Ľubomír Feldek. Foto: NoJin / Flickr
Narodil sa 9. októbra 1936 v Žiline. Tam získal aj základné a stredné vzdelanie. Po maturite ho prijali na Vysokú školu pedagogickú, ktorú úspešne dokončil. Napriek tomu sa nikdy nestal učiteľom, hoci deťom sa celý život venoval, veď len vo vlastnom dome ich vychoval päť. V priebehu svojej kariéry vystriedal niekoľko zamestnaní. Po skončení vysokoškolských štúdií najskôr nastúpil do vydavateľstva Mladé letá, odkiaľ ho v roku 1961 vyhodili. Bol to dôsledok jeho postojov počas krátkeho „Chruščovovho“ politického odmäku v Československu. Potom pracoval celých 12 rokov na voľnej nohe. Až v roku 1973 si našiel opäť stále zamestnanie: po vážnej havárii vynikajúceho slovenského básnika Jána Stacha, prišiel ho na 3 mesiace zastupovať do vydavateľstva Slovenský spisovateľ ako redaktor. Napokon tam zostal až 13 rokov. V roku 1986 sa však v jeho redakcii opäť uskutočnili „také malé, tiché v redakcii poézie“ previerky, po ktorých sa Ľ. Feldek radšej znovu vrátil na voľnú nohu. Po roku 1989 okrem iného pomáhal Milanovi Sládkovi obnoviť divadlo Aréna, ktorého bol dokonca 3 mesiace riaditeľom, pokiaľ M. Sládek čakal na vybavenie slovenského občianstva. V roku 1995 odišiel aj s rodinou zo Slovenska do Čiech.
Meno Feldek čosi v slovenskej literatúre znamená. Kedy ste do nej vstupovali?
– Ako 14-ročný som poslal prvé básničky do Kultúrneho života, kde bol vtedy šéfredaktorom Ján Kostra. On tomu nemohol uveriť a zavolal do Žiliny, do mojej školy, či to nie je nejaký podvod. Keď niekto vie napísať schematickú báseň, je zázračné dieťa. Píšem o tom aj v knižke Homo scribens, kde som sa nedištancoval od toho schematizmu. On bol taký jednoznačný v tom, že všetci musíme mať rovnaké myšlienky. Taký vyprázdnený bol, slová boli prázdne: ráno neznamenalo ráno, ale novú dobu, tma neznamenala tmu, ale kapitalizmus. Slová boli prázdne.
A po schematizme prišla trnavská skupina?
– Ono to trvalo. V polovici 50. rokov bol odmäk, lenže kým sa to rozkývalo, už tu bol 58., lebo ten odmäk trval iba dva roky. Potom prišiel Novotný s tou známou vetou: My jsme se z kultem osobnosti vypořádali v podstatě odsouzením Slánskeho. Našťastie v polovici 60-tych rokov sa zase uvoľňovalo a my sme padli do toho obdobia. Trnavská skupina však nebola len o poézii, lebo v tom čase už v rubrike Nové hlasy začal s tvorbou aj Rudo Sloboda. Jeho prvá poviedka sa volala Do toho domu sa vchádzalo širokou bránou.
Vôbec ste nespomenuli generačný manifest…
– My sme v Mladej tvorbe vydali také skupinové číslo, ale už dosť podliehalo cenzúre, takže tá trnavská skupina vlastne debutovala s odretými ušami. To bol vlastne taký smútočný generačný aspekt. Prvé knižky boli vlastne leporelá a cenzúra ich označila ako balamutenie detí: náklad to malo, ale hneď to išlo do šrotu. Zachovalo sa asi 10 kusov. Cenzúra v tom čase mala zvláštny prístup, všetko musela dešifrovať. Napríklad taký metaforický verš o kukurici: keď ideš okolo plota, je tam za ním zubatá kukurica, nedráždi ju havkaním, možno že vie skákať. A v tom čase Chruščov tiahol skoro cez celý Sovietsky zväz, a všade mal prednášky o kukurici a odporúčal im, že keď sa im nedarí s obilím, nech to skúsia s kukuricou. Začiatkom 60. rokov vyšli básnické zbierky celej tej „mojej“ generácie – Rúfus debutoval, Válek, potom Kováč, ja, Ondruš, Mihalkovič.
