Karl Marx vo svojej analýze kapitalizmu, ako aj každej inej historickej výrobnej formácie, vychádzal z toho, že spoločnosť je rozdelená na rôzne spoločenské triedy, ktoré majú rôzne ekonomické záujmy. Jedny vládnu, druhé sú ovládané. Od toho sa odvíja ich kultúra, morálka či politické preferencie. Marx analyzoval spoločenské triedy vzhľadom na špecifickú situáciu v 19. storočí, takže mnohé jeho postrehy už nie sú aktuálne, ale pointa je stále tá istá: spoločnosť je rozdelená na rôzne triedy a tie majú v mnohých oblastiach odlišné, často až protikladné záujmy.
It´s class, stupid!
Ekonomické postavenie jednotlivca do veľkej miery ovplyvňuje jeho ideologické presvedčenie, jeho morálku, jeho kultúrne stereotypy. Práve toto sa snažil povedať Marx a práve toto platí dodnes. Samozrejme, nejde o žiadny surový determinizmus: napokon Marx pochádzal z nižšej strednej vrstvy, Engels dokonca z vyššej strednej vrstvy. Neboli to žiadni proletári, no napriek tomu proletárov obhajovali. Je to úplne normálne. Mnohí intelektuáli, politici, aktivisti či revolucionári pochádzali z celkom iných tried, aké vo svojom verejnom pôsobení obhajovali. Nejde o to hľadať výnimky z pravidla, ale skôr o pochopenie politických afiliácií. Vo všeobecnosti nám Marxova triedna analýza pomáha pochopiť určité spoločenské trendy a povahu verejnej diskusie. Nejde o žiaden schematizmus ani paušalizáciu, iba o lepšiu orientáciu v politike.
Pikantné je, že marxisti tradične kládli dôraz na spoločné triedne vedomie pracujúcich – no práve toto triedne vedomie je v súčasnej dobe rozvinuté asi najmenej. Naopak, triedne vedomie a triedna solidarita vyšších tried je v modernej ére priam ukážková. Práve to nám pomáha pochopiť mnohé politické či etické postoje niektorých spoločenských tried. Pokúsim sa vo svojej úvahe upozorniť na niektoré z týchto politických postojov a bližšie sa pristavím pri nižších vrstvách, aby som sa na triednej analýze pokúsil vysvetliť aj aktuálne spory v súčasnej ľavici.
Horných desaťtisíc drží spolu
Najbohatší ľudia medzi sebou udržujú triednu solidaritu, akú by im mohli závidieť aj robotníci v časoch Marxa a Lenina. Výborne ju opisujú analytici globálneho kapitalizmu, napríklad William Robinson. Táto triedna solidarita nepozná hraníc – je doslova globálna, kozmopolitná. Stretávajú sa na spoločných fórach od Davosu až po Dóhu, chránia svoje záujmy cez korporátny lobing a občas sa aj (ne)kultúrne odreagujú na nejakom snobskom plese, ktorý „okorenia“ rôznymi charitatívnymi omrvinkami, aby v médiách nepôsobili príliš arogantne.
Ak ide v nejakom štáte do tuhého a záujmy korporácií sú ohrozené, trieda globálnych zbohatlíkov využije svoju globálnu politickú moc na potrestanie ľavicových režimov, a to všetko za asistencie svojho mediálneho impéria, ktoré slúži záujmom svojich akcionárov. Takto vznikajú rôzne sankcie, blokády, alebo otvorené vojenské konfrontácie s nepohodlnými štátmi. Za všetky spomeňme Venezuelu či Kubu.
Snobská morálka a perverzné hry
V minulosti mala trieda najbohatších biznismenov aspoň určité ukotvenie v národných štátoch, ktoré ich nútilo prinajmenšom predstierať určitú starosť o národné záujmy či rovnomernejší ekonomický rozvoj. To bola éra povojnového sociálneho štátu. Globalizácia toto puto zničila. Dnes už nie je táto trieda limitovaná žiadnou vyššou morálkou, ani predstieranou. Dnes už najbohatší ľudia nemajú žiadnu vlasť: dane (ne)platia v daňových rajoch, haciendy im stoja na romantických plážach, za biznisom lietajú po celom svete, nakupujú v luxusných obchodoch v multikulturálnych globálnych metropolách, ich korporácie sú nadnárodné. Ich ekonomické aktivity už na rozdiel od minulosti nemajú žiaden dosah na ich vlastné životy: môžu zruinovať svoju vlasť a ďalej spokojne žiť na pláži v Karibiku. Už dávno stratili akékoľvek puto k národným štátom a žiadne iné puto nikdy nemali: okrem triedneho vedomia s ďalšími zbohatlíkmi.
