Iniciatíva štyroch štátov Európskej únie a zároveň členov NATO vyvolala kritické ohlasy. Je však oprávneným prejavom hľadania bezpečnostnej identity Európy v novom svete.
Spoločná obranná a bezpečnostná politika Európskej únie sa dostala minulý týždeň do centra pozornosti dvakrát. Silnú odozvu vyvolalo stretnutie najvyšších predstaviteľov Belgicka, Francúzska, Nemecka a Luxemburska, západoeurópskych odporcov intervencie v Iraku. Dohodli sa na vytvorení spoločných ozbrojených síl, ktoré by sa mali stať zárodkom budúcej armády EÚ. Najneskôr do konca roku 2004 by tak mali vzniknúť spoločné ozbrojené jednotky schopné ihneď zasiahnuť v prípade nutnosti. Popri francúzsko-nemeckej brigáde by ju mali vytvoriť belgickí výsadkári a luxemburskí prieskumníci, veliteľstvo by mali doplniť spoločné vojenské školy. Nové zoskupenie je otvorené aj pre ďalších záujemcov.
Zložitá cesta Minisummit štyroch štátov vyvolal veľmi kritickú reakciu hlavných spojencov v NATO, ale aj mnohých masmédií. Hovorí sa o vytváraní duplicitných inštitúcií vo chvíli, keď nie sú k dispozícii voľné kapacity, ale aj o protiamerickej rebélii. V zásade však ide o predĺženie dlhodobých tendencií – hľadania európskej obrannej identity a transformácie NATO. Snaha nájsť podobu samostatnej európskej obrany má pohnutú históriu. Možno v nej nájsť veľa neúspešných iniciatív. Všetko sa začalo po druhej svetovej vojne, v roku 1946, Churchillovou výzvou vytvoriť Spojené štáty európske. Druhým pokusom bola Bruselská zmluva z roku 1948. V roku 1952 prišlo Európske obranné spoločenstvo, prekvapivo pochované hlasovaním vo francúzskom parlamente. Nasledovala pozoruhodná, ale poloúspešná iniciatíva – Západoeurópska únia (ZEÚ), vytvorená v roku 1954. Dlho vyzerala ako mŕtvo narodené dieťa, no v 90. rokoch, keď sa začala zlučovať s Európskou úniou, pozoruhodne ožila. Maastrichtská zmluva z roku 1991 oprela úniu o tri stĺpy. Druhý z nich znamená spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Zároveň sa obrátila na ZEÚ, ako „neoddeliteľnú súčasť vývoja únie“, aby vypracovala a uskutočňovala akcie súvisiace s obranou EÚ – napriek tomu, že ich členstvo sa neprekrýva. Výsledkom snahy boli Petersbergské dohody, prijaté radou ministrov ZEÚ nasledujúci rok, ktoré vymedzili úlohy vojenských jednotiek v humanitárnych akciách, krízovom manažmente a v bojových operáciách. Dohody potom akceptovala Amsterdamská zmluva EÚ z roku 1997. Naznačené smerovanie urýchlil francúzsko-britský summit v St. Malo v roku 1998, ktorý manifestoval zdanlivú zmenu postoja Londýna v prospech európskej vojenskej integrácie. Od začiatku nových iniciatív v 90. rokoch však bolo jasné, že existuje dvojaké chápanie budovania európskej obrannej identity. Proti predstave zvýšiť európsku angažovanosť v rámci NATO stála vízia možnej európskej samostatnosti. V oboch prípadoch šlo o inštitucionálnu duplicitu – nehovoriac už o zvláštnom postavení štátov, ktoré nie sú súčasne členmi všetkých troch inštitúcií, teda NATO, ZEÚ, EÚ. Navyše, uzavretá dohoda o vytvorení kontingentu 60 tisíc vojakov pre EÚ naznačuje, že ide o angažovanosť na nízkej vojenskej úrovni – ako je napríklad ich prvé zapojenie sa do stabilizačných akcií v Macedónsku. Prijaté dokumenty tiež hovoria o využití týchto síl len vtedy, keď sa do operácií nezapojí NATO.