A koľko zbierok vám potom vyšlo?
– To ja ani neviem.
Ale vy ste sa veľmi výrazne zapísali do slovenskej literatúry aj tvorbou pre deti.
– No, dve rozprávkové knihy možno aj stačili. A tá poézia súvisí s tým, že človek má deti, alebo je sám infantilný – bol to únik k neideologickým zdrojom. Takže detská literatúra bola blízka tomu generačnému nástupu. Pamäť, fantázia to všetko patrí deťom..
A čo vám dávali stretnutia s deťmi, ktorými ste boli známy?
– Doma mám päť detí. Máme. Čiže to patrilo k veci. A každá škola, a keby len škola, ale každá trieda a učiteľka súťažila s inou v počte mojich návštev. Stávalo sa, že som na jednu školu prišiel aj trikrát. Niekedy sa odmietli triedy spojiť.
Sledujete slovenskú literatúru aj dnes?
– Vždy som sledoval to, čo som mal rád. Nebudem to predstierať, ale čítal som Slobodu, Stacha, Mihalkoviča, Ondruša, Šimonoviča. Jednoducho, ktorých som mal rád. Veľmi rád som mal aj Jána Kostru. Došlo medzi nami aj k osobnému priateľstvu, hoci on bol môj učiteľ.
A mohol by som menovať ďalších zo slovenskej literatúry, ktorých som mal rád, čím chcem vlastne povedať, že pojem slovenská literatúra je zradný. Vždy je to jeden človek, ktorého máte rád, a iný, ktorého nemáte rád, jeden je lotor, jeden je slušný. Nedá sa to vybavovať tými kolektívnymi pojmami, takže ani slovenská literatúra vlastne ani neexistuje. Nič také neexistuje. Niekoľko skvelých slovenských spisovateľov, ktorí skutočne znesú porovnanie so skvelými spisovateľmi ktorýchkoľvek iných kultúr, sú vo svete neznámi možno len preto, že sa narodili na Slovensku, a to nie je nijaká chyba. Keď držím v ruke SLOVO, tak to bývalé Nové slovo malo kedysi prílohu Nedeľa, a do jej druhého čísla som napísal recenziu, ktorá sa končila vetou: Sloboda je svetový, aj keď svet o tom nevie.
Lenže neobmedzovali vtedy slovenskú literatúru politické podmienky?
– Keď si vezmete vrchol literatúry a začnete rozmýšľať, aké politické obdobia vtedy boli, tak zistíte, že to nie je v nijakom pomere. Literatúre a vôbec umeniu sa darí pod tlakom. Takže ideálna politická situácia, zaplaťpánboh, nie je ani teraz reálna. Politická sloboda predsa nezaručí, že vznikne vrcholné umenie. Dostojevského neurobili ideálne politické podmienky. Černyševského Čo robiť vyšlo napríklad len vďaka tomu, že bola dupľovaná cenzúra. Ten prvý cenzor to nečítal, lebo sa spoliehal na druhého, druhý sa na to vykašľal, lebo to prešlo cez ruky tomu prvému. Pre literatúru naozaj platí, čím horšie, tým lepšie.
To znamená, že dnes literatúre chýba cenzúra?
– Ale ona tu vlastne je a prejavuje sa ekonomickými pákami, lebo umelci musia produkovať nie to, čo sa páči ľuďom, ale sponzorom. Takže cenzúra funguje veselo ďalej, len je inak maskovaná. A existujú pre literatúru obmedzenia aj dnes, veď ako je táto činnosť ocenená? Taký preklad je práca niekoľkých mesiacov, a to preto, že som rýchly. Dostanem zato trebárs 20 tisíc, a to ešte musím zdaniť. Moja dcéra, ktorá mi robí francúzsky riadkový preklad, dostane dvetisíc korún. V tomto smere je na tom literatúra veľmi zle, ale myslím si, že postupne sa s tým bude musieť niečo robiť. Ale ja osobne sa nesťažujem, ja sa viem uživiť a mám čo robiť.