Toto triedne vedomie určuje ich identitu: dáva im pocit dôležitosti a motivuje ich k ďalšej akumulácii bohatstva. Všetky ich svetské potreby aj hmotné túžby sú uspokojené, majú všetko, na čo ukážu prstom. Duchovne sú zväčša úplne vyprázdnení. Čo ich má teda motivovať? Za ďalšími majetkami ich ženie vpred len vzájomná rivalita a snobská morálka. Tamten vlastní viac hotelových reťazcov, henten má také fáro, onen si kúpil futbalový klub. Hrajú sa ako malí chlapci, zatiaľ čo deti vo svete hladujú. Ale čo je dôležité: všetci túto perverznú hru milujú, iný zmysel života nemajú. A to im velí v konečnom dôsledku bojovať za spoločné triedne záujmy. Morálka tejto triedy je určitý deviantný variant nietzscheovskej morálky: nejde o dobro, ide o silu.
Vyššie stredné triedy – bezohľadnosť ako ideológia
Liberálne stredné vrstvy sa takisto vzopäli k nebývalej triednej solidarite. Ale predsa je tu rozdiel, ktorý je politicky mimoriadne dôležitý. Niečo iné sú vyššie stredné vrstvy, niečo iné sú nižšie stredné vrstvy. Niečo iné je arogantný bankár alebo manažér v seniorskej pozícii; niečo iné liberálna inteligencia zo západných mestských kaviarní.
Povaha vyšších stredných vrstiev sa nezmenila od 19. či 20.storočia: ovláda ju sociálny darvinizmus, v ktorom silnejší vyhrávajú a slabší si nezaslúžia zľutovanie. Ich prirodzenou ideológiou je pravicový liberalizmus – trhová džungľa a každý za seba! Túžobne očakávajú, že ich úspech vynesie vyššie a z duše opovrhujú tými chudobnejšími – tými pod sebou. Individualizmus pochopili ako bezočivý egoizmus, takže solidaritu zväčša neprejavia s nikým, maximálne s najbohatšími vrstvami, pretože vo svojich túžbach a predstavách sa už vidia v ich koži. Vyššia progresívna daň o tri percentuálne body pre horných desaťtisíc by ich rozľútostila viac než to, že im pod oknami zomrie bezdomovec. Zväčša sú to rasisti, sexisti, sociopati. Ich bezohľadnosť im garantuje úspech, a tak si z nej urobili cnosť.
Nižšie stredné vrstvy – trochu civilizovanejší liberalizmus
Nižšie stredné vrstvy holdujú takisto liberalizmu, ale nie tomu vulgárne pravicovému. V civilizovanejších spoločnostiach už zväčša dávajú prednosť sociálnemu liberalizmu – keď mudrujú pri kávičke, pôsobí to humánnejšie. Ak sa na to pozrieme z triedneho hľadiska, čo ich spája, to je určitá miera empatie voči rovnako situovaným ľuďom, a teda k svojej vlastnej spoločenskej triede.
Preto sa najmä nižšie stredné vrstvy často angažujú v rôznych humanitárnych kampaniach. Obvykle nejde o boj proti chudobe či vykorisťovaniu: ich darvinistická morálka, ktorá spája všetkých liberálnych zástancov trhovej ekonomiky, tieto fenomény nielenže pripúšťa, ale doslova vyžaduje. Ich triedna morálka je plná malomeštiackeho liberalizmu: zaujíma ich rovnosť pred zákonom, ktorá – za predpokladu, že máte dostatočne široké lakte – musí podľa ich triednej morálky postačovať každému príslušníkovi strednej vrstvy na to, aby v trhovej džungli obstál. Oni milujú trh, milujú súťaž, milujú pocit, že sú lepší než iní – milujú seba. Len by do toho radi primiešali trochu férovosti, aby pri tom všetkom slastnom súťažení nemuseli prešliapavať mŕtvoly. Sú to, skrátka, humanisti.
Nejde o humanizmus, ale o triednu solidaritu
Stredné triedy v oboch variantoch prakticky nikdy neprejavia súcit s chudobným robotníkom, ktorý tvrdo pracuje niekde v továrni – pre nich je luzou, ktorá nemá úroveň. Opovrhujú ním za jeho politické preferencie, vysmievajú sa mu za jeho vzdelanie, hnusí sa im akýkoľvek osobný kontakt s obyčajnými ľuďmi. Ešte by sa zašpinili. Súcit v nich dokáže vyvolať iba taká diskriminácia, ktorá by sa potenciálne mohla dotknúť ich samých, úspešných a vzdelaných malomeštiakov s dobrým zázemím. To je podstata ich triedneho vedomia.
