z EÚ. Zdržanlivý postoj európskych partnerov Väčšina z týchto strán totiž v roku 1968 protestovala voči sovietskej invázii do Československa, dánski a švédski socialisti dokonca organizovali osobitné demonštrácie. Nečudo, že postoj slovenských komunistov k tejto udalosti ich šokuje. Kým KSS obhajuje režim Alexandra Lukašenka, talianska Strana komunistickej obnovy iniciovala pomoc pre ľavicových disidentov z Bieloruska. Práve postoj k stalinistickému režimu je dôvod, prečo má KSS v Strane európskej ľavice iba štatút pozorovateľa. Bývalý šéf slovenských komunistov Jozef Ševc tvrdil, že je to tak preto, lebo oni tam ísť nechcú, ale pravda je niekde úplne inde. Z tých istých dôvodov prijali do ELP zo susednej Českej republiky len marginálnu Stranu demokratického socializmu, kým KSČM zostala pred bránami. ELP si síce vysoko váži povedzme komunistického europoslanca Miloslava Ransdorfa (napokon, dnes by mnoho ľudí rado zabudlo, že to bol Miloslav Ransdorf, ktorý v januári 1989 zbieral v Prognostickom ústave podpisy za prepustenie Václava Havla z väzenia a bol to Václav Klaus, ktorý to podpísať odmietol), ale na akceptovanie tejto strany to nestačí. KSS a KSČM sú považované za najkonzervatívnejšie neostalinistické politické subjekty v krajinách EÚ aj medzi západnými komunistami. A to pripomínam, že pri porovnaní so slovenskými komunistami má veľa ľavičiarov na Slovensku tendenciu obdivovať intelektuálny imidž KSČM, hoci pod povrchom populárnych osobností tejto strany sa skrýva také isté (ak nie väčšie) bahno ako v štruktúrach KSS. KSS sa však snaží tieto skutočnosti kamuflovať. Pred tohtoročnými parlamentnými voľbami si pozvala na podporu „vrcholného predstaviteľa talianskej vládnej Strany komunistickej obnovy“ Francesca Mannu a demonštrovala jeho prítomnosť ako dôkaz, že „KSS je v Európe akceptovaná“. Odhliadnuc od toho, že tento argument pôsobí minimálne rovnako úsmevne, ako keď naši národniari dokumentujú svoje „medzinárodné ukotvenie“, je to v tom najlepšom prípade číra demagógia. Poznám predstaviteľov ELP veľmi dobre. So všetkou skromnosťou si trúfam povedať – lepšie ako ktokoľvek z KSS. Frakcia Spojená európska ľavica/Severská zelená listina v Európskom parlamente usporadúva už päť rokov každých šesť mesiacov pravidelné konferencie Východ – Západ, na ktoré pozýva nielen predstaviteľov spriatelených strán, ale aj mysliteľov, občianskych aktivistov, zástupcov sociálnych a environmentálnych organizácií. Vďaka tejto skúsenosti som mal možnosť bližšie sa zoznámiť v podstate s každým, kto v ELP niečo znamená. KSS mala v tejto skupine od začiatku veľmi zlé meno. Po jednom stretnutí vo Varšave mi jeden priateľ, dnes nemecký europoslanec, povedal, že „s týmito ľuďmi nemôže nikto vážne rátať“. Podobne sa vyjadrila aj jedna z najdôležitejších postáv dánskej Socialistickej ľudovej strany, ktorá po zasadnutí v Kodani na adresu zahraničného tajomníka KSČM povedala, že „tohto tu už nechcem viac vidieť“. Súčasný predseda ELP Fausto Bertinotti zasa v Aténach veľavravne vyhlásil, že „Strana európskej ľavice stále nemá a stále hľadá primeraného partnera na Slovensku“. Aj preto sa pozvánky pre KSS obmedzujú len na oficiálne stranícke stretnutia (na konferenciách Východ – Západ som sa s výnimkou jedného podujatia zúčastňoval zo Slovenska len sám). Najstalinistickejšia strana v EÚ Rovnako treba pripomenúť, že sama KSS spočiatku vôbec neprejavovala záujem o kontakty s frakciou Spojená európska ľavica/ Severská zelená listina. Z článkov v jej vtedy oficiálnych novinách Úsvit vyplýva, že oveľa bližšie jej boli partnerské strany v Severnej Kórei a bývalom Sovietskom zväze, čo bolo