Som nesmierne rád, že ministerka Brigita Schmögnerová patrí medzi tú vzácnu hŕstku politikov, ktorí hlbšie uvažujú o budúcnosti ľavice a s ktorou sa dá zmysluplne polemizovať. Jej rozsiahly príspevok na túto tému po dlhých neplodných a zväčša osobných hádkach konečne umožňuje vymedziť ideové hranice a určiť, o čo v dnešnom spore o smerovanie ľavicovej politiky ide.
Za základ svojho uvažovania si autorka vzala známu knihu dvorného ideológa britského premiéra Tonyho Blaira Anthony Giddensa Tretia cesta. Z hľadiska jej orientácie ju chápem, ale na to, aby sme si mohli trochu otvorenejšie a zasvätenejšie podebatovať o trendoch v socialistickom hnutí, by som jej a čitateľom SLOVA odporučil predsa len širší záber.
Tichá revolúcia sa už začala
Určite by nemala prehliadnuť najnovšiu knihu ľavicového univerzitného profesora Michaela Hardta a talianskeho politického väzňa Antonia Negriho Impérium, ktorá je momentálne jedným z najväčších bestsellerov na trhu Spojených štátov – tohto času beznádejne vypredaným. Dokonca aj taký denník ako New York Times nazval toto veľkolepé, vyše 500-stranové dielo „komunistickým manifestom pre našu dobu“ – ja by som skôr povedal Kapitálom, lebo prináša originálnu a ekonomicky fundovanú globalizačnú teóriu. Podstatou knihy je myšlienka, že dejiny sú dejinami odoberania moci tým, ktorí moc vykorisťujú, že úlohu proletariátu prebralo rôznorodé „antiglobalizačné“ hnutie, že úpadok globálneho kapitalistického impéria je viditeľný a že sa tichá revolúcia proti nemu už začala (Seattle).
Kto chce zasvätene diskutovať o budúcnosti ľavice, rozhodne by si mal prečítať Politickú ekológiu kapitalizmu od Andrého Gorza, Participačnú ekonomiku pre 21. storočie od Michaela Alberta, Kultúru sebauspokojenia od Johna Kennetha Galbraitha (mimoriadne aktuálne: tento autor predpovedal to, čo sa nedávno stalo v USA), ale takisto Keď korporácie vládnu svetu od Davida Kortena (túto knihu u nás práve vydal vo vlastnom náklade Mikuláš Hučko). Ak má niekto problémy s cudzími jazykmi, povzbudia ho aj knihy českého sociológa Jana Kellera a filozofa Erazima Koháka.
Vzťah intelektuálov k ľavici
Je toho, samozrejme, viac, ale na to, aby sa našinec dozvedel, čím vlastne žije súčasné socialistické hnutie, to stačí. Podstatné je, aby sme A. Giddensa nepodávali ako bibliu modernej ľavice a aby sme si s oneskorením konečne uvedomili, že sa v ľavicovom tábore dnes číta už niečo celkom iné. Súvisí to aj s preskupovaním síl, ktoré dnes stoja na čele boja za spravodlivejší svet. V tomto zmysle považujem tvrdenie Brigity Schmögnerovej, že slovenskí intelektuáli sú pravičiari, za priveľmi zjednodušené. Tí, ktorých má na mysli, nie sú intelektuálmi v pravom zmysle slova, sú iba predstaviteľmi politického think-tanku, úplne bežného aj v iných krajinách. To, že sa skutoční intelektuáli nehlásia k ľavici, vyplýva z úplne iných dôvodov.
V poslednom čase spolupracujem so zaujímavými nezávislými ľuďmi, ktorých som si spočiatku tradične „zaškatuľkoval“ ako ľavičiarov. Po čase som si však uvedomil, že by ich nedokázalo absorbovať ani jedno krídlo v SDĽ. Reformisti preto, lebo títo ľudia veľmi radikálne vystupujú proti súčasnému spôsobu globalizácie a prehlbovaniu nespravodlivosti. Neoboľševici preto, lebo sú to všetko osobnosti aktívne vystupujúce za reformu verejnej správy, za slobodný prístup k informáciám, za dôsledné uplatňovanie environmentálnych hodnôt. A obe krídla preto, lebo svorne odmietajú vyrovnať sa s komunistickou minulosťou.