Prekáža im napríklad diskriminácia sexuálnych menšín, prekáža im utláčanie národnostných menšín, prekáža im diskriminácia kvôli náboženskej viere. Na tom nie je samo osebe nič zlé. Diskriminácia sa prieči rovnosti. Problém je, že im prekáža iba toto, alebo hlavne toto. Vojnové konflikty vo svete ich nezaujímajú kvôli miliónom hladujúcich detí, ale kvôli tomu, že zo svojich domovov musí utiecť šikovný podnikateľ, učiteľ, novinár či lekár… „Len si to predstavte,“ horlivo diskutujú v kaviarňach, „to by sa mohlo stať komukoľvek z nás!“ Čo tam po chudobných, ktorí žijú v oveľa strašnejších podmienkach po celom svete – tí sú pre nich predsa luza. Súcit väčšiny stredných vrstiev nie je motivovaný univerzálnou ľudskosťou, ale triednou solidaritou s ľuďmi, ktorí sú im podobní a do ktorých sa preto dokážu vžiť.
Opíjaný proletariát?
Smutné je, že jediná klasická spoločenská trieda, ktorá dnes nevykazuje prakticky žiadne známky triedneho vedomia, sú chudobní ľudia, nízkopríjmoví robotníci, najzraniteľnejší zamestnanci či živnostníci. Ak by tieto skupiny ľudí sledovali svoje racionálne ekonomické záujmy, stáli by pri sebe a kolektívne by ich presadzovali. No je to často presne naopak. Vinu na tom nesú tak korporátni politici, ako aj masové médiá, ktoré ich indoktrinujú ideológiami, ktoré sú v protiklade k ich záujmom.
Popri tom spoľahlivo fungujú aj ďalšie osvedčené „opiáty“. Kým v 19. storočí bolo opiátom náboženstvo a v 20. storočí nacionalizmus, v 21. storočí sa opíjajú lacným konzumom, ktorý je dnes už aj tým najchudobnejším ľuďom na Západe umožnený vďaka brutálnemu vykorisťovaniu chudobných ľudí v rozvojovom svete. Úlohou skutočnej ľavice je týchto ľudí opätovne spojiť a zviesť spoločný boj za ich záujmy – za záujmy utláčaných, vykorisťovaných, chudobných a vylúčených. Nebude to ľahké, ale iná cesta pre ľavicu nie je.
Selektívna empatia na základe triedneho postavenia
Marx mal pravdu v tom, že bez spoločného postupu tých najslabších nikdy k zmene nedôjde. Snobi, sociopati ani malomeštiaci ju nevybojujú. Podstatná na Marxovi je myšlienka, že ľudia zväčša nevnímajú svet podľa univerzálnej morálky, ale podľa vlastných triednych záujmov a triednych kultúrnych vzorcov. Tie sa potom snažia kamuflovať nejakou univerzálnou morálnou teóriou, ale vždy ide len o následnú racionalizáciu inštinktívnej triednej solidarity. Od triedneho vedomia sa odvíja miera empatie, ako aj objekt súcitu: vyššie triedy sa budú solidarizovať s biznismenmi a bankármi, stredné vrstvy s diskriminovanými menšinami, nižšie vrstvy s vykorisťovanou väčšinou.
V niektorých veciach sa pohľady jednotlivých tried môžu prelínať, a preto sa v dejinách stávalo, že sa pod hlavičkou „ľavice“ spojili na určitý čas nižšie stredné vrstvy s chudobou. Tak to bolo napríklad v roku 1848, kedy spoločne bojovali za radikálne liberálne reformy. Akonáhle boli tieto politické a občianske práva, ktoré boli v záujme oboch vrstiev, vybojované, liberálne stredné triedy sa postavili proti chudobe. Zľakli sa revolučných zmien, ktoré by ohrozili ich bohatstvo a ekonomické postavenie.
Liberáli sa nakoniec vždy postavia proti socialistom…
Výborne to opisuje slávny britský historik Eric Hobsbawm, keď píše, že rok 1848 priniesol obrat v ľavicovom hnutí. Kým dovtedy bolo možné hovoriť o jednotnom fronte sociálnych liberálov a socialistických radikálov, od tohto roku táto krehká jednota prestáva platiť. Liberáli si uvedomili, že revolúciu v roku 1848 vyvolali chudobné robotnícke masy, a že revolučné ciele socialistov môžu ohroziť kapitalistické zriadenie. Umiernení liberáli, rovnako ako aj liberálni radikáli sa definitívne prihlásili k pravici, k stabilite a k poriadku.
