Na začiatku roku 2018 sa politici predháňali v chválospevoch na „úspešné Slovensko“. Vývoj v marci 2018 však ukázal, že o úspešnom príbehu Slovenska možno oprávnene pochybovať. Na Slovensku prebiehali masívne demonštrácie „za slušnejšie Slovensko“. Pôvodne sa začali kvôli vražde novinára J. Kuciaka a M. Kušnírovej, ale neskôr sa pridali i politické požiadavky. Situácia eskalovala odstúpením ministra vnútra R. Kaliňáka a následne aj vlády R. Fica. Demonštranti aj potom stupňovali svoje požiadavky a pokúšali sa dosiahnuť predčasné voľby. Situáciu zostroval aj prezident A. Kiska, ktorý vystupoval otvorene ako líder opozície a už takmer tradične balansoval na hrane ústavy, čím sa vytvárala veľmi nebezpečná situácia.
Víťazstvo oligarchov nad politikmi?
Je dlhodobo známym faktom, že na Slovensku pôsobia politické sily pod vplyvom veľkých oligarchických subjektov, najmä rôznych domácich i zahraničných finančných skupín. Prepojenia politikov na takéto skupiny veľmi poškodzujú záujmy občanov a sú jedným z hlavných dôvodov všeobecnej nepokojnosti či trvalej krízy dôvery v politické inštitúcie. Tento jav má štrukturálny charakter a hoci určitá časť verejnosti získala pocit, že odstúpením vlády R. Fica sa vplyv oligarchov oslabil, marcová kríza moc oligarchov na Slovensku dokonca posilnila.
Samozrejme, že pri súčasnom politickom systéme Slovenska sú možnosti politikov obmedziť moc oligarchie veľmi limitované. Avšak hoci sa aj R. Fico o moc s oligarchami delil, môže byť pre nich odstránenie R. Fica z postu premiéra celkom výhodné. Nový premiér P. Pellegrini sa voči oligarchickým skupinám ocitne v ešte oveľa slabšom postavení než R. Fico a bude voči nim robiť zrejme viac kompromisov. Navyše, ak sa oligarchovia rozhodnú zmobilizovať cez svoje médiá nespokojnú verejnosť, bude im vláda vzdorovať ešte s väčšími problémami než doteraz.
Významným momentom marcovej krízy zostane fakt, že ani taký silný politik ako R. Fico nebol schopný odolať tlaku médií a aktivistov, ktorí organizovali zhromaždenia so sloganom „Za slušné Slovensko“. Varovne pôsobí najmä to, že medzi organizátormi zhromaždení sa vynímali práve tie médiá, ktoré sú v područí silných oligarchických skupín, ako Penta a Eset. Nielen tieto, ale aj mnohé ďalšie mainstreamové médiá sa už v podstate prestali venovať reálnej novinárskej činnosti a stali sa nástrojom politického nátlaku. Ich deklaratórne prihlásenie sa k demokracii je tiež veľmi pochybné, keďže na demokratickú diskusiu pod svojimi článkami už dávno rezignovali a nepohodlné názory cenzurujú.
Marcová kríza ukázala, ako sa dá cielenou kampaňou poraziť vláda za akúkoľvek nesúvisiacu kauzu. Hoci treba vraždu J. Kuciaka a M. Kušnírovej čo najrozhodnejšie odsúdiť, snaha obviniť z toho činu ľudí okolo R. Fica bola prinajmenšom konšpiračná. Ficova vláda, ako aj strana Smer-SD majú zodpovednosť za mnohé nespravodlivosti, avšak, paradoxne, vláda neodstúpila za žiadne zo skutočných káuz, ale pre vraždu, za ktorú s veľkou pravdepodobnosťou vôbec nemôže. Médiá však vytvorili atmosféru, v ktorej nie je podstatné vyšetrovanie podľa princípov právneho štátu, ale len výsledok v podobe porážky politického protivníka. Spájanie vraždy a odstúpenia vlády bolo dobre organizovaným zneužitím obetí.