Teraz si uvedomujem vašu všestrannosť: básne, detská literatúra, divadlo, preklad. Máte iný vzťah ku knihe, ktorú ste napísali ako k prekladu?
– U mňa je preklad určitá schopnosť, o ktorej som zistil, že ju mám a preto ju využívam. Niekto zistí, že vie skákať o tyči, tak čo má robiť, keď mu to ide? A okrem toho slovenská kultúra a takmer každá kultúra je vlastne prenosom z inej kultúry. Aj Cyril a Metod, keď prišli na Slovensko, priniesli preklad, aj slovenská kultúra sa začína prekladom. Ján Hollý najprv dvadsať rokov prekladal a potom písal. Na Slovensku to chvíľu ešte takto fungovať bude. Len veľké kultúry sú také nekultúrne, že neprekladajú, lebo si myslia, že všetko majú. Alebo keď prekladajú, tak sa to podobá na niečo, čo už majú. A neobťažujú sa, aby sa obohatili.
My sme zo začiatku súťažili s Čechmi, lebo ich prekladová škola bola na vynikajúcej úrovni. Ale tak v polovici tohto storočia sa slovenský preklad priblížil ku kvalitám českého. Hviezdoslav ešte nebol skúsený prekladateľ, ale Janko Jesenský, keď sa vrátil z Ruska a prekladal Jesenina, to už je dodnes krásne. A potom prišiel Ján Smrek. Zas musím povedať, že to bol produktívny čin útlaku. Pretože mal zakázané publikovať ako básnik, nádherným spôsobom preložil Puškina, Petöfiho, Villona. Jednoducho, Smrek je naozaj moderný slovenský prekladateľ, ktorý je porovnateľný s českými prekladateľmi, dokonca do takej miery, že je lepší. Také lamentácie z Krásnej strojmajstrovej…
Takže Smrekom sa začína už naozaj moderný slovenský preklad. To potom pokračuje dvoma generáciami, ktoré sa tomu venovali programovo: Mihálik, Válek, Turčány. A potom generácia moja. A tretia, aby som im nekrivdil, Janko Zambor, Janka Kantorová. Aj vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ som sa usiloval pripraviť pôdu pre ďalšiu generáciu, hoci sa mi zdá, že prekladateľov je na Slovensku čoraz menej.
Podľa čoho ste si vyberali autorov na preklad?
– To je veľmi jednoduché. Ja neviem jazyky, musím spolupracovať s jazykovými spolupracovníkmi. Keď bola tá železná opona, neučilo sa to na školách, nemal som toľko síl, aby som to prekonal vlastnými schopnosťami, takže dohovoriť sa viem v niekoľkých jazykoch, ale netrúfal by som si povedať, že ich viem. Ale zase ovládam jazyk poézie. Čiže vybral som si technicky náročný text. Napríklad Majakovský bol veľký prekladateľský problém, bol novátor rýmu, metafory, rytmu, taký je Cyrano, samozrejme, Shakespeare je takisto básnik javiska, ktorý potrebuje, aby sa stále znova prekladal.
Ale ten Majakovský nebol straníckym príkazom?
– To je nezmysel, veď on svoje najgeniálnejšie veci napísal pred októbrovou revolúciou. Napríklad Flauta chrbtica alebo Oblak v nohaviciach, to nebola vôbec ideologická poézia. Potom som pokračoval v jeho lyrike. Samozrejme, preložil som aj Lenina. Veď ide o obraz určitého básnika, ktorý takto vyzerá, prečo z neho máme niečo vynechávať?
A oslavná básnička k Brežnevovej smrti, to nebola politická daň?
– Panebože, kto by neoslavoval, keď zomrel Brežnev (smiech). Dnes by som vám tiež vedel povedať mená politikov, ktorí keby zomreli, tak by som s nadšením o nich napísal oslavnú báseň..
