Vo Florencii je toľko historických pamiatok, že tu bez problémov môžete stráviť celý týždeň a stále máte čo pozerať. Pravda, aj tu sa už za vstupy do niektorých významných kostolov (San Lorenzo, Santa Maria Novella, Baptistérium) platí, podobne ako do nádhernej záhrady Boboli so sochami v Taliansku naturalizovaného Holanďana Giambolognu ležiacej za palácom Pitti. Na rozdiel od Pisy, kde väčšina historických pamiatok je sústredená na jediné námestie (Piazza dei miracoli – t.j. námestie zázrakov), Florencia má prinajmenšom tri takéto centrá. Prvým je námestie s katedrálou, baptistériom a Giottovou zvonicou (z bielo-zelenkavého mramoru), druhým námestie Signorie, bývalé politické centrum mesta s celou plejádou sôch v Loggii dei Lanzi, kópiou Michelangelovho Davida, sochou prvého medicijského veľkovojvodu Cosima i označením miesta, na ktorom upálili nepriateľa Mediciovcov mnícha Savonarolu. Napokon tretím sú dve vedľa seba ležiace námestia – San Marco a Sant Annunziata s dvoma významnými kostolmi, kláštorom s nádhernými obrazmi mnícha Beata Angelica, Galleriou Academie (s originálom Davida), Bruneleschiho slávnou renesančnou Nemocnicou neviniatok i etruským múzeom. *** Ak toto všetko absolvujete, zostanú vám ešte obrazárne. Galleria Uffizi platí spolu s madridským Pradom a parížskym Louvrom k svetovým jednotkám. Ak však chcete trocha ušetriť čas (nie peniaze, lebo v oboch obrazárňach sa platí 6,5 eura), navštívte radšej Galleriu Palatina v paláci Pitti na druhej strane rieky. Prídete síce o zážitky z obrazov Giotta, Botticelliho (Zrodenie Venuše i Jar), Leonardovo Klaňanie sa kráľov a iné veľdiela, no náprotivná obrazáreň umiestnená len v desiatich miestnostiach (čo je slabá štvrtina Uffizi) vlastní skvelú kolekciu diel vrcholnej renesancie, predovšetkým Raffaela, del Sarta, Tiziana, z netalianskych autorov Rubensa a Murilla. To čo znamenajú pre maľbu obe spomínané galérie, sú pre sochárstvo dva ďalšie objekty: kostol Orsanmichele, (vo výklenkoch jeho vonkajšej fasády sa zo všetkých štyroch strán nachádzajú veľdiela sochárov, ako boli Ghiberti, Donatello, Verocchio a Giambologna) a palác miestneho kapitána Bargello, ktorý je najkomplexnejším obrazom talianskeho sochárstva a ktorý (len do 14. hodiny) si môžete prezrieť za dve tretiny sumy (4 eurá), akú zaplatíte za návštevu umelecky bezvýznamného Domu Michelangela. Ak chcete ísť po stopách majstra Bojnického oltára Narda di Cione, jeho Posledný súd nájdete v jednej z bočných kaplniek chrámu Santa Maria Novella (pri železničnej stanici), kým jeho cirkevní učenci sa nachádzajú na bočných paneloch hlavného oltára v kostole Santa Croce, ktorý je akýmsi Panteónom osobností (náhrobky filozofa Macchiavelliho, hvezdára Galilea, skladateľov Cherubiniho a Rossiniho, spisovateľa Foscola – autora talianskej obdoby Goetheho Utrpenia mladého Werthera). V zadnej časti kostola sa Giottove Scény zo života sv. Františka v kvantite i kvalite síce nevyrovnajú jeho rovnako tematicky zameraným freskám v Padove či Assisi, ale aj tak predstavujú svetovú extratriedu, podobne ako v kláštornej časti kostola architektami obdivovaná Kaplnka Pazziovcov od Bruneleschiho. Napokon v centre je aj prototyp renesančného chrámu San Lorenzo a priľahlé kaplnky Mediciovcov so slávnymi Michelangelovými náhrobkami (5 eur). *** Vrcholné umelecké zážitky však poskytuje Florencia aj menej solventným návštevníkom. Napríklad bez platenia vstupného si môžete