pre mentalitu vedúcich pohlavárov KSS taktiež mimoriadne typické. Paradoxne, väčšia iniciatíva vyšla skôr od predstaviteľov západoeurópskych komunistov, ktorí vtedy hľadali v krajinách kandidujúcich do EÚ nových partnerov – pravda, len do chvíle, keď sa podrobnejšie oboznámili, s kým majú tú česť. Je to až smiešne, ale komunisti doteraz neboli schopní využívať ani len finančné zdroje, ktoré im z takéhoto partnerstva vyplývali – mám na mysli najmä možnosť projektov podporovaných napríklad Nadáciou Rosy Luxemburgovej alebo švédskym International Left Forum. Je možná v KSS ešte pozitívna zmena? Podľa mňa je to už absolútne vylúčené, aj keď jej nový predseda sa usiluje presvedčiť verejnosť o niečom inom. Dvadsaťdeväťročný Jozef Hrdlička vraví, že jeho zvolenie znamená výraznú zmenu v politike KSS. Silno o tom pochybujem. Nielen preto, že Jozef Hrdlička bol nominantom práve tých štruktúr, ktoré túto stranu priviedli na pokraj hrobu. Tento muž totiž nie je v politike žiadnym nováčikom, ako podpredseda KSS i ako poslanec NR SR a predtým i ako predseda mládežníckej komunistickej organizácie mal obrovské možnosti ukázať, čo v ňom je. Nielenže to nedokázal, ale znechutil a odradil i mladých ľudí. Jozef Hrdlička je exemplárnym príkladom, že boľševické uvažovanie nie je otázkou veku. KSS nemožno zreformovať tak, ako nebolo možné úspešne zreformovať ani SDĽ. Kádre nepustia. KSS nikdy nemôže dosiahnuť progresivitu talianskej Strany komunistickej obnovy ani Švédskej ľavicovej strany, pretože nemá odvahu na riešenia budúcnosti, iba drzosť na glorifikáciu minulosti. Okrem toho, KSS odmieta urobiť to hlavné: vzdať sa oficiálnej ideológie marxizmu-leninizmu. Práve lipnutie na tejto dogme je najpresvedčivejším dôkazom, že KSS je najstalinistickejšou stranou v európskom priestore. Pojem marxizmus-leninizmus ako jedinú, kanonizovanú verziu marxistického učenia zaviedol totiž práve J. V. Stalin roku 1924 v spise Otázky leninizmu. Práve vtedy sa Marxove spisy dostali na úroveň sakrálneho textu, ktorý je povolené citovať či vysvetľovať, s ktorým však nie je možné polemizovať. Marxizmus-leninizmus sa stal Vulgatou komunizmu, iracionálnou dogmou zbavenou života. Ak sa chcú slovenskí komunisti aj naďalej hlásiť k dedičstvu stalinizmu, rád by som upozornil, že je to problém nielen filozofický, ale možno i trestnoprávny. KSS skrátka nezaregistrovala nijaký vývin marxizmu v Európe, nezachytila nijaké trendy v západoeurópskom komunistickom hnutí. Pôsobí na politickej scéne tak prehistoricky ako latiméria divná vo vodách Indického oceánu. Ideologické fiasko sociálnej demokracie Kým komunizmus zdiskreditoval obludný režim, ktorý parazitoval na jeho ideáloch, sociálnodemokratická cesta spoločenského vývoja zlyhala rovnako, aj keď menej dramaticky. Komunisti smerovali do slepej uličky už vo chvíli, keď uverili, že homogénnosť je lepšia ako rôznorodosť a rovnosť znamená totožnosť. Ani sociálnym demokratom sa však nepodarilo zmeniť režim prostredníctvom vlastných reforiem, postupne sa vzdali svojho historického cieľa a dnes sa stali integrálnou súčasťou systému, voči ktorému boli namierení. Sociálnodemokratické riešenia sú pri dnešných globálnych trendoch nielenže rovnako utopické ako komunistické, ale navyše sú aj pokrytecké. V lepšom prípade ich prístup viedol k zbyrokratizovanej podobe sociálneho štátu. V tom horšom prípade k revitalizácii nespravodlivého systému, ktorú paradoxne umožnili paternalistické zásahy. Nie, sociálna demokracia nemá o nič väčšie právo považovať sa za dediča ľavice. Len máloktorý politický smer utrpel také vážne ideologické fiasko. Je to zúfalé tápanie v hmle, ktoré