Ponímanie sily Transformácia NATO je jednou z odpovedí na otázku samostatnej európskej obrannej identity. Po víťazstve v studenej vojne stratilo NATO pôvodné zdôvodnenie svojej existencie. Hľadanie zmyslu aliancie vyvrcholilo v roku 1999, keď sa na summite vo Washingtone prijala nová strategická koncepcia. Okrem iných cieľov uvádza aj úlohu viesť vojnové misie v neurčitom euroatlantickom priestore a jeho okolí, ktoré môžu ísť za rámec článku 5 Washingtonskej zmluvy. Šlo by teda o vojenské akcie, ktoré nemajú charakter obrany. Misie by podľa tejto strategickej koncepcie mohli byť aj bez mandátu OSN. Už pri schvaľovaní tohto dokumentu boli zrejmé rozpory, a to predovšetkým medzi USA a Francúzskom. Napriek tomu nová americká vláda, ktorá prišla do Washingtonu s prezidentom Bushom, začala hľadať zmyslel NATO práve v takýchto misiách. Výsledkom je pokles akcieschopnosti aliancie, čo sa rozšírením nezlepší. Dochádza k znižovaniu významu NATO, prvýkrát sa o tom začalo hovoriť v USA. Rozdiel v chápaní transformácie aliancie bol viditeľný v období príprav vojny proti Iraku. Základným problémom sa stalo odlišné videnie roly sily v medzinárodnej politike. Britský minister obrany Geoff Hoon v reakcii na minisummit vyhlásil, že „nie je možné, aby malá skupina krajín udávala cestu bez toho, aby sa zaoberala konsenzom v rámci únie“. Problém je však v tom, že nijaký kompromis v oblasti obrannej politiky v EÚ neexistuje. Aj kompromis vo vzťahu k vojne v Iraku, prijatý na summite EÚ, má len literárny charakter – zo schváleného dokumentu nevyplynuli nijaké spoločné akcie. Zároveň je však súčasná politicko-bezpečnostná štruktúra Európy taká zložitá, že sa v nej nevyzná takmer nik. Popri NATO existuje Rada Rusko-NATO OBSE, na pôde ktorého prebehli zatiaľ najdôležitejšie rokovania o rovnováhe konvenčných síl, je tu Európska únia, ZEÚ, Rada Európy a Euroatlantická rada partnerstva, či Organizácia zmluvy o kolektívnej bezpečnosti, ktorá vznikla pred dvoma týždňami v postsovietskom priestore z odporcov irackej intervencie.
Americký radikalizmus Najnovšia iniciatíva, ktorá oslabuje existujúce bezpečnostné štruktúry v NATO a EÚ, neprišla od štyroch „rebelujúcich“ štátov, ale od USA a Veľkej Británie. Práve ony začali vojnu proti Iraku bez ohľadu na názory a záujmy spojencov. To na druhej strane môže znamenať, že Washington a Londýn nemusia byť pomôcť, keď to budú krajiny „starej Európy“ najväčšmi potrebovať. To by potvrdzovalo aj množstvo emotívnych a urážlivých vyjadrení z Bieleho domu, najmä zo strany ministra obrany Donalda Rumsfelda a jeho námestníka Paula Wolfowitza. Radikalizmus amerických tradicionalistických konzervatívcov sprevádza nadšenie neokonzervatívcov. Tí nemajú na súčasnej ideologicko-politickej mape Európy partnera. Majú len prisluhovačov. Výsledky minisummitu môžu zapadnúť medzi tie aktivity, ktoré sa ukázali ako neschopné života. Na druhej strane, všetky najvýznamnejšie kroky európskej integrácie nasledovali po dohodách menšej skupiny štátov, v ktorej boli Francúzsko a Nemecko, v ktorej však chýbala Veľká Británia. Veľa bude závisieť od toho, či sa počas prípravy summitu v Solúne nájde zhoda v otázke európskej obrany. Hľadanie obrannej identity Európy teda pokračuje. Pokiaľ sa nezmení politika Washingtonu, existujú pre ňu len dve možnosti. Buď sa zaradí za USA a bude sa podieľať sa na ich „vývoze demokratickej revolúcie“, alebo nájde vlastné miesto v súčasnom svete. Varovania, že Európa nebude schopná vojensky konkurovať USA a globálne sa vojensky angažovať, sú zbytočné. Ona by to skrátka robiť nemala. Jej úloha vo svete je iná, bezpečnostná politika EÚ by mala reagovať na európske riziká. A možno je vhodné začať znova smerovať ku komplexnej rekonštrukcii bezpečnostnej architektúry celej Európy – k zjednodušeniu a skutočnej univerzálnosti.
