Akýkoľvek odpor môžeme mať k pompéznosti, s ktorou sa Rudolf Schuster ujal funkcie prvého muža v štáte, jedno mu priznať musíme: vie, čo robí. Nestranný pozorovateľ totiž s prekvapením zistil, že celý ten karneval v uliciach Bratislavy sa ľuďom jednoducho – páčil. Dokonca aj z teatrálneho zväzovania troch Svätoplukových prútov najvyšších ústavných činiteľov pred Slovenským národným divadlom (aká to symbolika) bola väčšina prítomných nadšená. Zdá sa, že toľko kritizované „košické maniere“ by si radi osvojili aj Bratislavčania.
Navyše, prvé kroky Rudolfa Schustera ako prezidenta boli veľmi sympatické: smerovali totiž k jednoduchým ľuďom. A tak je možné, že podobne ako Jozefa Migaša charakterizuje legendárny Migmobil a Mikuláša Dzurindu bicykel, Rudolf Schuster bude chodiť za svojimi občanmi pešo. Bratislavčania boli skutočne takmer vo vytržení, keď si s nimi prezident podával ruky pripomínajúc tak trochu zašlé časy Michaila Gorbačova. Z Rudolfa Schustera sa jednoducho rodí ľudový prezident, ktorý častejšie, ako je to bežné, zostupuje k masám. Práve tento moment, táto obrovská obľúbenosť a skutočnosť, že počas celého slávnostného dňa sa neozval jediný výkrik Mečiarových prívržencov (ako sme si už na to pri podobných udalostiach zvykli), dáva novej hlave štátu veľkú šancu zmieriť roztrieštenú spoločnosť. Napokon, práve toto je jeho najdôležitejšia úloha, viac od neho vari nikto ani neočakáva.
Prvá tlačová konferencia Rudolfa Schustera ako prezidenta však zapôsobila pomerne rozpačitým dojmom. Nemáme ani tak na mysli lacný a trochu nedôstojný pokus o vtip s dvojplatničkou, na ktorej si nová hlava štátu vraj bude variť halušky, ako skôr nešťastné odpovede na niektoré otázky politického charakteru. Prítomných prekvapila najmä odpoveď na otázku SLOVA, či sa prezident svojou autoritou zapojí do riešenia koaličného sporu o návrh zákona o jazyku menšín. Rudolf Schuster odpovedal, že to nie je jeho parketa. Čo však už má byť jeho parketou, ak nie riešenie krízových situácií? Ako chce alibistickým správaním zjednotiť spoločnosť? Chce byť vari hlavou štátu, ktorá bude pred problémami utekať? Alebo chce byť v rozpore so svojimi deklarovanými zámermi iba dekoračným prezidentom, ktorý bude podávať ruku, prijímať hostí a najmä – do ničoho sa nemiešať?
Zákon o jazyku národnostných menšín v úradnom styku je nielen veľmi citlivou, ale vzhľadom na naše integračné ambície kľúčovou záležitosťou, pri ktorej nemožno riskovať. Keďže rokovania koaličných partnerov uviazli na mŕtvom bode, je to práve prezident, ktorý by sa mohol aspoň pokúsiť pohnúť veci vpred. Je to jeho prvá veľká šanca dokázať, že práve on bude stabilizujúcim faktorom našej politickej scény. A to napriek jeho trochu populistickým tvrdeniam, že chce zmieriť predovšetkým občanov, nie politické strany. Treba však pripomenúť, že základ nezmieriteľných priepastí medzi jednotlivými skupinami občanov vytvorili práve politické strany a práve tam treba hľadať kľúč k zjednoteniu všetkých ľudí. Politika chleba a hier je síce lákavá a účinná na osobnú popularitu, ale sprístupnenie záhrady Grassalkovichovho paláca či dlhokánsky makovník pre Bratislavčanov nemôžu zakryť a už tobôž nie vyriešiť to, pre čo je Rudolf Schuster vo svojej funkcii. Štát totiž nemožno riadiť ako mesto.
