Čím je človek človeku? Túto otázku – jednu z najdôležitejších, ak nie najdôležitejšiu vôbec – si kládli filozofi, vedci i umelci už od staroveku.
Otázka súvisí so starým sporom, či je človek „od prírody zlý, alebo dobrý“. V prvom prípade by bol egoistom tradične, v druhom iba výnimočne. Keďže filozofi tento spor nevyriešili, podujali sa na to vedci. Richard Dawkins (1941) ako evolučný biológ zaviedol „sebecké gény“, kým iný evolučný biológ, Robert Trivers (1943) dokazuje „recipročný altruizmus“. Politológ Robert Axelrod (1943) ukazuje zásadný význam kooperácie v evolúcii ľudstva a zakladateľ sociobiológie, práve zosnulý Edward Wilson (1929 – 2021), akcentuje zásadný význam spoločenskosti v prírode. Na zložitosť spoločenskosti primátov však poukazuje etológ „Frans“ de Waal (1948).
Jedna z najstarších odpovedí preslávila rímskeho dramatika Tita Maccia Plauta (254 – 184 pr. n. l.) s jeho Komédiou o oslovi: „homo homini lupus est – človek človeku vlkom“. Vari ešte väčšmi túto tézu preslávil Thomas Hobbes (1588 – 1679), označujúc tak „prirodzený stav“, v ktorom ľudia žili pred tým, než spoločenskou zmluvou utvorili štát. No ani Sigmund Freud (1856 – 1939) nemal o povahe človeka oveľa lepšiu mienku a v jednej zo svojich prác sa pýtal: „Kto má odvahu odporovať tomuto tvrdeniu?“
Opačnú odpoveď ponúkli tiež viacerí. Aristoteles (384 – 322 pr. n. l.) uvažoval skôr v duchu princípu „človek človeku priateľom“. Rímsky stoik Lucius Annaeus Seneca (4 pr. n. l. – 65) mieril k tomu, aby človek bol pre človeka „posvätným“. Kresťanské „človek človeku bratom (a sestrou)“ si zachovalo svoj humanistický rozmer tak v racionalistickom osvietenstve, ako aj jeho protiklade, romantizme. Jean-Jacques Rousseau (1712 – 1778) v tomto rozhodne oponoval Hobesovi. Vedecký pozitivista August Comte (1798 – 1857) dospel k náboženstvu humanity, ktorého jadro – vo svojej kritike kresťanstva —–vyjadril Ludwig Feuerbach (1804 – 1872) tézou „homo homini Deus est— človek človeku Bohom“. Socialisti a komunisti prišli s vlastným návrhom: človek človeku „sú-druhom“, teda čímsi ako „spoločným druhom“, pravda, v boji proti triednemu nepriateľovi či v zápase o „nový svet“.
Mať sa na pozore pred druhým, najmä neznámym človekom, radil tak humanista Erazmus Rotterdamský (1467 –1536), ako aj jezuita Baltasar Gracián (1601 – 1658). Obaja považovali obozretnosť za prejav múdrosti v spoločenskom živote. Radili nebyť slepo dôverčivými a rozumom diferencovať, s kým sa „bratať“ a s kým nie.
Čím ešte môže človek byť človeku? Teória hier ukazuje nesymetrickosť a obe stránky vzťahu človeka k človeku: rivalitu a konkurenciu i partnerstvo a spoluprácu, oboje založené na racionálnom výpočte výhod každého pre seba samého. Ak sa mi hodí viac konkurencia, tak chcem druhého poraziť, prekonať. Ak sa mi hodí viac partnerstvo, tak sa s ním spájam a dohodujem.
A čím by človek človeku mal byť, aby ľudia vôbec mohli spolu žiť? Je zrejmé, že predpokladať, že každý človek by mal mať rovnaký vzťah k inému človeku či nebodaj ku všetkým ľuďom je to, čo sa nazýva „abstraktný humanizmus“. Reálny humanizmus skôr znamená, že konkrétni ľudia majú konkrétnu hodnotu pre konkrétneho človeka. Blízki a známi väčšiu, vzdialení a neznámi menšiu. Na prekonávanie tohto prirodzeného postoja vyzýval Richard Rorty (1931 – 2007), keď sociálnu nádej spájal s empatiou, teda schopnosťou „vžiť sa do situácie tých druhých“.
Súčasná covid-kríza nás od seba vzďaľuje a robí z človeka pre človeka dokonca hrozbu v podobe nebezpečenstva či rizika prenosu „nákazy“, pred ktorým sa treba stoj čo stoj chrániť. Súčasná politika, ktorá by toto mala riešiť, skôr šíri ďalšie vírusy negativity, nedôvery, upodozrievania a nepriateľstva človeka k človeku, skupiny ľudí voči inej skupine či národa a štátu proti inému národu a štátu.
