Mala som veľké šťastie, že spomedzi vyše stovky uchádzačov ma v roku 1947 prijali na dramatický odbor Štátneho konzervatória v Bratislave. Polovica prijatých bola zaradená do Novej scény. Ako sa vlastne rozhodovali, keď nás delili? Všetci prijatí po prednese poézie a prózy sme na druhý deň boli pozvaní na javisko SND a tu pred zrakmi významných hercov pod vedením šéfrežiséra Jozefa Budského sme museli predviesť etudy. Kto nemal pripravenú, vymysleli ju prítomní členovia komisie. V tých časoch kraľovala parížska móda s dlhými sukňami až po členky a zrejme pánska časť komisie bola zvedavá na naše nohy, tak nám prikázali, aby sme sa brodili cez potok. Vyzula som sandále, trochu som si nadvihla sukňu, ale to nestačilo. Julo Pánik zavolal, voda je hlboká, siaha vám po kolená, stúpa vyššie, ešte vyššie… Keď som už sukňu zodvihla vyše kolien, v rozpakoch som sa pozrela do hľadiska na vysmiate tváre porotcov v svetle malej pracovnej lampy nad pultom, omotala som si sukňu okolo seba – a tak som sa ja „dobrodila“ do Štúdia SND.
Terézia Szabová, absolventská fotografia.
Náš denný program bol veľmi náročný. Predpoludním sme sa zúčastňovali skúšok činoherných predstavení, v ktorých sme spočiatku boli len štatistami a neskôr sme dostávali malé úlohy. Pre nás študentov bol nevšedný zážitok vidieť, ako sa rodí divadelné predstavenie od prvých čítačiek za stolom, aranžovanie na javisku, prerod herca do postavy temer v duševných mukách. Občas sa objavili ženské slzy či mužské rozčúlenie, ak sa nedarilo splniť požiadavky režiséra či vlastné predstavy o stvárnení postavy. Všetci sa usilovali doviesť svoje dielo až po finálnu podobu do generálok. Prvá generálka bola vždy „zlá“, vždy niečo chýbalo, všetci rozčúlene pobehovali, každý čosi hľadal alebo si herečka roztrhla šaty na zabudnutom klinci v kulise, rekvizitár nezohnal patričný štýlový predmet na stôl… zdalo sa, že predstavenie nebude na premiéru hotové. Druhá generálka bývala pokojnejšia a všetci s napätím i s obavami očakávali prvé verejné vystúpenie pred obecenstvom. Aj nás študentov sa zmocňovalo vzrušenie, i keď sme boli iba nepatrnou časťou veľkého divadla. Videli sme, ako si herci dobrosrdečne priali „zlom väz“, stískali ruky, symbolicky „popľúvali“, dámy v šatni sa ešte posledný raz napudrovali pravou zajačou „pacičkou“ – pre šťastie. Inšpicient zvolal „páni a dámy, začíname“ a v zákulisí nastalo hrobové ticho. Keď herec vystúpil na scénu a z jeho úst zazneli prvé slová drámy, všetci s napätím čakali na odozvu obecenstva. Ako vstupovali na scénu ďalší, napätie poľavovalo, predstavenie dostávalo svoj rytmus, pátos, hravosť i poetiku. S reakciami publika zrazu celá hra dostala novú dimenziu. Aj sami herci boli prekvapení a režisér v hľadisku tŕpol, či jeho zámer s hrou diváci pochopia, či ich zaujme, či nesklame, či nepohorí on a celý súbor s ním. No herci vedeli, že teraz je všetko v ich „rukách“. Musia odovzdať viac, než sa naučili na skúškach, teraz je to skutočný život, divákovi musia vyjaviť a dať precítiť úžasné posolstvo hry…
Fotografia z hry Volá vás Tajmí, od vtedajšieho mladého sovietskeho autora o poslednej rádiostanici na Ďalekom východe ZSSR. „Muzikantská skupina“ mala rozveseliť osamelého pracovníka tejto stanice. Na snímke chrbtom je Jozef Sodoma, vedľa Terézia Szabová, Karol Machata, Jozef Baláž a Július Vašek za klavírom.
