Ilustračná snímka: Andyhill8 / CC
Nemecko predvčerom prelomilo historické minimum a na 5 rokov si požičalo 4 mld. € za úrok 0,12 %. Súkromní investori nakupujú dlhopisy štátov, ako sú Rwanda či Honduras, za úroky, ktoré len o 4,5 % prekračujú tie, ktoré za svoje dlhy platia USA. Hodnota európskych akcií rastie, hoci najnovšie Európska komisia a Medzinárodný menový fond znížili odhady hospodárskeho rastu starého kontinentu (aj či najmä) kvôli katastrofálnym údajom o nemeckej ekonomike. Existuje na to jediný dôvod: finanční investori sa topia v peniazoch a zúfalo hľadajú, komu by ich strčili. Zatiaľ ľudia a štáty sa čoraz viac zadlžujú, len aby prežili.
Táto situácia ukazuje, že nič naozaj dôležité sa od roku 2008 vo „vyspelom“ svete nezmenilo. Pripomeňme si, že (zjednodušene) priveľa peňazí nekrytých reálnou produkciou spôsobilo finančnú a vôbec ekonomickú katastrofu pred šiestimi rokmi. Systém, ktorý vtedy skrachoval, však evidentne pracuje ďalej, hoci zjavne nefunguje efektívne a jeho výsledkom sú len hlboké hospodárske krízy, nárast nezamestnanosti, chudoby a dlžôb ľudí i štátov. Kľúčovú príčinu však politici neodstránili a nič nenasvedčuje tomu, že by sa to chystali zmeniť. Práve naopak.
Európska centrálna banka sa už dlho usiluje kombinovať rôzne nástroje, ktorými chce dostať „viac peňazí do ekonomiky“. OECD ju najnovšie vyzvala, aby začala vo veľkom skupovať štátne dlhopisy a podľa reakcie šéfa ECB sa zdá, že to naozaj bude robiť. Kľúčová sadzba je pritom na symbolickej úrovni 0,05 % a depozitná dokonca mínus 0,2 %. Znamená to, že ak si chcú komerčné banky uložiť peniaze v ECB, tá im nielenže za to nič nezaplatí, ale ešte vyinkasuje 0,2 % z uloženej sumy. Banka sa takto usiluje donútiť finančné ústavy, aby viac požičiavali ľuďom a (produktívnym) firmám, čo má podporiť investovanie, výrobu a spotrebu a teda následne oživiť hospodárstvo.
Lenže nič také sa nedeje. Banky na požičiavanie do reálnej ekonomiky kašlú. Majú „tisíc“ dôvodov, prečo sa im to zdá riskantné a zložité a zbytočné a … Zvýšenie ziskov si dokážu zabezpečiť aj inak. A tak ich voľné peniaze putujú radšej na trhy štátnych cenných papierov. Vlády sa tešia, lebo na finančných trhoch je takto veľmi veľa peňazí a investori sú teda ochotní požičiavať im aj za oveľa nižšie úroky než prednedávnom. Varovným príkladom je kupovanie dlhopisov vysoko rizikových rozvojových krajín, ktoré ešte pred desiatimi rokmi krachovali, lebo neboli schopné splácať svoje dlhy. Navyše za úroky, ktoré len o málo prevyšujú úrokové sadzby dlhov ekonomicky silných štátov.
Bohužiaľ, pri krajinách ako Honduras či Rwanda možno veľmi vážne pochybovať, že sa ich hospodárske stratégie a systém riadenia dlhu zmenili natoľko, že požičané peniaze budú uvážlivo investovať, aby udržateľným spôsobom oživili ekonomiky a dokázali dlhy riadne splácať. Ak zoberieme do úvahy nedávnu prehru Argentíny s investormi (ktorí vlastnia jej dlhopisy) v USA, ukazuje sa, že súkromní investori nebudú mať žiadny dôvod súhlasiť s reštrukturalizáciou dlhov, ak ich nedokážu včas splatiť. Výsledkom budú radikálne škrty verejných výdavkov, ekonomická stagnácia a nárast chudoby v týchto beztak chudobných krajinách. A súkromní investori aj tak na tom zarobia len málo, alebo dokonca nič (napr. s ohľadom na infláciu).
Rozhodne prerobia na pôžičkách Nemecku. Nulová úroková miera znamená, že inflácia v skutočnosti znehodnotí požičané peniaze a z hľadiska ich reálnej sily dostanú investori naspäť menej, než nemeckej vláde požičali. Napokon, aj Slovensko patrí medzi „víťazov“ tejto situácie a investori oceňujú udržateľné riadenie štátneho dlhu poklesom úrokov na úrovne, pri ktorých je už ťažko hovoriť o nejakých ziskoch. Prečo to teda súkromní investori vôbec robia? Prečo požičiavajú buď niekomu, kto im peniaze nebude schopný vrátiť, alebo niekomu, kto im ich vráti (takmer) bez úrokového výnosu?
Lebo nevedia čo s nimi. „Hlad veriteľov po dlhopisoch je do značnej miery živený kombináciou prebytočnej hotovosti a takmer nulových úrokových sadzieb v rozvinutých ekonomikách,“ vysvetľuje vysoký riaditeľ Globálnej praxe pre makroekonómiu a fiškálny manažment pri Skupine Svetovej banky. Nadnárodné finančné inštitúcie – banky, poisťovne, dôchodkové či podielové fondy, rôzne investičné skupiny a spoločnosti – dnes držia toľko peňazí ako nikdy v histórii. Pritom sú neraz zúfalí, lebo nevedia, kam ich investovať. A tak sa radšej utiekajú k ich požičiavaniu spôsobom, ktorý je napokon buď vysoko rizikový, alebo mimoriadne škodlivý pre ľudí po celom svete.
Tragickosť tejto situácie podčiarkuje fakt, že zatiaľ čo „finančné trhy“ sa topia v peniazoch, štáty sa musia čoraz viac zadlžovať, aby mohli plniť svoje funkcie a bežní ľudia tiež, aby pokryli svoje základné životné potreby. Tento katastrofálny kolotoč sa napriek doterajším skúsenostiam nezastavuje, hoci riešenie majú v rukách politici. Samozrejme, nejde o riešenie uskutočniteľné na úrovni jednej krajiny, treba naň globálnu dohodu.
Avšak jediným spôsobom, ako konečne preťať gordický uzol zadlžovania štátov a ľudí a nafukovania bublín na finančných či akciových trhoch, je zmeniť prerozdeľovanie peňazí, ktoré sa vytvoria v hospodárstve. Je absolútne nevyhnutné, aby z nich viac dostali štáty na plnenie svojich povinností voči občanom a firmám, aby ich zodpovedne investovali do udržateľného rastu (ekonomického i spoločenského), aby viac vyprodukovaných peňazí dostali pracujúci ľudia, aby ich mohli míňať za reálne tovary a služby.
Toto nie je ideologické vajatanie ani nereálna vízia. Toto je absolútna nevyhnutnosť, ak sa nemáme stále potácať na okraji ekonomickej a sociálnej priepasti, ako to dnes vidíme (nielen) v Európskej únii.
Autor je štátny tajomník Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR.