Nebezpečenstvo tohto precedensu spočíva v tom, že na Slovensku ešte nikdy nebola vláda, ktorá by mala bezvýhradnú podporu verejnosti. Či ide o vládu V. Mečiara, M. Dzurindu alebo I. Radičovej, každá z nich vyvolávala hnev veľkej časti verejnosti. Dá sa tiež predpokladať, že ani v budúcnosti nebudú vlády populárnejšie a vždy sa nájde veľká skupina nespokojnej verejnosti. V takejto situácii potom môžu oligarchovia cez svoje médiá organizovať kampaň proti vláde za „slušné“, „dôstojné“ alebo „čestné“ Slovensko a použiť pritom akúkoľvek zámienku. Pri dostatočnej materiálnej podpore od oligarchov a s množstvom mediálneho priestoru môžu aktivisti so skúsenosťami z farebných revolúcií ohrozovať každú vládu na Slovensku.
Zhromaždenia a demokracia
Zhromaždenia, ktoré sa uskutočňovali v každý marcový piatok, boli určite zhromaždeniami významnej časti verejnosti, avšak hoci do ulíc vyšli desaťtisíce ľudí, zďaleka nepredstavovali väčšinu občanov SR. Slovensko nie je jedinou krajinou, kde by sa nedávno odohrávali masové zhromaždenia občanov, podobné to bolo aj v prípade susedných krajín, Poľska alebo Maďarska. Tamojšie volebné výsledky však nepotvrdili, že by požiadavky desaťtisícov demonštrantov v uliciach podporovala aj väčšina občanov. A rovnako možno pochybovať, či podporovatelia demonštrácií „Za slušné Slovensko“ naozaj reprezentujú väčšinový názor v krajine. To by dokázalo odhaliť len referendum o predčasných voľbách.
Na Slovensku aj v nedávnej minulosti existovali zhromaždenia, ktoré mali prinajmenšom takú podporu ako idea predčasných volieb v roku 2018. Spomenúť možno napr. problematiku rodiny, kde sa na „pochodoch za rodinu“ zúčastnilo dokonca ešte viac ľudí než na zhromaždeniach za „slušné Slovensko“. Na niektoré veci mám síce iný názor než predstavitelia pochodov „za rodinu“, ale v demokracii treba rešpektovať aj názor, s ktorým nesúhlasím. Problém však spočíva v tom, že mainstreamové médiá pochody za rodinu ignorovali a zosmiešňovali, hoci treba uznať, že práve tu išlo o najväčšie masové vystúpenie na Slovensku v 21. storočí.
Lenže hoci boli pochody „za rodinu“ obrovské, zďaleka neviedli k takým výsledkom, ako si to organizátori želali. Práve preto začali organizátori pochodov hľadať iné prostriedky: namiesto pochodov zorganizovali petíciu za referendum, pri ktorom však účasť nakoniec nedosiahla potrebných vyše 50 % (ako pri väčšine referend). Netreba pripomínať, že referendum o rodine pomohol znefunkčniť prezident A. Kiska, keď hlasovanie nevypísal na deň komunálnych volieb, kedy sa dala očakávať vyššia účasť voličov. Organizátori referenda to považovali za podvod, pretože, ako sa sami vyjadrili, v kampani pred prezidentskými voľbami 2014 im to sľúbil.
Keď sa organizátori zhromaždení „za slušné Slovensko“ odvolávajú na analógiu s rokom 1989, nemali by mať problém zozbierať 350 000 podpisov a následne prilákať na hlasovanie viac ako polovicu všetkých voličov. Sami však veľmi dobre vedia, že ľudia na zhromaždeniach predstavujú len časť verejnosti a je ich príliš málo, aby mohli splniť podmienky na platnosť referenda – účasť nadpolovičnej väčšiny voličov. Práve preto začali so zbieraním podpisov na referendum za predčasné voľby až potom, čo ostatné plány zlyhali. Práve tu sa ukazuje, že najvhodnejším riešením podobných kríz by bolo, keby sa podarilo pripraviť ústavný zákon o znížení potrebného kvóra pre platnosť referenda. Hoci by to tiež znamenalo, že referendum by sa dalo využiť aj pri otázkach, kde oligarchické médiá zastávajú iný názor než voliči.
Problematické sú aj prostriedky, ktoré organizátori zhromaždení „za slušné Slovensko“ používajú na dosiahnutie svojho cieľa v podobe predčasných volieb. Pokúšajú sa vytvárať nátlak na poslancov, aby títo podporili ústavný zákon o predčasných voľbách. To sa však nemusí ukázať ako príliš vhodné, pretože poslanci Smeru-SD a SNS, ktorí spolu dokážu zablokovať každý ústavný zákon, sú až na výnimky zástupcami voličov, ktorí s demonštráciami „za slušnejšie Slovensko“ nesympatizujú. Podľa ústavy pritom poslanci nie sú viazaní príkazmi a bolo by nebezpečné, ak aby odhlasovali predčasné voľby len kvôli nátlaku organizátorov zhromaždení a v rozpore s vlastným svedomím. Legitimita takéhoto konania a následných predčasných volieb by bola prinajmenšom problematická.