Popoludní sa pre nás študentov začínali pravidelné hodiny práca herca – pod vedením Jozefa Budského, v ďalších ročníkoch s Júliusom Pántikom, Hanou Meličkovou, Ivanom Lichardom, Tiborom Rakovským. Jozef Budský (vtedajší šéf súboru) bol sčítaný, hĺbavý, veľmi náročný k sebe aj iným. Bol nevšednou režisérskou autoritou divadla, tak trochu som sa ho zo začiatku bála. Vyžadoval presne ovládať texty na hodiny práce herca. Neplatila výhovorka, že sme nemali čas, keďže sme boli celý deň zamestnaní v divadle a že sme toho mali veľa. Raz som sa naozaj nedokázala naučiť text z jedného dňa na druhý, koktala som, že sme mali večer dlho predstavenie. „A čo ste robili v noci ?“ – preriekol hrozivo. Zostala som zarazená, nechcela som pokračovať vo vymenovávaní, že Peter Karvaš nám dal preštudovať celú klasickú dramatickú literatúru a ešte jeho knihu o teórii divadla, ktorá mi nijakovsky nešla do mojej šestnásťročnej hlavy. No keď sme si osvojili herecké monológy, Budský nám vysvetlil, ako v nich hľadať hlboký zmysel a jeho interpretáciu. Bola som fascinovaná jeho vedomosťami o hereckom prejave a o zodpovednosti k svojmu budúcemu povolaniu. Strach ustupoval a začala som ho obdivovať a po čase rešpektovať ako otca, ktorého som priskoro stratila. Aj po rokoch som mu bola vďačná za jeho prísnosť vo výchove, ktorá akoby nadväzovala na tú, ktorú načal môj otec.
Členovia SND na žatevnej brigáde v Senci.
Najviac nás potrápil Viliam Záborský s javiskovou rečou. Podľa neho všetci sme hovorili nielen nepeknou slovenčinou, dokonca sme „šmodrchali“ slová do nezrozumiteľných zvukových zhlukov. Učil nás artikulovať, jedným dychom vyslovovať vetné celky, s dôrazom na predložky a význam. Správne posadiť svoju hlasovú polohu v súčinnosti s charakterom postavy, ktorú stvárňujeme. A na konci prvého ročníka nám odporučil, aby sme cez prázdniny išli na Liptov, kde sa naučíme peknú slovenskú melodiku a mäkčiť „ľ“. Veľmi sa s nami natrápil, pokým nás naučil rozoznávať trojaké „l“, čo je veľká špecialita slovenčiny: tvrdé, polomäkké a mäkké ľ. To už dnes často z javiska ani médií nepočujeme. Ale my sme to poctivo cvičili a po nás celá generácia ďalších hercov.
Krásnu poetickú melodiku slovenčiny nám pomáhal získavať nezabudnuteľný Mikuláš Huba na hodinách deklamácie. Jeho poetický pátos bol povestný, pre neho veta bola hudbou, vyjadrujúcou stav duše. Povinné krkolomné verše Hviezdoslava z drámy Herodes a Herodias „Tu v týchto kreslách zaujmime miesta, pred sebou prepych tohto večera…“, alebo neskôr objavenú báseň „Vám, urodzeným, veľkomožným, mám veľké, vážne slovo…“ sme museli ovládať v čo najrýchlejšom tempe, ako keď bičom plieska. Cibrili sme si pamäť, to bola každodenná jazyková rozcvička, ktorú som potom robila dlhé roky aj v divadlách. Okrem toho sme si mohli sami vybrať básne. Rada som recitovala Jána Smreka, Ladislava Novomeského, ale aj Françoisa Villona, práve preloženého z francúzštiny. Mikuláš Huba nás naučil z poézie vytvoriť melodický obraz. Aura Votavová na hodinách rytmiky nás učila básne vyjadrovať pohybom. „Váš pohyb musí byť ako živý obraz,“ hovorievala. Kládla dôraz na schopnosť vyjadrovať sa gestom, rytmom krokov, ohybnosťou tela i spôsobom držania hlavy. Jej pokojný hlas vzbudzujúci fantáziu ma sprevádzal aj po rokoch pri mnou inscenovaných večeroch poézie. K praktickým hodinám patril ešte šerm, obligátny spev a klavír pod vedením Márie Medveckej a Heleny Bartošovej-Blahovej.
