Modernizácia nie je westernizácia

Dovoľte mi začať trochu osobne. Stojac na tomto mieste, pod dych vyrážajúcou Sertovou freskou Solidarita národov, sa nedokážem ubrániť pohnutiu. V tejto sále sa tvorili svetové dejiny a ja nepochybujem, že takto mocne pôsobil Palác národov na všetkých, ktorí tu rečnili. Keď vyzriete von oknom, uvidíte veľkolepý obraz rajskej záhrady s úchvatným horizontom Ženevského jazera a Mont Blancu. Táto nádherná scenéria musela vplývať aj na myslenie štátnikov, ktorí tu neraz rozhodovali o budúcnosti nášho sveta. Svet zo záhrady Paláca národov vyzerá harmonicky a podvedome jednoduchšie. Ale tento obraz je falošný. Takéto hlavné mesto sveta by muselo stáť niekde uprostred Afriky, kolísky ľudstva, aby symbolicky vypovedalo o stave, v akom sa naša globálna civilizácia nachádza. Vyspelé krajiny vidia pre riešenie problémov chudoby jednoduchý recept: modernizácia. Ale predstavujeme si pod týmto procesom vždy to isté? Musí mať modernizácia nevyhnutne podobu westernizácie? Filozofické korene pojmu Z čisto filozofického hľadiska je modernizácia naozaj produktom západného myslenia. Predstava o tom, čo znamená byť moderný, sa rodila z kresťanského mýtu o zmysle dejín a spáse prístupnej pre všetkých. Viera, že budúcnosť bude iná než minulosť bola dovtedajším náboženstvám cudzia. Nemusíme ísť až k hinduistom a budhistom: Rimania a Gréci verili, že dejiny sa cyklicky opakujú. Slovo „moderný“ sa po prvý raz objavuje v 16. storočí a v tomto čase ešte neznamená nič viac ako patriť do súčasnej doby. No už koncom 18. storočia sa pod vplyvom osvietenstva stáva budúcnosť miestom, kde sa nachádza lepší svet. Pojem modernosti získal jednoznačne pozitívny nádych s prísľubom niečoho priaznivého, najčastejšie šťastia a bohatstva. To všetko viedlo až k viere, že existuje spoločný, jediný spôsob života, ktorý je najlepší pre celé ľudstvo. V tomto smere je tak marxizmus ako aj neoliberalizmus pokračovaním postkresťanských kultov. Výrazný individualizmus Západu má zasa korene v gregoriánskej tradícii učenia o individuálnom vzťahu každého človeka s Bohom. Keď Auguste Comte po prvý raz použil, resp. definoval pojem industrializmus, vnímal ho v zmysle kresťanskej viery, že Zem bola daná človeku, aby uspokojoval svoje potreby. Preto hlásal, že keď sa spoločnosť stane priemyselnou, najdôležitejšia fáza jej materiálnych dejín bude ukončená. Comtova viera je súčasťou typického pozitivistického zmýšľania, že moderné spoločnosti budú vyzerať všade rovnako. V skutočnosti však nikdy nemôžeme dopredu vedieť, čo to znamená byť moderný. To, že sa spoločnosti stávajú čoraz modernejšími, neznamená, že sa budú na seba čoraz viac ponášať. Všeobecne rozšírený názor vidí západnú civilizáciu ako hlavný motor či dokonca predpoklad modernizačných procesov. Dnes už však dávno vieme, že znalosti a technológie neprúdili iba jednosmerne zo Západu. Papier vyrábali Číňania už v 2. storočí nášho letopočtu, kým do Európy sa dostal až o deväťsto rokov neskôr. Rovnako je dnes už isté, že vynález kníhtlače na našom kontinente nebol autonómny, ale znalosti tohto druhu sa do Nemecka dostali taktiež z Číny, kde sa knihy tlačili už od 11. storočia. Číňania mali v stredoveku oveľa dômyselnejšiu vojenskú i dopravnú techniku ako Európania, vynašli strelný prach i kompas. Najnovšie historické výskumy dokazujú, že čínska námorná flotila podnikala ambiciózne objavné plavby už roku 1421, že Krištof Kolumbus i Fernăo de Magalhăes používali mapy, ktoré zakreslili čínski moreplavci. Arabi zasa v stredoveku húževnatým prekladaním zachránili antické písomné dedičstvo, o ktoré v tom čase ospalá Európa nemala záujem a Bagdad bol v 9. storočí neporovnateľne vyspelejší ako Paríž, Rím alebo Londýn. To všetko dokazuje, že modernizácia nemusí byť