Médiá, voľby a budúca vláda

O prekvapujúcom volebnom zisku SDKÚ sa toho popísalo už všeličo, ale jeden podstatný moment v doterajších analýzach absentoval: výrazná až hanebná nadpráca mainstreamových médií (osobitne STV a TV Markíza) v prospech Dzurindovej vlády. To, čo sa na Slovensku dialo niekoľko týždňov pred voľbami, by v štandardnej demokratickej krajine spôsobilo škandál. Médiá neprípustným spôsobom zneužívali verejný priestor, škandalizovali opozíciu alebo o nej mlčali, akoby nejestvovala. STV napríklad informovala o každej novinárskej kačici, podľa ktorej sa vraj chystajú vďaka politike pravicovej vlády na Slovensko ďalšie zahraničné investície (zdroj, samozrejme, neuviedli), no keď líder Smeru Róbert Fico oznámil závažné rozhodnutie o zámere stiahnuť vojakov z Iraku v prípade víťazstva vo voľbách, verejnoprávna televízia nezaradila o tomto vyhlásení ani niekoľkosekundový informačný šot (naopak, našla miesto pre srdcervúcu bulvárnu reportáž o tom, ako našich úbohých ministrov otravujú komáre). TV Markíza zasa pripravovala spravodajstvo o štrajku zdravotníkov spôsobom, ktorý vykazoval všetky znaky propagandy, akú sme poznali z komunistickej televízie: vždy na úvod zaraďovali emotívne zveličenú informáciu o nejakom prípade neposkytnutia ošetrenia v nemocnici, po ktorej nasledoval manipulatívny zostrih vyjadrení lekárov starostlivo upravený tak, aby nevzbudili u divákov ani náznak solidarity. Navyše, počas celej kampane sa médiá zväčša starali politikom vládnej koalície o imidž, čím sa ponášali skôr na PR agentúry. Až do omrzenia napríklad opakovali, ako pán premiér „napriek svojmu komplikovanému zdravotnému stavu“ nezanedbával svoje povinnosti a chodil medzi občanov aj o barlách. Zaujímavé: hneď po voľbách ich odložil. Buď ide o zázrak takmer biblických rozmerov alebo o podvod s cieľom vyvolať, resp. udržiavať ľútosť. Prípadov zneužitia masmédií na potieranie opozície je také množstvo, že tu už nemožno hovoriť o slobodne prejavených individuálnych názoroch, ale celkom jednoznačne o ohrození plurality verejného života. Výrazná ideologická homogenita slovenských médií je útokom na samú podstatu demokracie. Počas uplynulého štvorročného obdobia boli médiá piatou kolónou vládnej koalície a Dzurindove neoliberálne experimenty by bez ich podpory nikdy neprešli tak hladko. Chápanie žurnalistiky zaznamenalo sotva badateľný, ale významný posun, keď sa od klasického demokratického prístupu „pravdy komunikácie“ prešlo k vášnivému a bohorovnému „komunikovaniu pravdy“, čo je, mimochodom, štýl, ktorý presadzoval Joseph Goebbels. O smerovaní krajiny sa prakticky prestalo diskutovať, „reformy“ sa začali prezentovať ako nevyhnutnosť typu prírodného zákona, ako hodnota sama osebe, pričom spoločnosť bola umelo rozdelená na „reformné“ a „antireformné“ sily bez akéhokoľvek kvalitatívneho rozlišovania obsahu tohto slova. Je to podobné absurdné delenie, akoby sme ľudí členili na tých, ktorí sú „za zmenu“, a tých, ktorí sú „proti zmene“, pričom prihlásenie sa „za zmenu“ by automaticky získalo pozitívnu konotáciu bez ohľadu na to, či máme na mysli zmenu k demokracii, fašizmu alebo obnoveniu monarchie. Sloboda prejavu (v najširšom občianskom zmysle) bola nahradená slobodou médií, ktoré prestali odrážať názory verejnosti a stali sa hovorcami záujmov úzkych podnikateľských skupín. Aj preto na obrazovkách často vidíme, ako nás strašia obavami starostlivo vybraných expertov o zachovanie reforiem (čo navodzuje falošný dojem, že všetci odborníci sa zhodujú na tom, čo táto krajina potrebuje), pričom obavy státisícov ľudí sú permanentne ignorované. Aj preto a v rozpore s duchom novembrovej revolúcie bola pluralita názorov až príliš hladko nahradená akýmisi neidentifikovateľnými „spoločnými záujmami“. Toto ohlupovanie más prenikalo aj do takpovediac zábavnej sféry. V tomto období som sa napríklad často zamýšľal nad tým, čím sa líši kvázihumoristická relácia Sedem s. r. o. od toľko kritizovanej Fašírky v Kubišovej STV. Od viac než primitívnej a jednostrannej zábavy na účet opozície. Azda len v tom, že v tomto prípade je angažovanosť jej protagonistov ešte výraznejšia: Marián Geišberg, ktorý je na stránke OKS oficiálne vedený ako podporovateľ tejto strany. Milan Markovič, ktorý sympatie k neokonzervatívcom taktiež vyjadroval verejne. Oľga Feldeková, ktorá robila kampaň v straníckych novinách SDKÚ. Milan Lasica, ktorý na okamih akoby zabudol, že účinkuje v humoristickej, nie politickej diskusii, keď zvážnel a vyznal sa, aký „úžasný“ je volebný zisk strany jeho manželky. Marián Leško, ktorý sa poponáhľal pripomenúť, že aj on volil SDKÚ. A Štefan Skrúcaný, zvláštne neuvoľnený humorista s tikom v tvári, ktorý sa po oznámení výsledku volieb šťastne držal pod pazuchy s ministerkou Radičovou v jej straníckej centrále. Možno si poviete, že ide o dojemnú zhodu názorov. Táto výhovorka by mohla fungovať, keby dramaturgia nevyhodila z relácie Borisa Filana, ktorý mal často trefné poznámky aj na adresu Dzurindovej vlády… Nehodil sa do zámeru. Na druhej strane ľavica si musí uvedomiť potrebu koncepčnejšej mediálnej politiky. V tejto sfére sa dosiaľ pohybovala ako slon v porceláne. Médiá sa pre demokratických politikov nikdy nesmú stať úhlavným nepriateľom. Robert Fico má plné právo byť rozhorčený zo správania sa médií voči jeho strane a cítiť sa dokonca výrazne ukrivdený, ale vybavovať si to tým, že sídlo sociálnodemokratickej strany bude chrániť pred dotieravými novinármi ostrými holohlavými chlapcami, je odpudzujúce a hlúpe. Ľavica sa musí v tejto fáze zamerať skôr na skvalitnenie a stabilizáciu prostredia verejnoprávnych médií – aby sa už nikdy nestalo, že STV bude riadená de facto zo straníckych centrál. Musí legislatívne zabezpečiť priestor na pluralitu názorov, nie kontrolu nad ním. V tomto smere by malo byť prioritou nahradiť zlý zákon o STV a SRo kvalitnejšou právnou normou a predovšetkým konečne prijať nový mediálny zákon (ten doterajší má už štyridsať rokov a patrí do úplne inej doby). Hoci bude mať nová vláda v najbližšom období plné ruky práce, mediálnu politiku si rozhodne nemôže dovoliť podceniť. Autor je vysokoškolský učiteľ