Vzácna fotografia s básnikom Jánom Smrekom. Keď som dorecitovala jeho ľúbostné verše, povedal: „Keď počúvam precítené a nadnesené slová tejto mladej dámy, mám pocit akoby som tie verše nebol napísal, bolo to tak dávno….“ Potom vstal z kresla a pobozkal mi ruku.
Na veselé hodiny s Karolom L. Zacharom sme sa tešili ako deti. Hneď od začiatku sa nás snažil vyviesť z napätia, ktoré študent získava pri úpornej snahe vnikania do hereckej tvorby. Posadil nás pred zrkadlá vo veľkej šatni SND, poprezeral si podrobne naše tváre, položil pred nás biele líčidlo a prosto riekol: „Napajcujte sa“. Nechápali sme. Zobral do ruky kus farby, sám sa natrel na bielo a potom čiernou tyčkou zvýraznil ústa, oči, obočie trochu vyššie a urobil na nás takú grimasu, až sme sa rozosmiali. Potom zvážnel a povedal, že to nie je na smiech. Musíme poznať svoju tvár, je ako socha z mäkkej hliny, ktorú sa naučíme pretvárať. A tak sme sa pretvárali, učili grimasy a on nám vždy dával akési nevšedné mená. Zapamätala som si, že na začiatku som bola Eulália, Eleutéria a ku koncu druhého ročníka ma povýšil na Kleopatru, dokonca na Šeherezádu. Moju vznešene povytiahnutú hlavu na dlhom krku schladil šibalským úsmevom položenou otázkou z dejín antického divadla, ktoré nám tiež prednášal.
Večer sa pre nás začínal zázrak divadla. Hrali sme, vlastne mali sme tú česť, že sme mohli stáť na jednom javisku s výkvetom hercov SND, pozorovať ich pri hraní. Pritom sme dávali pozor, aby sme nepremeškali náš maličký part, ktorý, ako nám zdôrazňoval režisér, bol nemenej dôležitý v pevne zviazanom reťazci sledu jednotlivých výstupov. Prvý raz, temer bez skúšky, ma postavili v chudobných handrách, s košíkom v ruke do už hotového predstavenia „Kremeľský orloj“ (od Pogodina). Scéna znázorňovala akési námestie s plynovou lampou. Na javisku bolo dosť šero. Podľa príkazu som mala stáť pod lampou, predávať zápalky a vyvolávať … špičky… vrtela som sa okolo stĺpa lampy a zrazu som pred sebou uvidela obrovskú tmu. Spočiatku som sa naľakala, potom som vystrela ruku a zo zvedavosti som chcela preskúmať tú temnú priepasť. Pre istotu som sa šeptom spýtala najbližšie stojacej staršej spolužiačky Márie Kráľovičovej: „Čo je to čierne tam ?“ „To je hľadisko, ty, hlúpa,“ povedala mi šeptom do ucha, „nechoď tam, spadneš do orchestra…“, a stiahla ma späť pod lampu. „A tam sú ľudia?“, spytovala som sa neveriacky. „Pravdaže,“ odvetila Mária, „komu by sme hrali?“ Tak som sa obávala tej čiernej jamy, že som sa pohybovala už len v kruhu svetla plynovej lampy. To boli moje prvé kroky na javisku Slovenského národného divadla.