nevyhnutne postavená na západných hodnotách. Fenomén japonskej jedinečnosti Asi najviac vyzdvihovaným príkladom tohto druhu je v súčasnosti Japonsko. Zmeny, ku ktorým tam došlo od šesťdesiatych rokov 19. storočia, ukazujú, že Japonci sa stotožnili so západnými formami a technikami modernizácie, ale zachovali si vlastný hodnotový systém. Úspech Japonska spôsobil, že v tejto krajine sa začalo hovoriť o „japonskej jedinečnosti“ (nihonron), o ktorej v posledných desaťročiach vznikli stovky prác. Nové myšlienky tu boli prijímané ako výsledok šťastnej kombinácie rôznych tradičných postojov. Tacuko Suzuki analyzoval príčiny, prečo sa Japoncom podaril prechod k modernizácii lepšie ako iným ázijským krajinám, a dospel k nasledujúcim odpovediam: Po prvé, transformácia spoločnosti neviedla k vymiznutiu tradičných názorov a nástupu názorov západných. Napriek všetkým zmenám, ktoré najmä povojnové roky priniesli, si japonský hodnotový systém zachoval svoju svojbytnosť a kultúrnu legitimitu. Po druhé, spoločnosť môže prejsť obrovskými inštitucionálnymi zmenami bez toho, aby sa pritom dramaticky zmenili prevládajúce postoje obyvateľstva, ktoré ju tvoria. Práve na japonskom modeli môžeme názorne demonštrovať, že relatívna stabilita hodnotových systémov je základným predpokladom na to, aby sme mohli pristúpiť k transformácii inštitúcií – či už hospodárskych alebo politických – bez toho, aby sme tým spôsobili úplný spoločenský rozvrat. Japonsko sa od západných spoločností líši tým, že si svoj ekonomický rozvoj do značnej miery naplánovalo dopredu. Dôležitou podmienkou tohto prístupu bola skutočnosť, že Japonsko nastúpilo cestu industrializácie pomerne neskoro a začalo sa modernizovať preto, aby predišlo prípadnej kolonizácii zo strany silných západných ekonomík. Porovnajme si túto situáciu s Tureckom, kde prebehol najúspešnejší pokus o modernizáciu podľa európskeho modelu. Vidíme, ako je tento režim vystavený narastajúcemu tlaku zo strany islamských hnutí, a jeho budúcnosť je otázna. O Bushovom vývoze „demokracie“ na Blízky východ, ktorý sa skončil absolútnym fiaskom, škoda viac hovoriť. Prehnané sebavedomie Západu V čom je teda hlavný problém? Nemožno predsa poprieť, že v novoveku dal svetu modernú tvár práve Západ. Bola to predovšetkým industrializácia a urbanizácia, ktorá sa stala motorom vývoja. Jedným z najvýznamnejších nástrojov globálnej modernizácie boli médiá. Novinárstvo sa rozšírilo z Európy do všetkých kútov planéty. Prvé periodiká v Afrike, na Blízkom východe, v Indii, Japonsku či Amerike zakladali európski kolonizátori. To všetko dodalo Západu prehnané sebavedomie, vďaka ktorému vyvodil zo svojej prevahy nesprávne závery. Celkom chybná bola najmä predstava spoločenských zmien nevyhnutných na uskutočnenie modernizácie. Podľa kolonizátorov to bolo šírenie kresťanskej viery, presadenie modelu tradičnej európskej rodiny, západný štýl odievania a zavedenie kapitalistických hospodárskych vzťahov. V tom čase úplne absentovali vzdelávacie programy, zvýšenie dostupnosti zdravotnej starostlivosti, zlepšenie hygieny či výživy. Takýto koncept modernizácie sa teda opieral o záujmy koloniálnych mocností, nie príslušného ľudu. Rozvojové krajiny preto riešili modernizačné otázky fakticky až po oslobodení spod jarma kolonializmu a v mnohých prípadoch sa táto emancipácia spájala s opustením sekulárneho charakteru štátu. Pritom je zrejmé, že ak chápeme modernizáciu ako industrializáciu, tento proces nemusí byť v rozpore s teokraciou, fašistickou tyraniou alebo komunistickou diktatúrou. Samotní nacisti pochádzali zo sveta priemyslu a v technológiách videli spôsob, ako zvýšiť ľudskú moc. Podobne ako Lenin, aj Hitler veril, že sily technológie je možné použiť na premenu človeka. Západ sa dlhodobo riadi chybnou vierou, že