Opäť zopakujem, že nechápem, prečo SDĽ (aj pani ministerka) odmieta založenie Úradu pre vyšetrovanie zločinov komunizmu. Naozaj nás nezaujíma vlastná minulosť? Naozaj chceme brzdiť odhalenie tých, ktorí vraždili, týrali a udávali? Činnosť tohto úradu v susednej Českej republike má konkrétne pozitívne výsledky: odhalili sa viaceré prípady vrážd na hraniciach, ozrejmila sa úloha niektorých fašistických vojnových zločincov pri konštituovaní ŠtB a podobne. Toto ľavičiari nechcú vedieť? Ja áno. Očividne sme ešte neprekročili tieň postkomunizmu.
Pokrytectvo sociálnej demokracie
Hneď na úvod svojho štvordielneho seriálu nazvala autorka našu ľavicu oportunistickou. Myslím si, že to nie je priliehavé označenie. Ja by som ju nazval pokryteckou. To pokrytectvo nie je slovenským špecifikom – je typickým znakom západnej politickej kultúry. Aj pomoc rozvojovým krajinám sme vždy iba predstierali. Najväčším hriechom ľavice je však predstieranie riešenia skutočných problémov doby, čo je výsledkom jednak elementárnej neznalosti hĺbky a šírky problémov a jednak zreteľného posunu sociálnej demokracie smerom ku klasickému politickému establishmentu.
Často zdôrazňujeme, a to i na stránkach SLOVA, že sociálny konflikt 21. storočia neprebieha medzi pravicou a ľavicou, ale medzi politickým establishmentom a tým, čo nazývam hnutie odporu. Dnešná situácia sa až nápadne ponáša na okolnosti vzniku robotníckeho hnutia v minulých storočiach, vrátane útokov na symboly (vtedy rozbíjanie strojov, dnes McDonaldov). Vidieť teda zásadný ideologický rozpor medzi klasickou a modernou ľavicou je veľmi, veľmi zjednodušené, lebo oba prúdy do diskusie o zásadných problémoch týchto čias už nemajú čo významné povedať. Ľavica prestala rozumieť podstate problémov dnešnej spoločnosti.
Isteže, Anthony Giddens obohatil sociálnodemokratické myslenie o ekologický rozmer, individuálnu zodpovednosť, ale to za cenu toho, že obchádza korene socialistického hnutia a vyhýba sa odpovediam na jeho historické ciele. Hlavným problémom dnešnej doby predsa nie je informatizácia – to je ohlupovanie más rozprávkou o ružovej budúcnosti, ktoré produkujú politickí vodcovia neschopní splniť svoje sľuby. Politici nás ohurujú víziami o informačných diaľniciach a zázračných technologických vynálezoch, no veci, na ktorých väčšine z nás najviac záleží – teda bezpečné živobytie, slušné bývanie, zdravé a nekontaminované potraviny, dobré vzdelanie, dostupná zdravotná starostlivosť a čisté životné prostredie pre naše deti – sa každým dňom od nás viac a viac vzďaľujú.
Nezamestnanosť svetovým problémom
Ľavica (a obzvlášť tá naša, slovenská) žije dosiaľ v akejsi sklenenej guli, z ktorej sa jej vidí svet jednoznačnejší. Dodnes sme nepochopili, že témou socialistov číslo jeden je a musí byť globalizácia. Tento fenomén ovplyvňuje všetky sociálne vzťahy takým revolučným spôsobom, že to zásadne mení charakter politického zápasu. Iba obmedzení a demagogickí lídri sa dnes môžu hrať na riešiteľov problémov nezamestnanosti a nebrať pritom do úvahy svetové trendy.