Naša prvá veľká herecká príležitosť bola v poetickej kompozícii inscenácie Andreja Sládkoviča „Marína“ podľa scenára a v réžii Jozefa Budského. Boli to spevy o kráse, mladosti a ľúbosti v dvoch častiach, kde sme my, poslucháči Štúdia SND, dostali možnosť účinkovať v celom predstavení. Hlavnú postavu básnika hral Vladislav Pavlovič a devu Mária Kráľovičová. Obaja ešte študenti konzervatória, ale už boli prijatí za elévov SND, čo bolo snom každého z nás. Scéna vytvorená Jánom Mudrochom a Deziderom Millym bola vzdušná, na pozadí s konárom rozkvitnutého stromu, v popredí zhora visel až na zem dlhý biely šál, ktorý Vlado Pavlovič sťa básnik, v sprievode lyrickej hudby Andreja Očenáša, mladistvým rozletom pri vstupe na scénu rozvlnil. Marína, v dlhých šatách z ružového organtínu s bordovou zamatovou stuhou okolo výstrihu, vstupovala na scénu s kyticou kvetov a s ľúbostnou piesňou na perách ako zjavenie. Básnik unesený jej krásou ju ospevoval najvyberanejšími Sládkovičovými veršami, krúžil okolo nej a pripodobňoval ju k zjaveniu víly vystupujúcej z krásnych dolín slovenských hôr. Tak sa spevy o ľúbosti snúbili s ospievaním krás našej domoviny. My študenti sme spevy domoviny dotvárali tancami, ktoré nám vymysleli naše profesorky rytmiky Mária Jelínková a Aurélia Votavová. Vznášali sme sa ľahko vo farebných naberaných sukniach, krúžiac okolo mileneckej dvojice, spevom a recitáciou sme dopĺňali ich vyznania ako ozvenu z ďalekých hôr. Na predstavenia chodili študenti a unesení krásou, bájnou romantikou lásky, urobili nám reklamu vo všetkých študentských domovoch. Predstavenia boli vždy vypredané a študenti písali zaľúbené listy Maríne, ale ušlo sa ľúbostných listov aj Vladovi v úlohe básnika. Režisér Jozef Budský veľmi dobre vybral túto hereckú dvojicu. I my sami, ich kolegovia, sme ich obdivovali.
Kritik Andrej Mráz o premiére zo 14. 11. 1948 písal: „… predstavenie malo svoju náladu a jednotný rytmus, vzdušný, poetizačný, féričný. Táto nálada sa dosiahla aj hereckým obsadením úloh. Mladé dievčatá a mladí chlapci recitovali Sládkovičov text skoro ako svoju najsubjektívnejšiu spoveď.“ Bola to pravda, verše sme prednášali s oduševnením a s istou dávkou nadnesenosti, odpočúvanej od nášho učiteľa deklamácie Mikuláša Hubu. Z predstavení sálal optimizmus a radosť. Chceli sme z našich duší vyrvať spomienky na zážitky z druhej svetovej vojny a dokázať si, že konečne žijeme ten nádherný čas mladosti. Dlhé, dlhé roky som ovládala každučký verš Maríny, aj keď som už potom hrala v ďalších hrách. Bola to naša básnická biblia. Marínu mám dodnes na svojom písacom stole.
Z večerov poézie s bábkou.
Neskôr, už ako profesionálna herečka, som sama zostavovala pásma poézie. V snahe vytvoriť z poézie scénickú ilúziu bola som priekopníčkou pri hraní poetického slova s bábkami.
Dramaturgia SND nechcela podľahnúť formalizmu socialistického realizmu, načrela preto do folklórneho bohatstva a zaradila na repertoár folklórne pásmo zostavené Ivanom Terenom a v réžii a scéne Karola L. Zachara „Rok na dedine“. Účinkovali sme my, členovia Štúdia SND, súbor Živena pod vedením Oľgy Chodákovej, z ktorého sa neskôr sformovala Lúčnica. Dedinskí muzikanti boli väčšinou poslucháči hudobného oddelenia Štátneho konzervatória. Zacharovi vďačím za to, že ja, rodené mestské dieťa, som sa zoznámila s folklórom. Naučila som sa veľa ľudových piesní a tancov, ktoré ma natoľko uchvátili, že ma sprevádzali v umení, ale aj pri rodinných stretnutiach pri ohníku či iných oslavách. Neskôr už ako profesionálna herečka som na počesť Roku dieťaťa v 1979 vytvorila folklórne pásmo s „vareškovými“ bábkami nazvané „Slnko, poď na naše líčko“, inšpirované Zacharovým Rokom na dedine.