prezrieť až tri pôsobivé verzie Poslednej večere. Jednu namaľoval Michelangelov učiteľ Ghirlandaio v kláštore Ognisanti koncom 15. storočia, autorom staršej verzie námetu v kláštore Sant Apollonia je Andrea del Castagno (40. roky 15. storočia, netradične v nej Judáš sedí na druhej strane stola oproti Kristovi) a najpôsobivejšia sa mi videla verzia Andreu del Sarto (z roku1526) v kláštore San Salvi, kam sa z centra dostanete za 15 minút z Piazza San Marco autobusmi č. 6 alebo 20. Rovnako sa neplatí v neďalekom kláštore Scalzo, ktorého átrium vymaľoval Andrea del Sarto freskami zo života Jána Krstiteľa. *** Mesto Florencia vyniká pôsobivou panorámou, ktorú môžete obdivovať buď z južnej strany z Piazzale Michelangelo (s bronzovou kópiou Davida) či schodišťa neďalekého nádherného románskeho kostola San Miniato al Monte (dostanete sa k nemu autobusmi č. 12 a 13), prípadne z ďalšieho vŕšku Bellosguardo a ak sa chcete pokochať pohľadom zo severnej strany, vyberte sa do Fiesole (autobusom č. 7 to trvá od stanice 20 minút), čo je etrusko-rímska osada vo vrchoch nad Florenciou. Môže sa popýšiť nielen peknou románskou katedrálou, kláštorom sv. Františka, ale aj rímskym amfiteátrom, v ktorom sa od roku 1914 koná letný festival, pôvodne len antickej drámy, neskôr rozšírený aj o baletné a operné predstavenia. K povinnému kultúrno-historickému programu by mala patriť aj návšteva niektorej zo siedmich mediciovských víl. Päť z nich je dostupných aj bez osobitného povolenia a tri mestskou dopravou (záhrada vily Demidoff autobusom č. 25, vily Petraia a Castello autobusom č. 28 – prvá z tejto dvojice bola letným sídlom prvého talianskeho kráľa Viktora Emanuela). *** Hudobné vyžitie v meste ponúka slávny festival Maggio musicale fiorentino, odohrávajúci sa predovšetkým v pomerne moderne koncipovanom Mestskom divadle situovanom neďaleko nábrežia Arna, takže pri historickej povodni v roku 1966 sa celý jeho parter ocitol pod vodou. Dušou festivalu je indický dirigent Zubin Mehta, preslávený aj ako dirigent prvých dvoch koncertov tria tenoristov Pavarotti-Domingo-Carreras. *** Prenesme sa na záver od kulturologickej roviny k reálnemu životu. Dovolím si len niekoľko postrehov. Ak sme si zvykli hanbiť sa za špinu v bratislavských uliciach, v talianskych mestách sa mi situácia videla ešte podstatne hrozivejšia. Doprava vo Florencii vyzerá – podobne ako vo väčšine talianskych miest – chaotická a prehustená, no napriek tomu vcelku hladká a rýchla (hodinový lístok na mestskú dopravu stojí 1 euro). V metropole Toskánska sa dá dobre a lacno najesť v sieti slušných a čistých samoobslúh označených ako Self Service (jedno hlavné jedlo s nápojom a kávou povedzme za 7 eur i lacnejšie), porcie zmrzliny sú väčšie než naše a ich spodná cenová hranica je 1,5 eura. Pri prechádzkach starým mestom musíte dúfať, že si práve nad vami na streche neuľaví niektorý z holubov. V centre spomínaných miest je pomerne málo lavičiek na oddych (vari preto, aby ste si sadli do kaviarničky), zato v parkoch pospáva aj za bieleho dňa dosť ľudí. A ešte posledný dojem zo spiatočnej cesty. Slovenský autobus obsadili z troch štvrtín mladé slovenské au-pairky, pričom viaceré sa ani neobťažovali s rezerváciou lístka a riskovali. Prajem im, aby aj ony (popri práci a zábave) stihli za tamojšieho pobytu nasať do seba aspoň trocha z tej kultúrnej atmosféry Talianska, ktorú som vo Florencii mohol vychutnávať plnými dúškami.