kultúrne rozdiely sú len povrchové prejavy ekonomických síl, ktoré s technologickým pokrokom vymiznú. V opačnom garde, populárne klišé, že moderný rozvoj a prosperita priamo súvisia s demokratickým systémom, drasticky vyvracia príklad najväčšej demokracie sveta – Indie. Rozvojové štáty sa nerozvíjajú Lenže industrializácia je len veľmi zúženým chápaním modernizačného procesu (objavujú sa dokonca názory, že v súvislosti s informatizáciou by sme v tejto dobe mali hovoriť o konci modernizácie). Modernizáciu treba spájať najmä s požiadavkami rozvoja v tom najširšom zmysle slova. V tom prípade aj ľahšie pochopíme, že úspech v tejto oblasti vôbec nie je závislý od prijatia západných hodnôt. Michael Hardt správne pripomína, že tzv. rozvinuté štáty nemožno definovať iba pomocou určitých kvantitatívnych faktorov. Oveľa dôležitejším kritériom je stupeň ich dominantnej pozície v globálnom systéme. Podriadené ekonomiky sa nerozvíjajú. To neznamená, že sa nemenia alebo nerastú. To znamená, že zostávajú podriadené v globálnom systéme a nikdy nemôžu dosiahnuť oficiálne sľubovanú formu dominantnej, rozvinutej ekonomiky. V individuálnych prípadoch niektoré štáty alebo dokonca regióny môžu zmeniť svoju pozíciu v hierarchii, ale hierarchia zostáva ich determinujúcim faktorom. Za takýchto okolností je termín rozvojové krajiny len eufemistickým pomenovaním reálneho stavu nerozvinutých krajín. Vráťme sa teda k otázke položenej na začiatku: vyžaduje si modernizácia westernizáciu? Podľa môjho názoru nie, aj keď sa jej za súčasnej globálnej dominancie Západu zrejme nedá vyhnúť. A rozhodne tieto dva pojmy nemožno vnímať ako synonymá, aj keď je v ich obsahu určitý prienik. Oveľa dôležitejšie je však pochopiť, že ak sa aj pokúšame dodať niektorým (možno len) zdanlivo západným hodnotám univerzálnu platnosť, je nevyhnutné robiť tak citlivo a s rešpektovaním miestnych tradícií. Ak si napríklad želáme globálne rozšírenie demokratických zásad, musíme uznať pluralitnú povahu týchto princípov a namiesto presadzovania ich západného variantu podporovať rozvoj tradičných štruktúr zlučiteľných so zastupiteľskou demokraciou. Niektoré moslimské inštitúcie ako šura (kmeňová konzultácia) alebo idžma (vláda sudcu, ktorá sa stáva zákonom) svedčia o tom, že takýto pokrok je možný aj v úplne odlišných kultúrach. Je kontraproduktívne, aby sme v Číne presadzovali západné poňatie humanizmu, ak je Číňanom bližšia stáročia uctievaná zásada žen (ľudskosti). Z toho istého dôvodu by som si nikdy nedovolil tvrdiť, že Západom uctievaná hodnota individuálnej slobody je morálne nadradená Východom protežovanej kolektívnej zodpovednosti. Globalizácia sveta nás učí i núti povýšiť pluralitu na princíp. Tento princíp spočíva v úplnom uznaní iných identít bez toho, aby sme vyprázdnili svoju sociokultúrnu identitu. Vynikajúci český religionista a humanista Otakar Funda sformuloval túto novú podobu planetárnej tolerancie takto: „Priznávam tvojej identite plnú hodnotu. Považujem ju za rovnocennú svojej identite. Pretože som však vstúpil do iného dejinného kontextu a v inom kontexte žijem, držím sa vlastnej identity. Chápem ju však len ako jeden komponent v pluralite rovnocenných identít.“ Len takto poňatá tolerancia je skutočnou toleranciou a umožňuje koexistenciu bez podozrievania z konania z povýšeneckej pozície sily. Lebo odoprieť pluralitu, odoprieť toleranciu je prvým krokom k vyhláseniu vojny. Verím, že tak, ako bolo osvietenstvo poslednou veľkou víziou európskeho univerzalizmu, tak je uznanie multipolárnej bázy všeľudských hodnôt prvou perspektívnou víziou humánnej alternatívy k dominantnej podobe globalizácie. Autor je predseda Združenia svetoobčanov (www.svetoobcan.sk). Spracované podľa prednášky, ktorá odznela 24. októbra 2006 v ženevskom sídle OSN.T