Folklórne predstavenie Slovenského národného divadla malo veľký úspech nielen u bratislavských divákov, ale aj v Brne a v Prahe. Potom Rok na dedine dostal pozvanie na vystúpenia v Poľsku. Bol to pre mňa zážitok na celý život. Po druhej svetovej vojne ešte v roku 1948 boli rozrumené mestá Gdansk a Gdyňa, kde predsa len našli divadelné sály schopné prevádzky. No v rozbombardovanej a spálenej Varšave po nacistickom besnení zostali len kopy tehál a zrútených trámov, pod ktorými sa nachádzali ich obyvatelia.
Ale vrcholom hrôzy bola návšteva koncentračných táborov v Osvienčime a Brezinke. V barakoch boli roztriedené „pozostatky“ po tých, ktorí tu boli zlikvidovaní: od odevov, topánok, okuliarov až po vlasy a zubné protézy. Pri pohľade na zhromaždené detské topánky sme všetci plakali. Normálny človek nepochopí, čo to boli za ľudia, čo toto dokázali…
Trochu sme sa uvoľnili pri návšteve soľnej bane Weliczka, hádam najznámejšej v Európe. Baníci v podzemí vytvorili sochy, katedrály, jazierka, na ktorých sa dalo člnkovať. A na spiatočnej ceste domov sme sa „omočili“ v Baltickom mori, napriek tomu, že v apríli bolo ešte studené… To bol môj prvý zahraničný divadelný zájazd.
Nezabudnuteľný pre mňa zostane „Hamlet“ v réžii a podaní Jozefa Budského a v postave Ofélie jeho manželky, krehkej Oľgy. Alternovala s Máriou Kráľovičovou, ktorá prišla ako hotová herečka z Martinského komorného divadla a bola prijatá za elévku SND. My ostatní členovia Štúdia SND sme robili dvoranov v prekrásnych dobových kostýmoch. Pamätám si, že nás obliekala výtvarníčka pani Purkyňová takým spôsobom, že nás dala zavolať do veľkej krajčírskej dielne. Poobzerala si každú zvlášť a potom vyberala garderóbu, k tomu čelenky, závoje a topánky. Mne pridelila zelené zamatové šaty, na hlavu mi dala špicatú čelenku, z ktorej visel na chrbát dlhý biely závoj. Potom nám prikázala, aby sme sa nehrbili, vystreli ramená, zodvihli brady a išli sa predviesť pánu šéfovi. Tak nazývala J. Budského, ktorý bol v tom čase šéfom činohry SND, ale ten titul mu zostal aj po skončení jeho funkcie z jeho prirodzenej autority.
Po prvý raz v živote som mala na sebe dlhú róbu a usilovala som sa v nej pohybovať naozaj vznešene. Dostali sme inštrukcie, ako kráčať schodmi smerom nahor i dolu, otáčať sa tak, aby sme si róbu nepristúpili. Och, pre mňa proletárske dievča, čo malo dohromady jedny šaty na zimu a jedny na leto, to bol nevšedný zážitok. A potom sme stáli na javisku vedľa našich profesorov v úlohe dvoranov ako ich rovnocenní partneri. Celá dráma na mňa hlboko zapôsobila a aj keď som nemala na javisku výstup, postavila som sa do portálu a sledovala som celé predstavenie. Najmä na mňa zapôsobil „šialený výstup“ Ofélie, ktorý sa končí jej pádom do rieky. Tento monológ sme nacvičovali na hodinách herectva, preto ma o to viac v predvedení vynikajúcich herečiek Oľgy Budskej a Márie Kráľovičovej nesmierne dojímal.
Miroslav Válek odovzdáva Terézii Szabovej-Kornošovej titul Zaslúžilá umelkyňa.
