Prinášame v rade už tretí príspevok Vladimíra Mandu inšpirovaný nálezom Ústavného súdu SR ohľadne referenda. Linky na predchádzajúce dva:
K legalite prezidentkinho podania vo veci ústavnosti predmetu referenda (8. augusta 2121)
„Božské“ postavenie poslancov (18. augusta 2021)
V tomto príspevku iniciovanom nálezom ústavného súdu, by som chcel obrátiť pozornosť čitateľov k hlavnému dôvodu, pre ktorý ÚS vyhlásil predmet referenda o skrátení volebného obdobia za protiústavný. Referendum bolo vyhlásené za protiústavné preto, že predmet referenda „s ústavnou intenzitou narúša materiálne jadro ústavy a je v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy, teda je v rozpore s ústavou“ (bod 134). Uvedený záver si zaslúži našu pozornosť najmä preto, že je dôsledkom jednostranného postupu ÚS, pri ktorom opomenul preskúmať predmet referenda v jeho komplexnosti. Vo svojom skúmaní sa zameral len na vonkajšiu kvantitu či rozsah predmetu referenda. Implicitný obsah predmetu referenda, skrývajúci sa pod vonkajším kvantitatívnym povrchom a jeho vzťah k samotným hodnotám tvoriacim materiálne jadro ústavy jednoducho neskúmal. Obmedzil sa len na porovnanie ich vonkajšej formy, kde konštatoval, že normy v materiálnom jadre majú formu všeobecnosti a predmete referenda má explicitne formu jednotlivého. Aby sme postup ÚS mohli jasne demonštrovať, k tomu je potrebné v skratke rekapitulovať jeho postup, ktorým dospel k svojmu záverečnému rozhodnutiu.
Kresba: Ľubomír Kotrha
V prvom kroku zdôvodnil, že výsledok referenda má silu ústavného zákona (časť III.2.2. Právna sila výsledku referenda). Uvedené zistenie mnohí s radosťou privítali, ale nepočítali s tým, že to bude práve forma ústavného zákona výsledku referenda, ktorá ho nakoniec privedie do smrteľnej kolízie s materiálnym jadrom ústavy.
V druhom kroku, v časti III.3.4 „Princíp generality právnych noriem ako súčasť materiálneho jadra ústavy“ v bode 122 konštatuje, „že akt zákonodarnej moci, ktorý by bol formálne prijatý ako ústavný zákon, nie je možné považovať za prameň práva obsahujúci ústavné právne normy, resp. právne normy ako také, ak by jeho obsah odporoval požiadavke generality práva…“. Ak by obsah výsledku referenda so silou ústavného zákona nemal povahu všeobecnej generálnej normy, tak sa jeho forma a obsah dostanú do konfliktu.
V treťom kroku ÚS prišiel k záveru, že predmet referenda nie je v súlade s princípom generality práva pretože „Platne prijatým výsledkom referenda by skrátilo výlučne VIII. volebné obdobie národnej rady, teda tento výsledok referenda by sa použil len v jednom prípade. Z uvedeného vyplýva, že výsledok referenda by nerešpektoval princíp generality práva, resp. právnej normy, ktorý je podstatou súčasťou materiálneho jadra ústavy“ (bod 126). To, čo sa v druhom kroku ukazovalo len ako možnosť, sa tu stáva realitou. Výsledok referenda by mal silu ústavného zákona, ale jeho obsah by sa vzťahoval len na jednotlivý prípad, bol by to teda nie všeobecný zákon, ale zákon na „jedno použitie“ alebo tzv. ad hoc zákon.
V štvrtom kroku ÚS konštatuje, že realizáciou referenda „by bez legitímneho dôvodu vyplývajúceho z ústavy došlo k úplnému popretiu princípu všeobecnosti právnych noriem, ktorý je dôležitou súčasťou právneho štátu“ (bod 131).
Finálny krok ÚS: Právny štát je chránený čl.1 ods. 1 a keďže predmet referenda je v rozpore s vlastnosťou generality materiálneho jadra ústavy, ktoré je základom právneho štátu, tak následne platí, že predmet referenda je v rozpore s čl.1 ods. 1 ústavy. „Popieranie“ princípu všeobecnosti materiálneho jadra ústavy predmetom referenda je hlavnou príčinou protiústavnosti predmetu referenda, a tým aj protiústavnosti celého referenda.