Ústava podľa Andreja Kisku?
Podľa očakávania jedným z hlavných subjektov krízy z marca 2018 bol prezident A. Kiska. Jeho spory s vládou sú dlhodobo známe, aj v marci 2018 sa fakticky postavil do čela opozície a protivládne protesty intenzívne podporoval. Organizátori zhromaždení s ním taktiež sympatizovali, čo sa potvrdilo i pri ich návšteve v Prezidentskom paláci. Je však otázne, či A. Kiska je práve tým subjektom, ktorý by na Slovensku dokázal vytvoriť „slušnejšie Slovensko“. Sám je totiž tiež neslávne známym oligarchom a jeho konanie v otázke daní, podpory militarizmu či iných tém nie je príkladom slušnosti.
Za neveľmi slušný možno považovať i spôsob, ako sa prezident pokúsil rozšíriť si právomoci v rozpore s ústavou. A. Kiska by pritom mal byť v otázkach vlastných právomocí oveľa opatrnejší, pretože za úmyselné porušovanie ústavy ho kritizoval aj ústavný súd (Nález Ústavného súdu SR, č. k. I. ÚS 575/2016-197) : „V prípade prezidenta však ide o porušenie jeho ústavného sľubu (čl. 104 ods. 1 ústavy), ktorým sa slávnostným spôsobom verejne a bezpodmienečne zaviazal zachovávať a obhajovať ústavu, čo zahŕňa aj rozhodnutia ústavného súdu. Nerešpektovanie rozhodnutia ústavného súdu pre prezidenta znamená aj spáchanie ústavnoprávneho deliktu úmyselného porušenia ústavy), za ktorý mu hrozí strata funkcie.“
Žiaľ, aj v marci 2018 sa A. Kiska pokúsil rozšíriť si právomoci v rozpore s ústavou. Hoci ústava pozná len model získavania dôvery vlády od parlamentu, A. Kiska sa vlastne pokúsil vytvoriť nový inštitút vyslovovania dôvery vláde prezidentom. Kiskovo prvé odmietnutie vymenovať vládu P. Pellegriniho sa môže stať nebezpečným precedensom, na základe ktorého bude môcť prezident aj do budúcna odmietnuť menovať akúkoľvek vládu s podporou 76 poslancov. V budúcnosti tak prezident môže skoncentrovať vo svojich rukách výkonnú moc a nemusí to byť pritom ani A. Kiska. Pri podobných protiústavných krokoch prezidenta však bude ohrozená i rozhodovacia činnosť ústavného súdnictva, ktoré A. Kiska pri menovaní sudcov ÚS SR tak dlho a ostentatívne ignoroval. Práve udalosti v marci 2018 ukazujú, že je potrebné, aby najvyšší ústavní činitelia rešpektovali ústavné pravidlá aj vtedy, keď im to nevyhovuje.
Výsledok marcovej krízy
Marcová kríza sa nakoniec skončila politickým patom, keď sa existujúcej koalícii podarilo vytvoriť novú vládu, hoci bez účasti R. Fica. Slovensko malo šťastie, že sa podarilo obnoviť stabilitu a verejné zhromaždenia sa neskončili občianskou vojnou. Na jednej strane sa môže zdať, že hovoriť o občianskej vojne je neprimerané, na druhej strane ani na začiatku tzv. farebných revolúcií si ich účastníci nemysleli, že by sa to celé malo skončiť občianskou vojnou. Marcová kríza na Slovensku však jasne ukázala, že do budúcna musíme nájsť ústavné metódy riešenia konfliktov, ktoré podobným rizikám zabránia. Vzhľadom na oligarchický charakter slovenskej politiky by bolo potrebné viac zapojiť do správy verejných vecí nespokojných občanov, a to najmä zreálnením podmienok na uskutočňovanie referenda. Musíme nájsť riešenia, ktoré rozdelenému Slovensku umožnia udržať si spôsob a formu politickej jednoty!
