Vážená pani podpredsedníčka (Jana Laššáková, SMER-SD – pozn. red.), ďakujem za precíznu analýzu a najmä tú komparáciu so štátmi Európskej únie, ktorá jasne ukazuje, že Slovensko sa touto zmenou konečne posúva od banánového, latinskoamerického, polootrokárskeho režimu k tomu, čo je typické pre Európsku úniu, pre Európu – k sociálnej ochrane a k rovnováhe. Ja rozumiem tomu, že existujú dva rôzne názory na to, ako má byť upravený Zákonník práce a celkovo pracovnoprávne vzťahy. Jeden je ten pravicový, ktorý tu už kolegovia stačili čiastočne predstaviť. To je model, že aby sme si uchránili svoju konkurencieschopnosť, tak dajme tým zamestnávateľom všetko. Nech pre mňa za mňa môžu aj zbičovať zamestnancov. To by ste boli najradšej, páni kolegovia (Ľ. B. sa prihováral poslancom opozície – pozn. red.). Ale vy by ste si mali uvedomiť, že už nežijeme v otrokárskom zriadení, ktorého ste nejakými latentnými obhajcami. Žijeme v demokratickej a sociálnej Európe, pán kolega, ktorý na mňa kričí (poslanec Brocka z KDH vykrikoval na rečníka – pozn. red.). A preto by sme mali obhajovať tie sociálne práva občanov, ktoré sú obsiahnuté aj v Charte základných práv Európskej únie, pán Brocka… (poslanec Brocka ďalej vykrikoval na rečníka – pozn. red.) Viem, že sa vám to nepáči, pán Brocka, vy by ste radšej očividne žili v tých stredovekých zriadeniach. Žijeme v modernej Európe a musíme chrániť sociálne práva občanov. Takže aj keď sa vám to nepáči, ja veľmi pekne ďakujem pani podpredsedníčke, že to povedala. Táto novela je o sociálnej ochrane tých bežných ľudí, ktorí pracujú, a nie o ochrane všelijakých Pent, všelijakých Haščákov, všelijakých veľkopodnikateľov, o ktorých je pravica. Ďakujem. (Potlesk.)
Pán kolega Štefanec, tá základná téza, ktorá sa vinie pravicovou argumentáciou a vinula sa aj vaším prejavom, je, že väčšia ochrana pracujúcich oslabuje konkurencieschopnosť a zamestnanosť na Slovensku. Povedzte mi, čo je toto za ideologický nezmysel. To je taký vulgárny sociálny darwinizmus, že ja naozaj neviem, kde vy na to chodíte! Však choďte sa niekedy pozrieť do Európskeho parlamentu, kde zhodou okolností včera hovoril, prednášal jeden z vašich významných politikov, kresťanský demokrat José Barroso, jeden z lídrov EPP, v ktorej je aj SDKÚ členom. Viete, čo povedal? Ja vám ho odcitujem: „Sú to presne tie európske štáty s najefektívnejšími sociálnymi systémami ochrany a s najviac rozvinutými sociálnymi partnerstvami, sociálnym dialógom, ktoré patria medzi najúspešnejšie a najkonkurencieschopnejšie ekonomiky na svete.“ Pán kolega, nie Honduras, váš veľký vzor, nie Čile, veľký vzor pána kolegu Kaníka, ktorý sa uškŕňa vedľa, ale práve krajiny ako Švédsko, ako Fínsko, ako Dánsko a podobne. Príklad Švédska je veľmi zaujímavý. Tam v roku 1938 došlo k historickému kompromisu medzi zástupcami práce a kapitálu v takzvanej Saltsjöbadenskej dohode, v ktorej sa dohodli aj tí veľkí kapitalisti, aj odborári a pracujúci, že bude veľmi silná ochrana práce vo Švédsku. Kam to Švédsko posunulo? Pozrite sa do Švédska, uvidíte, že naozaj nemá zmysel brať si príklad z banánových štátov, ale radšej z Európskej únie. Čiže, pán kolega, pokiaľ chcete sociálno-darwinistický model, choďte do Latinskej Ameriky! Zbaľte sa, presťahujte sa do Hondurasu, tam to budeme mať úplný raj na zemi. Tam nemajú žiadnu ochranu, žiadne odbory, všetko je zakázané, formujú tam paramilitantné skupiny, ktoré sa vyhrážajú robotníkom. To je asi raj na zemi pre vás, ale nie na Slovensku. Ďakujem.