Podobný osud stihol aj radikálne študentstvo, ktoré sa na revolučnom roku 1848 takisto výdatne podieľalo. Rovnako, ako generácia západných študentov z revolučného roku 1968, aj táto generácia mladých ľudí veľmi rýchlo rezignovala na svoje radikálne ciele a oddala sa konzervatívnym stereotypom a malomestskému, prípadne bohémskemu životnému štýlu. Skrátka, v polovici 19.storočia sa od ľavice odvrátili aj radikálne liberálne zložky a celý liberalizmus stratil svoj revolučný potenciál, ktorý si ešte od roku 1789 čiastočne zachovával.
Prirodzený rozkol súčasnej ľavice
Aj dnes je ľavica v Európe rozdelená a dosť to pripomína rok 1848. Ľavičiari sa vzájomne obviňujú z toho, ako kto zrádza hodnoty ľavice. Pritom ide o úplne prirodzený rozkol, v dejinách sa viackrát opakoval a vôbec ho netreba dramatizovať, stačí ho len pochopiť: liberálna ľavica na Západe obhajuje (nižšie) stredné triedy, kým socialistická ľavica v strednej Európe obhajuje chudobné vrstvy. Dôvody súvisia s triednym rozdelením európskych spoločností. Kým v bohatých západných štátoch dominuje stredná trieda, v štátoch strednej a východnej Európy je stredná trieda iba v plienkach a väčšina ľudí žije od výplaty do výplaty.
Od toho sa odvíjajú aj rozdielne prevažujúce hodnoty západných a stredoeurópskych štátov: stredné triedy majú plné ústa liberálneho humanizmu, ktorý v konečnom dôsledku má pomôcť strednej triede kdekoľvek na svete (o tom je aj dominantný diskurz sociálnych demokratov na Západe); nižšie triedy, ktoré sa dokázali vzoprieť indoktrinácii, volajú po solidarite s chudobnými a tá si nevystačí s frázami o liberálnych ľudských právach, ale žiada radikálny boj proti imperiálnym vojnám, globálnemu kapitalizmu a neoliberálnemu režimu (o tom chce hovoriť autentická ľavica v strednej Európe).
Dva rôzne svety: mestskí liberáli a chudobné vrstvy
Triedne postavenie určuje aj mnohé ďalšie hodnotové postoje, napríklad postoj k národným verzus globálnym identitám. Nižšia stredná trieda patrí medzi tie najvzdelanejšie spoločenské vrstvy, ktorá často hľadá svoje uplatnenie za hranicami svojho rodného štátu, rada cestuje, spoznáva iné kultúry, pohŕda prehnaným národovectvom či konzervatívnejšími stereotypmi. Rozmýšľa v abstrakciách a za svoju morálnu povinnosť považuje prejavovať určitú dávku idealizmu. Hodnotami stredných vrstiev sú celkom prirodzene kozmopolitanizmus, meritokracia a liberálne slobody.
Naopak, chudobnejšie vrstvy kdekoľvek vo svete stále svoju identitu odvíjajú od príslušnosti od svojej komunity, od svojho štátu či národa, majú realistickejšie postoje a menej politickej korektnosti. Súvisí to s ich životnou perspektívou, ktorá im zväčša neumožňuje významnejšie uplatnenie za hranicami svojho štátu, nehovoriac o ekonomickom postavení, ktoré im bráni v cestovaní a spoznávaní iných kultúr. Ich životný svet je surovejší, ich postoje praktickejšie. Hodnotami chudobných vrstiev sú zväčša komunita, rovnosť a solidarita.
Komu vyhovuje globalizácia?
Netvrdím, že globálna identita sa s postojmi bežných ľudí zákonite vylučuje a už vôbec nie, že sa treba nevyhnutne zmieriť s nacionalizmom, či už lokálnym, štátnym, alebo európskym (hoci ten tretí nie je opiátom bežných ľudí, ako skôr technokratov a liberálnych elít). Hovorím len, že stratégia kozmopolitného globalizmu (vrátane progresívneho alterglobalizmu), ktorá vyzýva k radikálnemu prekonaniu národnej identity, aby mohla byť vytvorená globálna identita, prehliada jeden dosť trápny fakt: že keď sa zbavíme národného štátu, jedinou aktuálne realistickou alternatívou je neobmedzená dominancia nadnárodných korporácií, nie kozmopolitný globálny sociálny (socialistický) štát. Alternatívy nevznikajú tým, že si ich jednoducho vysnívame. Kým neoliberálny globalizačný model nebude mať reálnu protiváhu, je povinnosťou ľavice obhajovať štát a nerozbíjať identity, ktoré ho držia pokope.