Keď už hovoríme o tých časoch, aké to bolo byť na voľnej nohe pred novembrom 89?
– Každý nejakým spôsobom hľadal slobodu. Predovšetkým som sa venoval detskej literatúre, prekladu, to boli nádherné úniky. Jeden rok som si povedal, že sa budem venovať teórii prekladu. Napísal som knižku Z reči do reči. Raz som sa k tomu vyjadril, že zase som jeden rok získal alebo stratil. Ako sa to vezme. Pretože venovať sa teórii prekladu, je predovšetkým úlet. Mnohí si našli v tých úletoch svoju zvláštnu výpoveď. Koľko ráz spisovateľ objaví len cez úlet to, čo najlepšie mal. Morgenthyho slávne Šibeničné piesne, to bol úlet, písal to po krčmách, pre kamarátov a v skutočnosti písal vážnu poéziu.
Ale inak na voľnú nohu v literatúre, aby sme to povedali presne, neboli podmienky. Za tú báseň na Brežneva som dostal 80 korún a dodnes mi ju vyčítajú ľudia, ktorí ukradli miliardy. Ale bolo možné vyžiť prekladaním, najmä pri určitej pravidelnosti. A ja som prekladal aj pre divadlá, pre Novú scénu asi 30 muzikálov. To mi umožňovalo žiť na tej voľnej nohe.
Od roku 1973 ste však mali stálu prácu vo vydavateľstve…
– Vtedy som sa usiloval postarať sa aj o iných. Bola to taká doba, ktorá sa dnes démonizuje, ale v skutočnosti bez toho, aby som sa tej doby zastával, tá doba bola porézna, umožňovala rozličné prekľučkovávanie sa a bolo to zábavné nájsť tie diery v plote.
Vy ste ich hľadali, či dokonca aj našli?
– Rudo Sloboda bol dištancovaný po knižke Pamäti, mal asi 6 rokov taký nezmyselný dištanc. Bolo isté, že na každý rukopis bude mať negatívne posudky. Jedného dňa mu hovorím: Rudo, a čo chodíš do nesprávnych dverí? Však napíš zbierku básní. Spravil knižku Večerná otázka vtákovi a o dva týždne v roku 1976 vyšla. A odvtedy bol už Sloboda v poriadku. Samozrejme, že nie úplne. Inokedy som mu povedal, nechaj to tu, niečo s tým spravíme. Rudo sa pýtal, čo? Vymeníme túto prvú stranu (tá kniha sa volala Stratený raj) a vymysli nový titul. Tak vymyslel názov Vernosť. Zadal som to svojim lektorom, aj keď to bola próza, a vyšlo to – pod názvom Vernosť. A názov Stratený raj Sloboda tak miloval, že naň nezabudol a potom ho dal na úplne inú knihu. Takže Stratený raj napokon vyšiel. Ale bola to knižka z protialkoholickej liečebne. A bolo to dobre, tam sedel oveľa lepšie.
Veď vy normálne ospravedlňujete reálsocializmus!
– V jednom časopise som sa dočítal, že obhajujem socialistický model vydávania literatúry. Ja sa na to nehnevám, to je vec na diskusiu. Ak obhajujeme svoj život a vôbec to dobré, čo sa nám podarilo, to vôbec neznamená, že by sme obhajovali nejaký model niečoho. Jednoducho obhajujeme to, čo sa nám podarilo. Som skutočne hrdý nielen na vlastné knihy, ale aj na knihy, ktorým som ako redaktor pomohol na svetlo. Aj na to, že Rudo Sloboda prakticky publikoval skoro celé dielo – ak nerátame denníky – prakticky nič neostalo v šuplíku. A Česi, keď to zistili, povedali, že to nie je možné.
Lebo z nich mnohí mohli publikovať až po nežnej revolúcii.
– Ale keď budem hovoriť o Slovensku, tak koľko tých vecí sa vynorilo z toho šuplíka po roku 89? Nič mimoriadne to nebolo.
Nemyslíte si, že sa vám tie veci darili len preto, lebo ste boli členom komunistickej strany?