Pán kolega Brocka, začal by som tou vašou arogantnou poznámkou na moju adresu, že „ten mladý, ktorý ku všetkému rozpráva“. Pán kolega, ja rozprávam iba k veciam, ktoré prednášam na vysokej škole, čo je sociálna politika a sociálna filozofia. Iba k veciam, o ktorých píšem vedecké knižky, ktorých som napísal päť práve na tieto témy. Vy rozprávate o veciach, ktorým nerozumiete, a to je váš problém a váš komplex. Čiže, prosím, svoje komplexy si nevylievajte na mne. Ja sa vyjadrujem iba k veciam, ku ktorým mám čo odborne povedať. A vy by ste mali byť „ten starý, ktorý veľmi pozorne počúva“. Nechcem od vás, aby ste čítali Marxa. Podľa môjho názoru by ste mu nerozumeli. Nechcem dokonca ani, aby ste čítali Barrosa. Vy by ste nerozumeli ani tomu Barrosovi. Ale majte aspoň toľko súdnosti, pán kolega, aby ste čítali vlastnú hodnotovú tradíciu – pápežské encykliky. Čítajte Laborem Exercens od Jána Pavla II. Čo tam ten pápež píše? (Potlesk.) Píše o priorite práce nad kapitálom, pretože kapitál je dosť bohatý na to, aby sa o seba postaral, a práve práca potrebuje tú ochranu. Pán kolega, to hovorí kresťan. (Potlesk.) Vy ste kacír, vy ste heretik, pokiaľ ste proti ochrane pracujúcich, pán kolega. Zoberte si baskicko-španielsku korporáciu Mondragón, ktorá vznikla práve na základe sociálnej náuky cirkvi, kde sa posilňuje participácia zamestnancov, pracujúcich na riadení podniku; kde sa podporujú družstvá; kde sa podporuje ochrana práce. Pán kolega, tento váš neoliberálny pohľad je v rozpore s vašou vierou. Je mi ľúto, že vám to musím povedať ja ako ateista: spa-mä-taj-te sa! (Potlesk.)
Pán kolega Mihál, ja sa dotknem iba toho vášho kydania na odborárov. To ste tu rozprávali: „najnenávidenejší“ (poslanec Mihál sa vyjadril, že odborári budú v spoločnosti najnenávidenejšou skupinou, ak prejde zmena Zákonníka práce, ktorá posilní ich postavenie – pozn. red.). No tak keď vy hovoríte o niekom, že je najnenávidenejší, vy priam stelesnenie charizmy a popularity a lásky ľudu, tak to naozaj odborári teraz musia padať na zem. Naozaj sa mi nepáči ten váš prístup. Tu hovoríte, že sú to „fiškusi“, ktorí zneužívajú svoje postavenie. Mňa to uráža. Odborári od 19. storočia spravili strašne veľa pre ochranu pracujúcich, pre ochranu zamestnancov. Strašne bojovali za to, aby dneska bola nejaká rovnováha, aby mali títo ľudia nejakú ochranu. A vy ich tu dehonestujete ako nejakých „fiškusov“. Pán kolega, vy ste fiškus, nie odborári sú fiškusi. Odborári sú tí, ktorí vždy bojovali za práva zamestnancov. V 19. storočí, v takzvanom manchesterskom kapitalizme, kedy ľudia robili 16 hodín denne, bez akejkoľvek ochrany, bez akýchkoľvek sociálnych práv… to bolo to, čo sa vám páčilo? To je ten váš model? Vďaka, aj vďaka odborárom je ten model dneska znesiteľnejší. Pozrite sa, opäť vám spomeniem príklad Švédska, kde odborári z organizácie LO spolu so sociálnou demokraciou SAP vytvorili celý ten švédsky model. Čítajte takých autorov, ako je Ernst Wigforss, ako je Rudolf Meidner, odborárski predáci, veľmi významní intelektuáli a nielen tých vašich buržoáznych hayekovcov. A druhá poznámka: tá vaša obhajoba takzvanej prekarizácie práce, to znamená, že práce na živnosť, keď predavačka v tescu, ktorá ale absolútne nespĺňa podmienky na to, aby bola živnostníčka, je nútená prejsť na živnosť a nemá žiadnu sociálnu ochranu, nemôže ísť na PN-ku, zamestnávateľ jej neprispieva na poistenie, a tak ďalej, čiže je absolútne zraniteľná… a toto vy chcete podporovať? To je tak niečo cynické, surové. Pán kolega, je mi vás ľúto.