Vyššie opísaná „cesta“ referenda od povýšenia jeho výsledku na formu ústavného zákona až po jeho náraz do materiálneho jadra ústavy sa podobá plavbe Titanicu, ktorého tiež potopila časť ľadovca „implicitne“ skrytého pod hladinou mora. Podobne aj predmet referenda narazil vo svojej „plavbe“ do skrytého materiálneho jadra ústavy. Avšak na rozdiel od Titanicu, ktorého lodivod nenaviedol loď na ľadovec zámerne, je v prípade protiústavnosti predmetu referenda viac dôvodov sa domnievať, že jeho zrážka s implicitným materiálnym jadrom ústavy je do značnej miery dielom samotného „lodivoda“, t. j. ústavného súdu. Jeden taký dôvod chcem v nasledujúcej časti príspevku rozobrať.
Kategórie všeobecné a jednotlivého, ktoré hrajú v rozhodnutí ÚS dôležitú úlohu, hrajú rovnako dôležitú úlohu v našom bežnom živote. Pomocou uvedených kategórii, hneď ako sa ráno preberieme k vedomiu, musíme začať uvažovať. Už jednoduché uvedomenie si, že vec, ktorú vidím pre sebou, je napríklad stolička, si vyžaduje rozumovú operáciu jej začlenenia pod všeobecný pojem stoličky. Nám sa síce „zdá“, že stoličku poznávame priamo svojim zrakom, ale základom tohto zrakového „poznania“ je rozumová operácia začlenenia daného objektu pod všeobecný pojem. Tieto rozumové operácie sú súčasťou ľudskej formy uvedomovania si vonkajšieho sveta, a preto ich vykonávame počas svojho aktívneho života neustále.
Ešte dôležitejšiu úlohu hrajú vo svete práva, kde je potrebné neustále konfrontovať všeobecné zákony medzi sebou z hľadiska ich rozsahu rovnako, ako je potrebné ich konfrontovať s jednotlivými prípadmi. Hľadanie cesty od všeobecného k jednotlivému a od jednotlivého k všeobecnému je tu bežnou praxou. Z pozitívneho rozhodnutia súdu v jednotlivej veci musí plynúť nielen to, že daná individuálna vec spadá do rozsahu platného zákona, ale súčasne z toho plynie aj to, že samotné jednotlivé v sebe musí obsahovať všeobecné. V opačnom prípade by ju nebolo možné podradiť pod daný zákon.
Ak napríklad súd rozhodne, že osoba XY sa previnila krádežou, t. j. je vinná, tak dané tvrdenie je svojou formou jednotlivé, platné len pre daný prípad, pre danú osobu XY, ale súčasne je zjavné, že vo svojom implicitnom obsahu má „skryté“ aj všeobecné tvrdenia. Z daného jednotlivého tvrdenia je možné vyabstrahovať všeobecnejšie tvrdenia. Napríklad, že daná osoba je previnilec či zločinec v závislosti od povahy krádeže alebo, ľudovo povedané, je zlodejom. Z ďalších znakov jednotlivého súdneho rozhodnutia by bolo možné odvodiť aj ďalšie v ňom obsiahnuté implicitné všeobecné tvrdenia.
Podobne pri ceste od jednotlivého k všeobecnému môžeme z tvrdenia, že toto je čerešňa odvodiť všeobecné tvrdenia. Toto je ovocný strom, toto je listnatý strom alebo toto je strom. V uvádzaní daných príkladov by sme mohli pokračovať, ale všeobecne by bolo možné konštatovať, že vo svete nemôže exitovať nič absolútne jednotlivé. Každé jednotlivé v sebe musí obsahovať niečo všeobecné. V opačnom prípade by to musela byť existencia, ktorá so svetom, v ktorom existuje nijako nesúvisí.
