Hneď na úvod považujem za potrebné zdôrazniť, že nebojujem o moc v strane, nevybavujem si účty s politickými konkurentmi a neusilujem sa upozorniť na svoju maličkosť vedenie SDĽ. Tieto úvodné slová sú dôležité vzhľadom na doterajší priebeh diskusie o budúcnosti ľavice na Slovensku.
Obrovský prepad preferencií niektorých ľavicových strán urobil v straníckych centrálach doslova prievan. Akoby ktosi kopol do mraveniska, ktorého nič netušiaci obyvatelia až teraz zistili, že vonku sa čosi deje. A rovnako sa dá predpokladať, že keď preferencie náhodne trochu poskočili a na Gunduličovej ulici s úľavou zistili, že predsa len sú o chlp na tom lepšie ako Fico, mravenisko sa opäť vráti do svojej ospalej všednosti. Jednou z najväčších tragédií politiky SDĽ totiž je, že sa orientuje len na základe pohybu nevyspytateľnej voličskej priazne. Aj preto som už krátko po voľbách podotkol, že SDĽ dosiahla známy výsledok napriek, nie vďaka svojej politike.
Fetiš moci
Je najvyšší čas (a možno je ten čas už za nami) si uvedomiť, že ľavicová politika na Slovensku potrebuje zásadné zmeny, a to od základu. Kríza súčasnej ľavice na našej politickej scéne totiž vyplýva z toho, že u nás žiadna skutočná ľavica neexistuje. Na Slovensku operuje iba niekoľko marginálnych neoboľševických skupín a to, čo sa nazýva demokratickou ľavicou, je v podstate iba ideologicky neidentifikovateľné zoskupenie ľudí, ktorí používajú silnú sociálnu rétoriku, no v praxi sa hlásia k pragmatizmu neuvedomujúc si rozpor v týchto prístupoch. Navyše sa vedenie SDĽ v poslednom čase výrazne nacionalizovalo, čo nemá nič spoločné s internacionalizmom a vôbec základnými socialistickými hodnotami.
Ľavica sa príliš upla k moci, stala sa pre ňu fetišom, ktorým ospravedlňuje svoju ľahostajnosť k problémom bežných ľudí. Stále častejšie sa z Gunduličovej ulice ozývajú hlasy, ktoré presviedčajú sklamaných voličov, že iba vo vláde môže SDĽ presadiť svoje ciele, akoby tých nešťastníkov na ulici najviac zaujímal počet ministerských kresiel obsadených ľavičiarmi a nie ich konkrétna politika. Slovenská ľavica sa odtrhla od drobného človiečika a udržuje s ním kontakt iba prostredníctvom svojich jalových fráz, ktoré už dávno prestal vnímať. Oveľa intenzívnejšie a citlivejšie vníma skutočnosť, že ľavičiari (tak ako aj iné politické subjekty) sa dostali do vleku záujmových skupín, že najprv chcú uspokojiť ich a volič príde na rad až pred voľbami.
Humanizmus ako priorita
Pravda, o zmene dnes hovorí každý – aj tí, ktorí súčasný stav spôsobili alebo tí, ktorí (keby dostali šancu) správali by sa presne tak isto. Pre Slovensko dnešných čias je totiž charakteristická diktatúra straníckych centrál. Všimli ste si, že aj definíciu štátnych záujmov určujú stranícki predáci? A keďže ich cieľom je zotrvanie pri moci, formulujú túto definíciu podľa toho, o čom sa domnievajú, že ich pri tej moci naozaj udrží. Vzoprieť sa tomuto mafiánskemu modelu je takmer samovražedné. „Stranícki ochrancovia“ už kontrolujú všetky oblasti spoločenského života, pričom ich vplyv sa neúmerne zvyšuje. V prípade niektorých strán natoľko, že to ochromuje pružnosť rozhodovania a definovanie priorít.