Pán poslanec Kaník, ten zásadný problém vo vašej úvahe je v tom, že vy keď hovoríte o zamestnanosti, splietate dva pojmy – „práca“ a „otročenie“. Pre vás je otročenie práca, ale pre nás nie. Pokiaľ chceme podporiť prácu, tak jedine dôstojnú, kde sú dodržiavané určité sociálne práva občanov. Viete, hovorili ste o tom, že zvádzame diskusiu na báze 19. storočia, kedy bol triedny boj. Ja vám poviem, aká je situácia vo svete dnes v 21. storočí v štátoch, ktoré majú veľmi liberálny Zákonník práce, kde nie sú odbory a kde naozaj jediný argument je konkurencieschopnosť a zamestnanosť. Budem hovoriť o zónach voľného obchodu v Číne a o tzv. zonas francas v Latinskej Amerike. A budem citovať Naomi Kleinovú, významnú novinárku: „Všade je pravidlom veľmi dlhá pracovná doba, na Srí Lanke je to 14 hodín, v Indonézii 12 hodín, na juhu Číny 16 hodín, na Filipínach 12 hodín… Systém riadenia pripomína vojenskú organizáciu, vedúci pracovníci sú suroví, mzdy sa pohybujú pod hranicou životného minima, práca je jednotvárna, nekvalifikovaná… Všetci pracujú 6 alebo až 7 dní v týždni a keď sa blíži termín expedície väčšej objednávky, pracuje sa proste tak dlho, dokiaľ zákazka nie je hotová. Hororové historky o práci nadčas sú viac než bežné vo všetkých exportných spracovateľských zónach bez ohľadu na ich umiestnenie. V Číne boli napr. zdokumentované prípady trojdňových smien, kedy boli zamestnanci nútení spať pod strojmi. Podľa určitých informácií manažéri istej továrne v Hondurase (sláva!) aplikovali zamestnancom injekčne amfetamín, aby ich udržali po dobu 48-hodinových maratónov v bdelom a aktívnom stave, atď., atď.“ Pán kolega takto chcete, aby vyzeral Zákonník práce na Slovensku? Takto chcete, aby pracovali ľudia na Slovensku? Ja mám pocit, že vaša logika smeruje práve k tomuto, pretože nebyť ochrany zamestnancov zo strany štátu… (časomiera ukončila vystúpenie – pozn. red.).
Pán kolega (Gábor Gál, Most-Híd – pozn. red.), rozumiem vášmu príhovoru ako osobnému vyznaniu podnikateľa a rozumiem aj tomu, že pravica je pochopiteľne „business-friendly“, zatiaľ čo ľavica je skôr „labour-friendly“. Áno, máme rozdielny pohľad na svet v mnohých veciach. Vy viac chránite tých veľkých podnikateľov, my viac tých zamestnancov. To je v poriadku. To patrí k základným politologickým rozhraniam. Ale ja si myslím, že istý kompromis (a práve tento Zákonník práce prináša ten kompromis medzi týmito dvoma pólmi, istú rovnováhu) je potrebný. Pretože vy sa sťažujete, že teda podnikatelia zamestnávajú tých ľudí a pokiaľ sa im to nebude oplácať, tak zamestnávať ich nebudú. Ale ja nemám pocit, že oni potrebujú mať možnosť, aby tí ľudia na nich otročili, a že len vtedy ich budú zamestnávať. Takto to nefunguje v Európe. Tam tie sociálne práva sú veľmi silné a napriek tomu zamestnanosť je aj v tých štátoch, ktoré sú pozitívnymi príkladmi, ako povedzme Švédsko, veľmi vysoká. A tie príklady ako Španielsko, ako ste hovorili a spomínané tu bolo aj Portugalsko atď., tam dneska vládne pravica. A tie dôvody (krízy – pozn. red.), navyše, boli štrukturálne, kvôli bankám, kvôli súkromnému sektoru, nie kvôli iba rigidnému Zákonníku práce. Inak, zaujímalo by ma, prečo zrazu prestávate používať príklad Írska. Donedávna bol taký veľmi obľúbený. Zrazu už je to Estónsko, potom sa to zníži na niečo menšie a menšie. Už čochvíľa to bude asi len nejaké Luxembursko alebo Malta. Ale isté je, pán kolega, že pokiaľ naozaj má fungovať ten systém súkromného podnikania na tom, že ľudia majú otročiť, tak potom to priznajte a povedzme si na rovinu, že tento systém sa tým zamestnancom nevypláca. Tak potom hľadajme alternatívy. Ale ja verím tomu, že je možné v rámci zabehaných európskych praktík vytvárať niečo, čomu sa hovorí sociálne podnikanie. Takže, verím, že sa dá nájsť kompromis. Ďakujem.