Raz pani Oľga Budská prišla za mnou do šatne a poprosila ma, či by som nebola ochotná ľahnúť si namiesto nej na máry v úlohe mŕtvej Ofélie. V tej chvíli sa mi rozbúchalo srdce. Ktorá mladá herečka by nechcela hrať úlohu nešťastnej Ofélie, aj keď iba mŕtvej? Vyskočila som zo stoličky a rýchlo som prisvedčila, lebo som sa bála, že ma predbehne niektorá z mojich spolužiačok, sediacich vedľa mňa. Cítila som sa poctená, keď ma pani Oľga pozvala do svojej šatne. Vysvetlila mi dôvod svojej žiadosti: čakala dieťa a bála sa, aby mu tá scéna na cintoríne neublížila. Podala mi kostým Ofélie, upravený akoby roztrhaný od vŕbových konárov, keď sa do nich zamotala pri páde do rieky. Na hlavu mi pomohla nasadiť dlhovlasú parochňu zo svetlých vlasov s kvetinovým venčekom. Spýtala som sa, či sa mám nalíčiť, lebo na tvári som mala dosť ružový mejkap v úlohe dvornej dámy. Povedala, že mi tvár prikryjú bielym tylom. Keď ma položili na máry a „zbrojnoši“ ma niesli cez javisko, chvela som sa zimou aj trémou, až som sa bála, že z tých úzkych már sa skotúľam. Počula som posledné slová Hamleta – Jozefa Budského – „Ach, Jorik, chudáčik, Jorik (vedela som, že drží v rukách lebku), kde sú tvoje smiechy, úškľabky? A teraz zájdi do budoáru milostivej panej a povedz jej, nech si pery maľuje hoci na prst hrubo, tejto podobe nakoniec neujde…“ Sprievod s márami prišiel doprostred scény, na pokyn Hamletovej matky – v podaní pani Hany Meličkovej, položili ich na zem, aby mohla nado mnou zažialiť: „Ó, nešťastná Ofélia, myslela som si, že ti lôžko svadobné vystrojím, a nie hrob… !“ Na to sa Hamlet vztýčil, vyskočil z hrobu a prekvapený, že na márach je Ofélia, tak zúfalo pobiehal okolo már a v prudkom rozrušení zvyšoval tempo-rytmus veršov do najväčšieho napätia, až som temer cítila jeho dych na tvári, a keď vykríkol posledné slová „ … aj keby na rov navŕšili Himaláje, nikdy moju bolesť nepochovajú…“ – cítila som po tvári stekať slzy. V tej chvíli sa mi zazdalo, že moje slzy dojatia sa miešajú s jeho slzami bolesti… Potom zbrojnoši zodvihli máry a jednoducho ich preklopili do prepadliska javiska SND. Tam som sa ocitla v rukách dvoch statných kulisárov, aby som si pri zošuchnutí zo smrteľnej postele neublížila. Trochu boli prekvapení, keď namiesto pani Budskej uvideli mňa, šestnásťročnú študentku. Aj mali chuť so mnou zašpásovať! Trochu ma pooblápali, pokým ma vyprevadili k východu. Odstrkávala som ich hrubé ruky od mojich panenských pŕs a hnevala som sa na nich, že znesvätili môj veľký zážitok s pochovávania mŕtvej Ofélie.
Štátne konzervatórium a Štúdio SND 1948 – 1951 som ukončila s vyznamenaním. Na absolventskom vysvedčení mi zostali podpisy mojich učiteľov, veľkých hercov a režisérov, ktorí už nie sú medzi nami: Jozef Budský, Július Pántik, Hana Meličková, Ivan Lichard, Tibor Rakovský, Mikuláš Huba, Viliam Záborský…, o to sú mi dnes vzácnejšie.
Keď som dostala vysvedčenie, Andrej Bagar mi zagratuloval svojským spôsobom. Z protiľahlého chodníka pred budovou divadla nahlas zvolal: „Szabová, ani som nevedel, že ste taká dobrá, gratulujem…“, vysoko zodvihol ruku a zakýval mi.
Foto: Archív Terézie Szabovej-Kornošovej