Obráťme teraz pozornosť na predmet referenda. Len pre poriadok si zopakujme referendovú otázku: „Súhlasíte s tým, aby sa skrátilo VIII. volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky tak, aby sa voľby do Národnej rady Slovenskej republiky vykonali do 180 dní odo dňa vyhlásenia výsledkov tohto referenda?“
Ústavný súd vo svojom náleze konštatoval, že pozitívny výsledok referenda by mal formu ústavného zákona, ale svojím obsahom by porušoval princíp generality, pretože vo svojom obsahu by sa vzťahoval len na VIII. volebné obdobie Národnej rady. V náleze podobu predpokladaného alebo možného ústavného zákona ÚS neformuloval, ale s ohľadom na otázku referenda by zákon musel obsahovať tvrdenie, že VIII. volebné obdobie Národnej rady sa na základe referenda končí.
Ak sa na vyjadrený obsah predpokladaného ústavného zákona pozrieme analyticky, t. j. pokúsime sa nazrieť do jeho skrytého či implicitného obsahu, tak celkom zjavne v ňom odhalíme dve všeobecné normy, ktorých individuálnou formou je zákon skracujúci VIII. volebné obdobie parlamentu. Prvá všeobecná norma by tvrdila, že skracovanie volebného obdobia parlamentu prostredníctvom referenda je možné. Druhá, ešte všeobecnejšia norma by tvrdila, že ústavu je možné meniť referendom. Je teda zrejmé, že ústavným súdom predpokladaný ústavný zákon nie je len zákonom ad hoc, ale aj zákonom, ktorý má v sebe implicitne skrytú aj svoju všeobecnú podobu.
Z uvedeného pohľadu potom plynie, že tvrdenie ÚS, že predmet referenda „úplne“ popiera princíp všeobecnosti materiálneho jadra nie je pravdivé. Predmet referenda popiera generalitu materiálneho jadra len vo svojej vonkajšej forme. Vo svojej implicitnej forme generalitu materiálneho jadra ústavy nepopiera. Postoj ústavného súdu, ktorý tvrdí, že jednotlivé je len jednotlivým a implicitný všeobecný obsah predmetu referenda ponecháva stranou, ako keby ani neexistoval, je iste nesprávny a v prípade ÚS aj neprofesionálny.
Ak by ÚS skúmal predmet referenda v jeho komplexnosti, tak by nemohol prehliadnuť všeobecné normy, ktoré sú v ňom implicitne obsiahnuté a následne by sa nemohol uspokojiť s tým, že skúmaný premet referenda označí ako neústavný len pre jeho vonkajšiu formu jednotlivosti. Ak by bolo potrebné predmet referenda odmietnuť, tak nie na základe jeho vonkajšieho vzťahu k materiálnemu jadru ústavy, ale na základe jeho obsahového či hodnotového protirečenia s materiálnym jadrom ústavy. V procese skúmania bolo potrebné zistiť, či skrátenie volebného obdobia referendom narúša materiálne jadro ústavy nielen čo do svojej vonkajšej formy jednotlivosti, ale či ho narúša aj svojím hodnotovým základom, o ktorý sa predmet referenda opiera. Naznačené skúmanie však ústavný súd z nejasných dôvodov opomenul vykonať.
Pokúsme sa namiesto ÚS nazrieť do implicitného hodnotového jadra predmetu referenda a posúdiť, či je hodnota, o ktorú sa opiera v rozpore alebo v súlade s hodnotami materiálneho jadra. Domnievam sa, že ak uvážime 600 tisíc podpisov, ktoré sa v krátkom čase aj napriek neprajnému stanovisku médií a väčšiny politikov zozbierali na podporu referenda, tak je jasné, že uvedený postoj takej masy občanov nemôže byť vyvolaný nejakými čisto náhodnými či špekulatívnymi dôvodmi, ale sa musí opierať o nejaký vážny dôvod spojený s nejakou všeobecne uznávanou hodnotou. Z môjho pohľadu je touto hodnotou jednoznačne hodnota dôvery občanov k svojim politickým zástupcom. Fakt, že občania dnes už temer nikomu a ničomu neveria, je neustále omieľaný nielen médiami, ale aj samotnými politikmi. Preto nemôže byť prekvapením, že veľká časť voličov sa dnes domnieva, že poslanci vo svojej činnosti nie sú dostatočne lojálni voči svojim voličom, voči tým, ktorých vôľu by mali zastupovať a tak sa ich dôvera vo svojich zástupcov dostala na kritickú hranicu. Výrazom uvedeného stavu je snaha o referendum o skrátenie volebného obdobia parlamentu, teda snaha o obnovu hodnoty dôvery medzi občanmi a ich poslancami formou výmeny poslancov. Občanov prirodzene nie je možné vymeniť.