– Ja som za to zaplatil, že som bol členom komunistickej strany. Pretože Válek nás presviedčal tak, že vravel: stále niečo chcete a ja nikoho nemám – všetci bezpartajní. Pezlár má celý stranícky aktív, ako ja s ním mám bojovať? Aspoň vedúci oddelení by mali byť v strane, potom sa to bude ináč bojovať! A ja som mu, samozrejme, trikrát povedal nie. Ale jedného dňa mi ho prišlo strašne ľúto. Hovoril: vieš, čo mi to dalo roboty, aby som od Lenárta dostal tie prihlášky, však to nemôže každý vstúpiť. Za teba už 10 robotníkov Slovnaftu muselo vstúpiť, a ty to nechceš vyplniť.
Vy ste vstúpili do strany kvôli Válkovi?
– Keď sa ma po nežnej revolúcii pýtali, prečo som vstúpil, povedal som, že z kamarátstva. Ja som ju vôbec nepokladal za dôležitú. Pre mňa bolo dôležité, aby vychádzala slovenská literatúra. Ja by som do komunistickej strany vstúpil možno dnes. Ale vtedy pre mňa nebola dôležitá. Pre mňa bolo dôležité, aby som ja odišiel z toho vydavateľstva s pocitom, že napriek tomu, že doba nebola priaznivá, slovenská literatúra fungovala. Starali sme sa, čo sme nevydali my, vydala Smena… Slovenský spisovateľ bol taký – ako sa dnes módne hovorí – ostrov pozitívnej deviácie.
Ale s režimom ste museli „obchodovať“.
– Keď nastúpil nový riaditeľ, povedal, že máme dobrý edičný plán, len vyraďuje Marčoka a Moravčíka. Ja som aj Marčokovi chcel pomôcť, lebo ten bol tiež na čiernej listine. Tak som mu zaradil zbierku básní do programu, hoci nebola dobrá, ale chcel som, aby sa dostal tiež z tej pasce. Lenže riaditeľ hovorí: Marčoka vyraďujem preto, že je angažovaný, ale netalentovaný a Moravčíka preto, že je talentovaný, ale neangažovaný. A museli sme sa do toho pustiť znovu a nakoniec sme toho Moravčíka vydali, ale mylne sa tvrdí, že za to musel zaplatiť.
Pravda je oveľa slovenskejšia. Keď som sa vrátil z dovolenky, kolega redaktor mi vraví, Moravčík je už v tlači, už tam má angažovanú báseň. Potom som sa stretol s Moravčíkom a vravím, to si nemusel, len čo by som sa bol vrátil, prebojovali by sme to. Na to Moravčík: keď som videl, koľko sa už trápiš, už som si povedal, že aj ja musím niečo urobiť. A to zase Moravčík napísal angažovanú báseň z kamarátstva. To boli previazanosti, ktoré socializmus geniálne vedel: ľudia robili ústupky nie vo vzťahu k režimu, ale aby neublížili trebárs kolegovi vo vedľajšej kancelárii.
A nebolo to tým, že na Slovensku nemôže byť žiadny režim celkom, lebo tu sa každý s každým dáko pozná?
– Aj tá slovenská povaha zohrala úlohu: na Slovensku sa všetko robí nedôsledne. Aj zlo.
Prečo ste sa ako člen KSČ okamžite zapojili do VPN? Nebolo to klasické obracanie kabáta?
– O ľuďoch, ktorí vytvorili KC VPN sa hovorilo, že to sú tí, ktorí stihli prví dobehnúť na tribúnu. To však boli ľudia, ktorí dávno bežali. Ja som tiež mal niečo už za sebou. To nebolo náhle rozhodnutie. Protestoval som predsa jediný na Slovensku proti väzneniu Václava Havla. Disidenti potom tiež. Protestoval som proti masakru na tom námestí Nebeského pokoja. U nás to bolo publikované po revolúcii, ja som to poslal na čínske veľvyslanectvo vtedy, dôkazom sú vtedajšie maďarské časopisy.