Ľavica zabudla na to, z čoho sa zrodila. Politici si vymysleli množstvo názvov pre svoje ideológie, skúšali voličov ohúriť s komunizmom, fašizmom, liberalizmom, katolicizmom, nacionalizmom, socializmom. Pritom im akosi nedošlo, že jediný „izmus“, ktorý volič prirodzene vníma a ktorý vnútorne preciťuje, je humanizmus. Humanizmus ako politika, ktorá vychádza z potrieb človeka a ktorá sa sústredí na človeka. Humanizmus, ktorého jediným cieľom je starostlivosť o najširšie ľudské potreby a túžby, ktorý je vyjadrením úcty k človeku, ktorý je službou i obetou pre neho. Možno práve to pochopil Jozef Migaš, keď v úvode tejto diskusie položil vari najzákladnejšiu otázku, pred ktorou by mala politika stáť: 
ako dosiahnuť, aby bol život človeka jednoducho šťastnejší. Áno, obyčajný pocit šťastia, táto základná ľudská potreba, je ten malý zázrak, ktorý by mala ľavica pre svojich voličov objaviť. A že to dosiaľ nepochopila, o tom svedčí najmä jej zmätené správanie smerom k najbiednejším vrstvám spoločnosti, kde sa prejavila ako veľmi zlý diagnostik. Samotná SDĽ mnoho vecí prekombinovala, pretaktizovala, a to len preto, že sa odmietla spoľahnúť na obyčajný ľudský cit a uvažovala iba v rovine politických šachových partií. S jej logickým a racionálnym správaním kontrastuje neschopnosť vžiť sa do postavenia jednoduchých ľudí a pochopiť iracionálnosť ich rozhodovania. My novinári, rovnako ako aj politici, sme zdeformovaní prostredím parlamentu, odkiaľ sa skutočný život javí ako prízrak. Sám som to pochopil počas volebnej kampane roku 1998, kedy som prešiel vari všetky mestá a dedinky Trnavského kraja a zistil, že všetko je to o niečom inom. Tam sa hovorí, ale tu sa žije.
Vyčerpaný voličský rezervoár
Dnes už nikto neskočí na lacné triky prejavov ľútosti nad biednym životom najchudobnejších vrstiev spoločnosti. Dnes sa už nikto neuspokojí s nostalgiou za niekdajšími sociálnymi istotami. Na tomto mieste musím hovoriť konkrétne o SDĽ, ktorá za deväť rokov svojej existencie nedokázala zásadným spôsobom prehodnotiť svoj vzťah k voličskej základni a orientovala sa predovšetkým na obyvateľov sklamaných z vývoja po roku 1989. Ukázalo sa však, že nostalgia nie je zárukou politickej vernosti. Napriek proklamovanej reforme strany i konkrétnym výsledkom na tomto poli sa Strana demokratickej ľavice dodnes nedokázala zbaviť boľševických či neoboľševických predsudkov, ktoré sa neprejavujú len v regionálnych štruktúrach, ale občas aj v myslení vedenia SDĽ.
Dosť dobre nechápem, prečo sa práve demokratická ľavica postavila na čelo odporcov proti zriadeniu Úradu na vyšetrovanie zločinov komunizmu. Je vari komunizmus jej ideológiou? Dobre vieme, že nie. Prečo chce potom brániť vyšetreniu zločinov bez ohľadu na ich ideologickú nálepku? Prečo nevyšla kresťanským demokratom v tejto veci v ústrety a nenavrhla do spomínaného úradu svojich ľudí, ktorí by sa stali zárukou objektívnosti, čo sa v prípade zriadenia tohto orgánu na ministerstve spravodlivosti nedá povedať? Alebo iná vec: predstavitelia SDĽ neraz vyzdvihujú sociálne výdobytky bývalého režimu. Prečo ich potom dráždi, keď Jörg Haider vyjadruje svoj obdiv k zamestnaneckej politike Tretej ríše? Princíp je totiž ten istý: neprihliada sa na cenu, za akú sa tieto výdobytky dosiahli. Najväčšia chyba, akú dnes môže SDĽ urobiť, je uveriť, že je už úplne zreformovaná. Pôvodný voličský rezervoár SDĽ sa už totiž dávno vyčerpal. Ľavicový volič dnes nemusí byť dôchodca, nostalgik a bedár žijúci na hranici životného minima. Túžba po spravodlivejšom a lepšom svete nie je viazaná na konkrétnu spoločenskú triedu alebo vek, rovnako ako dobro a zlo nie sú kategórie spojené s ľavicou, pravicou, či dokonca s celým národom.