Búšiť do národného štátu je teda v tejto historickej fáze v záujme globálneho kapitálu viac než v záujme kohokoľvek iného. Nečudo, že snobské pravicové médiá tlieskajú vždy, keď pomýlení liberáli označujú každú obhajobu národného štátu za prejav nacionalizmu či fašizmu. Takýto diskurz je v ich záujme.
Globálny socialistický štát je boj na dlhé trate. A nezabúdajme, že marxizmus vždy hovoril o internacionalizme (spolupráca medzi národmi), nie o kozmopolitanizme (svetoobčianstvo bez národnej identity). Je politicky naivné obetovať v mene vzdialenej chiméry to jediné, čo dnes drží kapitál na uzde – národný štát.
Ľavica nikdy nesmie pohŕdať ľuďmi
Ľavica nemá povinnosť kopírovať všetky postoje chudobných ľudí, ale zároveň nesmie byť arogantná a elitárska: socialisti sa nemôžu premeniť na samozvaných pedagógov plebsu, ktorí sa znesú z intelektuálnych výšin a idú „osvietiť“ hlúpe, nevzdelané a surové masy. Posledné, čo ľavica potrebuje, je znásilňovať ľudí touto misionárskou polohou… Je to povýšenecké, snobské a nehumánne. Ľudí treba počúvať, rešpektovať a chápať. Odťažitá malomestská arogancia je typickým znakom odcudzeného liberalizmu, nie autentickej ľavice.
V mnohom sú teda tieto dva svety – svet liberálnej a socialistickej ľavice – odlišné, hoci ich môže spájať boj za väčšiu sociálnu spravodlivosť, boj proti tomu najvulgárnejšiemu neoliberálnemu kapitalizmu. Sú však témy, v ktorých jednoducho nenájdu spoločnú reč: nižšie stredné vrstvy nikdy nepochopia politickú nekorektnosť robotníkov; chudobní ľudia zasa nikdy nepochopia svetoobčianske postoje liberálov. Od toho sa potom odvíjajú aj mnohé vášnivé nezhody, ktoré sa za posledné roky nakopili, či už hovoríme o ukrajinskej, gréckej či migračnej kríze.
Nestačí chcieť sociálny štát
Áno, sú veci, na ktorých sa sociálni liberáli s klasickými ľavičiarmi dokážu zhodnúť, napríklad na obhajobe sociálneho štátu. Liberálna ľavica nižších stredných tried obhajuje sociálny štát ako svoj ultimatívny cieľ, ktorým v konečnom dôsledku chráni svoje záujmy – sociálny štát napokon nikomu nepomáha viac, ako nižším stredným vrstvám, a to tým, že im sprístupňuje verejné vzdelanie, zdravotnú starostlivosť či sociálne služby. Radikálna ľavica nižších vrstiev obhajuje sociálny štát ako niečo, čo môže zmierniť utrpenie najchudobnejších, ale v konečnom dôsledku sú jej ciele ambicióznejšie – cieľom je prekonanie kapitalizmu spravodlivejším ekonomickým poriadkom.
Som presvedčený, že ľavica by sa mala spájať tam, kde to dokáže, ale nemá zmysel nasilu ju spájať tam, kde rozličné triedne postoje nemôžu byť prekonané žiadnou racionálnou argumentáciou.
Calm down and read Marx again!
V konečnom dôsledku je (otvoreným alebo zakrývaným) cieľom všetkých variantov ľavicového myslenia obhajoba záujmov nižších vrstiev, a teda boj proti záujmom zbohatlíkov a vyšších stredných tried. V tomto by ľavica mala vždy držať za jeden povraz – najmä ak arogancia vyšších tried prestáva poznať hraníc. Revolúcia však nepríde ani zajtra, ani pozajtra: umelo spájať všetky ľavicové odtiene je za daných okolností zbytočným politickým luxusom.
Nikto nedokáže do detailov predvídať dejinné okolnosti, za ktorých bude antikapitalistický (alterkapitalistický) boj prebiehať v budúcnosti, a preto ani nemá zmysel dávať ultimatívne odpovede na to, akú stratégiu má ľavica zvoliť. V tejto chvíli som chcel len upozorniť na to, že podstata našich hodnotových rozdielov súvisí oveľa viac s tým, aké spoločenské vrstvy ako ľavičiari obhajujeme než s tým, kto sa hrá na akého humanistu.
Inými slovami, treba sa upokojiť a vrátiť späť k Marxovi… Ale o tom som už vlastne v jednej knihe písal…
Úvodný obrázok: Detail z obálky knihy Ľuboša Blahu Späť k Marxovi?