Globalizácia nie je abstraktný pojem pre akademickú debatu, ktorý sa nás netýka. Je to reálne prebiehajúci proces dramaticky okliešťujúci právomoci štátov, a tým aj politikov. Tá fascinácia z politiky zo strany našich médií je nepochopiteľná. Veď politici ovplyvňujú čoraz menej vecí a vývoj sa im vymyká spod kontroly. Hráme sa tu na oživovanie výroby, ale poznáme globálny stav nezamestnanosti?
Medzinárodná organizácia práce (ILO) vydala nedávno zásadnú analýzu, o ktorej – nevedno, prečo – nik neinformoval. Vstúpili sme do fázy, v ktorej je čoraz menej a menej ľudí potrebných na produkciu tovarov a služieb. Podľa ILO, zamestnanosť vo svete za posledných 35 rokov vôbec nerastie, čo má v kontexte s demografickým vývojom dramatické následky. V súčasnosti globálna nezamestnanosť prekročila 33 percent práceschopného obyvateľstva zemegule, čiže každý tretí obyvateľ planéty je bez práce. Generálny riaditeľ ILO varoval, že súčasná úroveň nezamestnanosti nemá žiaden ekonomický zmysel a je politicky a sociálne neudržateľná. A v situácii, keď ILO považuje za nevyhnutné „obnoviť medzinárodný záväzok na plnú zamestnanosť“, Brigita Schmögnerová označí tento cieľ za charakteristický znak „starej“ ľavice a odmieta ho.
Korektor neoliberálnych vízií
Ľavica dnes jednoducho nemôže plniť svoj program bez spojitosti s medzinárodným kontextom a bez ambície zmeniť globálny ekonomický i politický systém. Pani ministerka však túto úlohu zjavne podceňuje, keď považuje za našu reakciu na globalizáciu začlenenie sa do euroatlantických štruktúr. To je však pre ľavicu absolútne neadekvátna reakcia. Ak máme reagovať iba vytvorením podmienok pre konkurencieschopnosť našich firiem, tak predsa sledujeme úplne iné záujmy ako záujmy tradičného ľavicového elektorátu, ľudí práce.
V tomto smere má autorka skreslený pohľad aj na vplyv činnosti Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu na našu ekonomiku. Vnucovanie ich reforiem zdôvodňuje podmienkami rastu. Pre ľavicového politika by bolo dôstojnejšie, keby nesledoval ekonomickú výkonnosť iba podľa zisku, ale najmä podľa uspokojovania ľudských potrieb a podľa toho, či sa spoločenský a prírodný kapitál krajiny vyčerpáva alebo zveľaďuje. Svetová banka je predsa mocenská inštitúcia, ktorá ovplyvňuje tvorbu zákonov a dokonca je schopná meniť aj ústavnú štruktúru zadĺžených štátov. Poradcovia schválení bankou často drasticky prepracovávajú obchodnú, daňovú, sociálnu, ekologickú, energetickú i rozpočtovú politiku príslušnej krajiny. Inak sa to neskončilo ani na Slovensku. Stačí sa pozrieť, čo to urobilo s „modernizáciou“ železníc.
Obmedzený priestor neumožňuje reagovať na celú škálu nastolených problémov. Treba si však uvedomiť, že sme na rázcestí. Ak ľavica stotožní svoj osud s ilúziou o možnosti presadzovať zásadné zmeny v tomto systéme, nevyhnutne sa degraduje do ponižujúcej pozície korektora neoliberálnych vízií. Ak však chcú socialisti držať kormidlo dejín v rukách, musia sa naučiť myslieť proti duchu doby.
Žijeme v prevratnom období, v ktorom sa schyľuje k boju o svetovú moc. Formovanie nových šíkov si už všimol aj známy americký futurológ Alvin Toffler. Ak včas nespoznáme svoju historickú úlohu v tejto osudovej chvíli, vodcovstvo v zápase za spravodlivejší svet prevezme hnutie, ktoré pružnejšie odpovie na výzvy doby.