navyše nevie nájsť ani spoločné tradície. Neexistuje jediná veľká udalosť, s ktorou by sa mohla sociálna demokracia bez výhrad stotožniť. Pri hodnotení historických osobností neraz víťazí kamufláž. Vlado Clementis už nie je komunistický, ale „ľavicový“ politik. Pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia Peter Štrelinger napísal divadelnú hru, v ktorej sfalšoval slávnu vetu z posledného Clamentisovho listu. Pár hodín pred popravou vyslovil tento muž nádej, že jeho žena sa raz dožije „socialistickej Európy“. V Štrelingerovom prevedení „zjednotenej“. Prečo nemôže byť Dubček morálnou autoritou Ďalšia ikona sa zrodila v Alexandrovi Dubčekovi. Jeho priaznivcov a nostalgických fanúšikov asi nahnevám, ale tohto muža nemôžem považovať ani za „hrdinu“ Pražskej jari, ani za morálnu autoritu. Nesprával sa tak ani pred, ani po roku 1968. Viete, kto z vrcholných funkcionárov KSS v šesťdesiatych rokoch si zastával (ak sa to tak dá nazvať) odbojných redaktorov Kultúrneho života? Nebol to Alexander Dubček. Prekvapujúco to bol – Vasiľ Biľak. Ešte tesne po svojom zvolení za prvého muža štátostrany Dubček odmietal za svojich spolupracovníkov všetkých väznených hrdinov z päťdesiatych rokov. Mal k nim chladný vzťah a bál sa ich mravnej prevahy. Tlaku más ustúpil až po zvolení Svobodu za prezidenta. Po okupácii podpísal všetky hanebné protokoly, vrátane tzv. obuškového zákona. Mýtus, že to musel urobiť, je takmer smiešny. Vždy existuje osobná voľba. Ako ukázal jediný muž, ktorý v Moskve povedal nie, nielenže sa to dalo, ale Dubček týmto súhlasom nič nezmenil. Nemám dôvod neveriť jeho synovi, že ho to do konca života veľmi trápilo, ale na to, aby sme preceňovali jeho politický význam a robili z neho „sociálneho demokrata európskeho formátu“, je to trochu málo. Až do potupného pádu sa držal svojej straníckej funkcie, hoci už nebol schopný ovplyvňovať smerovanie systému k neostalinizmu. Na základe čoho veríme, že Dubček by sa bol počas okupácie správal inak ako Husák, keď po auguste 1968 súhlasil so všetkým, čo mu Moskva predložila? Ako sa môže stať takýto muž symbolom vzdoru? Dubčekovi po invázii vojsk Varšavskej zmluvy chýbalo to základné, čo robí z človeka hrdinu – odvaha a hrdosť. Nezanechal jedinú myšlienku, ktorú by bolo hodno si zapamätať. Iste, nesmieme zabúdať, že to bol mimoriadne slušný človek, a to je v politike veľmi vzácny úkaz. Ale čo ešte o ňom môžeme povedať s intelektuálnou pokorou? Stratégia premeny sveta, ktorá sa zrodila v 19. storočí, je už v súčasnosti vyvrátená, ľavica je neistá a odpor slabý. Z ideologického hľadiska je dnes vlastne ľavica marginálnym hnutím – hlavný front zápasu prebieha medzi konzervatívcami a liberálmi. To však neznamená, že máme rezignovať na hľadanie lepšieho usporiadania spoločnosti. Nie v čase, keď sa bežný človek cíti opustený, keď ho opustila predstava o hodnotnejšom živote a najmä chuť niečo s týmto stavom robiť. Musíme tak však robiť s väčšou intelektuálnou pokorou voči skutočnosti. Ľavicové ilúzie minulosti nemôžu byť víziou budúcnosti. Musíme odmietnuť jedinú hierarchickú štruktúru a uznať rôznorodosť foriem, s ktorými ľudia prichádzajú k riešeniu svojich bezprostredných problémov. Na to potrebujeme hlbšiu vnímavosť, širšiu diskusiu a ochotu vytvárať zmysluplné koalície. A to napriek tomu, že táto spoločnosť už neuznáva skutočnosť, iba jej ideologický výklad. Mne samému sa vidí, že výzvy a hrozby, ktoré stoja pred nami, lepšie ako socialisti pochopili zelení. Ale také jednoduché to nebude. Ideológie zlyhávajú, ale viera v humánnejší život pretrváva. V každom čase a na každej úrovni. Autor je vysokoškolský učiteľ