Pán kolega (Jozef Mikuš, SDKÚ-DS, pozn. red.), iba dve vecné poznámky. Tam ma zarazila tá vaša veta, citujem: „Pracovné vzťahy nikdy nemôžu byť vyvážené.“ To sa naozaj chcete zmieriť s touto definíciou? Že musí byť zákonite autokracia vo firme? Poviem vám príklady, že to tak nemusí byť: ekonomická demokracia napríklad v hnutí „ozdravené továrne“ po Európe, po Latinskej Amerike; nemecký projekt kodeterminácie, kde majú obrovskú moc zamestnanci pri participácii na vedení podniku; švédsky model lontagarfondner, tzv. robotníckych fondov (tak isto to tak je); družstevné vlastníctvo, spomínaný Mondragón… Ja tu môžem rozprávať príklady 15 minút. Ten váš pohľad je pohľad 19. storočia. Nie dvadsiateho prvého. Takže tá prvá poznámka: naozaj, ako demokrat by ste sa mohli zamyslieť nad tým, že nie je nevyhnutné vyžadovať autokraciu v podniku. Druhá poznámka – citujem vás: „Zamestnávatelia nechcú nútiť zamestnancov, aby robili na živnosť, len znižujú náklady.“ Pán kolega, to je ako povedať: Pedofili nechcú zneužívať malé deti, len počúvajú svoje pudy. To je to isté. Tak to robia. Niektorí to, žiaľ, robia, že nútia tých ľudí na tú živnosť, lebo znižujú náklady. A čo teraz máme s tým spraviť? Máme sa s tým zmieriť? Dobre viete, že to je nespravodlivé, že to je nefér voči tým ľuďom. Máme sa s tým zmieriť? Ja nehovorím, že všetci podnikatelia sú zlí. Tak isto nehovorí nikto v Trestnom zákone, že všetci ľudia sú vrahovia, ale v Trestnom zákone je napísané, že vražda je zakázaná a bude sa trestať. O tom to je, pán kolega, zákon musí nastaviť pravidlá – v tom máte naozaj pravdu. Ďakujem.
Pán kolega (Jozef Mikloško, KDH – pozn. red.), ďakujem pekne za príhovor (príhovor sa už netýkal Zákonníka práce, ale správy o rodovej rovnosti – pozn. red.). Rozumiem mnohým náznakom v tom príhovore ako tomu, že ste predsa len konzervatívny, tradicionalistický politik, ale dúfam, že to, keď ste povedali, že rodová rovnosť je iba jednou z podskupín tých ľudských práv, ste nemysleli tak, ako keby to nebola jedna z veľmi významných podskupín ľudských práv. Žijeme v patriarchálnej spoločnosti, kde sú ženy ponižované; kde je obrovská nerovnosť v prístupe, príležitostiach, čiže ide o obrovskú významnú tému, takže určite ju nezľahčujme. Táto vláda chce spraviť maximum (a to som veľmi rád) pre to, aby tu bola rodová rovnosť, aby sme vymietli všetky tie rodové stereotypy, ktoré sprevádzajú našu spoločnosť strašidelným spôsobom. Takže toto určite nepodceňujme. Prestaňme sa baviť o ženách ako o niečom, čo je menej. To je nedôstojné a pre 21. storočie, pre modernú európsku spoločnosť niečo neprijateľné. Ďakujem.