Namiesto lieku morfium
Strana demokratickej ľavice premárnila počas svojej existencie niekoľko výnimočných šancí na určovanie smerovania krajiny. Predovšetkým dosiaľ neponúkla reálnu alternatívu vývoja, teda takú, ktorá by vytvárala predpoklady na zásadnú zmenu politickej kvality. Uspokojila sa s korigovaním pravicovej politiky, čím sa sama odsúdila do polohy doplnkovej strany. Ak v takomto postavení zostane dlhší čas, môže jej natrvalo prischnúť marginálny charakter, lebo takto ju budú vnímať občania – najmä tí, ktorí sa pri rozhodovaní riadia tzv. syndrómom víťaza (to znamená, že majú tendenciu podporiť stranu, ktorá má šancu vyhrať voľby).
Pôsobenie SDĽ vo vláde je zasa kapitola sama osebe. Ľavičiari najserióznejšie pristupujú k tomu, čo zakliali do výrazu „zodpovednosť za štát“, pričom položili na oltár tejto modly mnoho svojich volebných sľubov. Ako sa však môže práve ľavica skrývať za abstraktnú formulku štátu a nevidieť za ňou predovšetkým ľudí, ich starosti, ich nádeje, ich očakávania, ktoré vložili aj do SDĽ? Načo je komu zodpovednosť za štát, ak sa vytráca zodpovednosť za jeho občanov? Nerád to hovorím, ale zdá sa mi, že SDĽ si nevie dať rady s mocou. Opakuje totiž tie isté chyby, aké robila aj počas svojho pôsobenia vo vláde roku 1994.
Kríza ľavice je všeobecný jav a nevzťahuje sa len na Slovensko. Rukolapným vyjadrením zúfalstva socialistov je skutočnosť, že dnešná ľavica spoločnosť nelieči, ale podáva jej morfium. Mnohí pochopili neudržateľnosť tohto stavu a úsilie o modernizáciu ako rezignáciu na všetko, čomu verili. Tento pocit však vychádza z mylného predpokladu, že základom socialistického hnutia je ekonomika. Postaviť hospodárske otázky do centra politickej aktivity ľavice znamená nepochopenie všetkého, na čom hnutie za sociálnu spravodlivosť vzniklo. Pôvodne (a domnievame sa, že aj správne) poňatý socializmus znamená totiž zospoločenštenie ľudstva, odvážnu víziu budúcnosti. Zabudli sme na to, že socialistická teória sa nezrodila u Karla Marxa, že tieto idey tu boli už pred ním. Najväčšia chyba súčasnej ľavice spočíva v tom, že stotožňuje zlyhanie marxizmu so zlyhaním socializmu, a tak aj naše chápanie tohto fenoménu sa podvedome identifikuje s Marxovou teóriou.
Prvoradá je mravná obroda
Skutočným základom hnutia za sociálnu spravodlivosť je však koncepcia tzv. etického socializmu, ktorá do popredia nekládla hospodárske a politické úlohy, ale vyzdvihovala predovšetkým mravnú obrodu ľudstva. Inak povedané, človek musí pre socializmus najprv duchovne dozrieť, musí prekonať egoizmus a prevahu materiálnych záujmov. Sovietsky model socializmu bol totiž budovaný na kapitalistickej alebo polofeudálnej morálke. Jeho cieľom bolo, aby ekonomika zmenila ľudí, kým skutočný socializmus si vyžaduje, aby ľudia zmenili ekonomiku. Človek musí byť pre socializmus mravne pripravený a práve v tom je historické poslanie ľavice: meniť ľudské hodnoty, meniť myslenie, humanizovať spoločnosť. V tomto zmysle sa k socializmu hlásili aj G. B. Shaw, R. Rolland, B. Russel, J. London a iní. Prechod k socializmu vo všetkých rovinách (teda v mravnej, politickej i ekonomickej) musí byť totiž paralelný, a preto postupný. Niektorí sociálni demokrati si však túto postupnosť krokov nesprávne vysvetľujú ako výzvu k pragmatizmu. Pragmatizmus nikdy nevedie k vytýčenému cieľu, pretože sa prispôsobuje danému stavu, v ktorom sa vytráca vôľa čokoľvek meniť. Preto spoločnosť nie je schopná uskutočniť zásadné reformy, venuje sa iba kozmetickým úpravám a účelovo používa politické nástroje na ovládanie más, nie na ich duchovné pozdvihnutie.