Uvedená hodnota sa celkom jasne manifestuje aj v predmete referenda. Ústavný súd si nevšimol alebo nemal snahu si všimnúť, že hodnota, ktorá sa v obsahu predpokladaného ad hoc zákona skrýva, je hodnota, ktorá by mala patriť k materiálnemu jadru našej ústavy, pokiaľ to s demokratickosťou nášho štátu myslíme skutočne vážne.
Ak by ústavný súd uplatnil rovnakú intenzitu analytickej námahy, s akou hľadal a stále hľadá implicitné materiálne jadro ústavy aj na skúmanie predmetu referenda, tak ako by to zodpovedalo jeho postaveniu, potom by výsledkom jeho snahy nemohlo byť jednoduché odmietnutie predmetu referenda pre jeho nedostatočnú generalitu. Konštatoval by, že predmet referenda nie je vo svojej vonkajšej, explicitnej forme v súlade s princípom generality právnych noriem, ale súčasne by musel konštatovať, že predmet referenda vo svojom „materiálnom jadre“ obsahuje podstatnú hodnotu pre uchovanie princípu zastupiteľskej demokracie, ktorá je nesporne súčasťou materiálneho jadra ústavy. A tak ako ÚS trvá predovšetkým na dodržiavaní „materiálneho“ jadra ústavy, tak aj v danom prípade by musel uprednostniť „materiálne“ jadro predmetu referenda pred jeho vonkajšou nedostatočnou formou.
Je iste zarážajúce, že vo svojom náleze zdôrazňuje také princípy implicitne obsiahnuté v našej ústave, akými sú napríklad už zdôrazňovaný princíp generality právnych noriem, princíp právnej istoty, princíp legitímnych očakávaní, princíp dôvery v právny poriadok, ale princíp dôvery občanov vo svojich politických zástupcov sa nikde ani len nespomína a pritom je to zjavne hodnota, ktorá je „matkou“ správneho fungovania zastupiteľskej demokracie, ktorá by mala byť materiálnym jadrom ústavy chránená.
Z vyššie načrtnutého je zrejmé, že ústavný súd sa pri skúmaní ústavnosti navrhnutého predmetu referenda nedržal svojej povinnosti skúmať danú otázku v jej podstatnom vzťahu k ústave, ale nastúpil cestu čisto formalistického porovnávania možného ústavného zákona opierajúceho sa o pozitívny výsledok referenda s materiálnym jadrom ústavy. Vo vzťahu k ústave sa opieral o analytickú metódu, ktorou vyčlenil materiálne jadro ústavy, ale vo vzťahu k výsledku referenda použil len obyčajnú vonkajšiu opisnú metódu skúmania, bez náležitého použitia analytických metód. Tomu zodpovedá aj „trápny“ výsledok práce ÚS, podľa ktorého predmet referenda, ktorý sa dotýka len dĺžky trvania jedného volebného obdobia parlamentu sa vyhlasuje za úhlavného nepriateľa „právneho štátu“, pretože predmet referenda vraj „úplne“ popiera „princíp všeobecnosti právnych noriem“.
Z nálezu ÚS v istom zmysle presvitá čiastočne oprávnená obava súčasných „strážcov“ existujúcich politických pomerov sily jednotlivého, ktoré je schopné za určitých podmienok poraziť celé regimenty všeobecného. Je tomu tak nielen v prípadoch, kedy jeden empirický fakt porazí celé zástupy teórií, ale aj v prípadoch, kedy jeden praktický čin zjednotených suverénnych občanov je schopný podstatne zmeniť zbehnuté všeobecné spoločenské pomery a spolu s nimi aj materiálne jadro ústavy, ktoré je mnohými považované za nemenný či večný základ usporiadania spoločnosti.
