Na prvý pohľad úplne absurdné spojenie dvoch osobností, ktoré sa v živote celkom iste nikdy nestretli, ale stretli sa – vo Fonde na podporu umenia. Šaňo Mach pochodil lepšie ako Milan Štefánik, lebo naňho, resp. na publikáciu o ňom sa peniaze našli, ale na knihu o Štefánikovi (pripravenú k 100. výročiu vzniku Československej republiky a k 100. výročiu tragického skonu Štefánika) sa peniaze nenašli… Štefánik sa o vznik Československa zaslúžil levím podielom a Mach sa levím podielom o jeho prvý zánik v rokoch 1938 – 1939 pričinil. Ak nebolo potrebné knihu o Štefánikovi podporiť pri týchto výročiach, tak kedy?
Splnený sen – Milan Rastislav Štefánik a vznik Československa
PRO, s. r. o. 2018, 168 strán
Alexander Mach. Radikál z povolania
Premedia, 2018, 440 strán
K napísaniu tejto poznámky ma naozaj neviedla ani závisť, ani urazená samoľúbosť, lebo autorom spomínanej knihy o Štefánikovi „Splnený sen. Milan Rastislav Štefánik a vznik Československa“ som ja, ale iba malá úvaha o tom, ako vnímame naše dejiny. Mnohí Slováci sú si vedomí, že naša súčasná štátnosť a terajšia Slovenská republika nadväzuje na Československú republiku z rokov 1918 – 1938 a na ideový odkaz jej zakladateľov – teda aj Štefánika, a nie je pokračovaním hitlerovského satelitu, v ktorom bol súčasťou establishmentu aj Šaňo Mach, nositeľ antidemokratických metód, spolulikvidátor občianskych slobôd a jeden z tvorcov tragédie slovenských Židov. Môj mladý kolega, pedagóg Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Anton Hruboň, autor monografie o Machovi, sa hádam za tieto riadky na mňa nenahnevá. Osobne sa už viac rokov poznáme, stretávame sa na vedeckých konferenciách a ja poznám nielen jeho najnovšiu monografiu o Machovi, ktorá je podľa môjho názoru výborná, ale aj ďalšie jeho práce. Mne ide o celkový prístup úradníkov, ktorí by bez Štefánikovho úsilia a jeho životného diela nikdy nemali také teplé a dobre platené miestečká po rôznych úradoch na Slovensku, ale ktorí ho v hĺbke srdca v skutočnosti nepoznajú a ani nemajú radi: veď bol spolutvorcom toho nenávideného Československa, bol spolupracovníkom Tomáša Garrigue Masaryka a Edvarda Beneša, bol hlavným organizátorom na Slovensku dodnes mnohými nenávidených československých légií, lebo boli spolutvorcami a aj hlavným pilierom spoločného štátu Čechov a Slovákov. Toho štátu, vďaka ktorému sa na Slovensku začalo vyučovať aj úradovať po slovensky, toho štátu, vďaka ktorému máme svoje južné hranice. A čo tiež nevedia dodnes mnohí na Slovensku Štefánikovi odpustiť – bol evanjelikom…
Raz, dvakrát do roka sa politici, úradníci a aj rôzni publicisti priam „rozplývajú“ nad Štefánikovou osobnosťou, nosia k jeho pomníkom a bustám vence a kvety (pravda, mali sme nedávno aj takého prezidenta, ktorý tak neurobil napríklad v Bratislave v Eurovei ani raz, zato sa v Českej republike nehanbil prevziať akúsi Štefánikovu medailu) a nepochybne sa to stane aj tento rok o dva mesiace. Nebude však ničím možné zakryť pokrytecký prístup k Štefánikovi, k jeho dielu a odkazu, hoci tam budú celé plejády pompézne rečniacich politikov, zbierajúcich politické body a snažiacich sa o svoje zviditeľnenie za každú cenu. A budú tam aj plné autá vencov… A jedným z takých pokryteckých postojov je aj nepodpora knihy o Štefánikovi (tá však napriek všetkému aj tak vyšla a je o ňu značný záujem) z verejných zdrojov Slovenskej republiky s odôvodnením, že „projekt neznamená žiadny umelecký (!) prínos“. Kniha o Machovi celkom iste taký umelecký prínos znamená a preto sa jej dostalo aj príslušnej finančnej podpory.
Ako konštatoval už klasik: „na Slovensku je to tak“.