Aby sa toto bezcieľne pretĺkanie dejinami zmenilo, potrebuje ľavica nielen vôľu, ale aj intelektuálnu bázu, zabezpečenú tiež inštitucionálne. Bez vlastného výskumu a vydávania potrebnej literatúry sú socialisti iba živelnými rebelmi.
Legenda o mladých spasiteľoch
Zospoločenštenie ľudstva, táto veľká výzva, pred ktorou dnes stojíme, je predovšetkým úlohou generačnou, je to otázka priorít, ktoré si pred seba postavia mladí ľudia, spôsob, akým si ich nezaťažené mysle načrtnú svoju víziu budúcnosti. S tým súvisí uvoľňovanie priestoru aj pre nové politické kádre, ktoré chápu politiku inak ako cestu k moci a kariére. Fetišizovať mladosť však môže byť aj nebezpečné. Ešte nikdy v dejinách sa od mladej generácie neočakávalo toľko, ako v súčasnosti. No rovnako ešte nikdy nebola mladá generácia taká konvenčná, pasívna, myšlienkovo sterilná. Vladimír Clementis už roku 1923 vyzdvihoval základné prednosti mladých ľudí spočívajúce v tom, že nemajú abstraktné a strnulé pravdy, ale len také, ktoré vnútorne prežili a precítili. Práve toto ich robilo citlivými voči sociálnym otázkam, pre ktoré burcovali svet a naliehali na ich riešenie. Toto všetko sa kamsi vytratilo.
Dnes sa do omrzenia hovorí o nových tvárach, akoby náš parlament nebol svedectvom, že to samo osebe na zmenu kvality politiky nestačí. Nepotrebujeme ani tak nové tváre, ale predovšetkým nové mysle a nové srdcia. Presadzujme politiku nových mozgov, nie nových tvárí, ktoré chápu službu občanovi ako televíznu show, ktoré mätú ľudí svojím zovňajškom alebo jednoducho tým, že s nimi ešte nemajú žiadne zlé skúsenosti. Inak sa zahrávame s verejnou mienkou, riskujeme únavu z politiky a rezignáciu poctivých ľudí na nádej, že svet je možné zmeniť. Krajinu nesmie viesť narcisistický šašo s hereckými schopnosťami, ale človek pevných morálnych zásad, osobnosť s jasnou víziou do budúcnosti, s konkrétnou predstavou o pozitívnej zmene života.
Toto je moja predstava socialistickej politiky. Bez zbytočných táranín robiť všetko, čo je v ľudských silách, pre človeka. Skloniť sa k nemu, nepohŕdať jeho spôsobom uvažovania, prejaviť viac pokory pred majestátom občana. Socialista sa nemôže tváriť ako osvietený, pretože jeho skutočným cieľom nesmie byť moc, ale pomoc. Pomoc biednym a poníženým, pomoc všetkým, ktorí to potrebujú. Nie je pravdou, že ľavica nič nepresadí, ak nebude vo vláde. Socialista nepotrebuje ľudí ovládať, ale meniť. Potrebuje na nich neustále vplývať, musí ho byť nepretržite cítiť – nie vo vládnych budovách, ale tam „dole“, medzi ľuďmi. Ale byť medzi ľuďmi neznamená obťažovať ich vlastnou interpretáciou straníckej či vládnej politiky, ale dať im pocítiť, že nie sú sami, že im chce niekto naozaj pomôcť, že ich nezneužíva na nejakú kampaň, že ľudsky je im ten politik veľmi, veľmi blízko. A ľudia majú srdce, vedia vycítiť úprimnosť slov, chápu lepšie, ako si myslíme, kto to s nimi myslí dobre.
Ľavicu treba jednoducho poľudštiť. Nie je to ťažké. Chce to len väčšiu principiálnosť a obranu hodnôt nie vtedy, keď sú populárne, ale vtedy, keď sú ohrozené, keď mier, slobodu, spravodlivosť a demokraciu treba brániť. Nech teda ľavica dokáže, že jej ide o človeka, nech si spomenie, ako začínala a čo chcela, nech nájde odvahu na vnútornú sebareflexiu a očistí sa od nánosov bahna, ktoré znehodnotili to, čo bolo na nej vzácne a čo ju odlišovalo od egoistických záujmov pravice. Len takýmto hodnotám chcem zasvätiť svoj život. Toto je môj socializmus.