Dokonca, keď sa máme vrátiť k tej brežnevovskej básni, tá mala už vtedy svojho prvého kritika a to som bol ja. Ja som poskytol maďarskému novinárovi Lászlóvi Tóthovi interview, kde som sa ja sám z tej svojej básne vysmial – pred revolúciou. Prečo by som ja mal o nej hovoriť po revolúcii. Alebo som bol v novembri 1989 v Rusku na besede časopisu Voprosy literatury, kde som predniesol prejav o návrate Dubčeka do politiky, pretože bolo nezmyselné, že Dubček bol v ofsajde, pričom Gorbačov robil socializmus s ľudskou tvárou. Ten môj prejav bol publikovaný v Rusku, od slova do slova a Dubček bol potom na predstavení mojej hry, kde mu publikum usporiadalo cez prestávku ovácie.
Faktom zostáva, že vo VPN ste boli medzi prvými.
– Keď zbili študentov v Prahe, telefonovali mi od Cipára kamaráti, že musíme niečo proti tomu podniknúť. Tak sme sa tam zišli 18. novembra, zoštylizovali sme prvé prehlásenie a zvolali sme tú pamätnú Umeleckú besedu, skupina 11 umelcov. Neviem, kto zvolal to prvé verejné zhromaždenie na 19. novembra, ale tam sme to naše prehlásenie prečítali, Milan Kňažko prečítal divadelnícke, Zuzka Mistríková študentské a hlasovaním toho asi 500-členného zhromaždenia vzniklo KC VPN. Vzápätí sme si rozdelili úlohy, kto kam pôjde…
Vy ste išli kam?
– Do mojej domovskej základnej organizácie v Slovenskom spisovateľovi a požiadal som Mariána Kováčika, aby zvolal schôdzu. My sme mali takú ľudskú ZO KSS. Tam človek nezažil nejaký útlak. To boli samí ľudia, ktorí rozmýšľali len o tom, ako niečomu pomôcť. Kým som sa tam dostal, Hviezdoslavovo námestie bolo plné ľudí, meškal som dvadsať minút a spisovatelia – Ján Štrasser bol vtedy podpredseda – mali tiež pripravené prehlásenie.
A čo Váš známy list radového komunistu?
– Ja som mal tiež pripravený návrh prehlásenia, ale nevytiahol som ho. Až poobede 20. novembra v Umeleckej besede som zistil, že to mám vo vrecku. A keď som už prečítal prehlásenie Zväzu spisovateľov, povedal som, že ešte mám jedno, ale to môžem prečítať len za seba a za Grendela, ktorý sa mi tesne predtým podpísal. A to bol ten list.
A potom ste vystúpili zo strany?
– No, musím povedať, že ÚV KSS rýchlo nadviazal kontakt s VPN. Keď zistili, že ľud chce, aby komunistická strana odstúpila, tak povedali, že odstúpia. Pôvodne mal totiž program VPN 12 bodov, takže som ho okolo 26.novembra navrhol zjednodušiť na dva: slobodné voľby a zrušenie štvrtého článku ústavy. Schválilo sa to. Takže toto je moja najväčšia zásluha. A už 26. sa vzdali moci.
Skôr než na federálnej úrovni?
– Keď sme to 27. povedali v Prahe, nikto tomu nechcel veriť. Havlovi sa to páčilo, ale Klaus… Takže som spoznal Klausa, ktorý v každej vete, aj vo veľmi krátkej, mal vždy záporné sloveso a už vtedy do seba narážali s Havlom. My sme to presadili do spoločného vyhlásenia a v Prahe bol ten článok zrušený 29.novembra, takže Bratislava mala trojdňový náskok.
Ale kto z ÚV KSS s vami komunikoval, veď bolo všeobecne známe, že stranícka verchuška sa schovala?
– Viliam Plevza. Plevza je tiež jeden z ľudí, o ktorých sa takmer nehovorí, a keď, tak sa len hľadajú chyby. Ja sa však pamätám, že to bol jeden z tých ľudí, ktorý počas normalizácie komu mohol, tomu pomohol. Keby nebolo Plevzu, možno by boli niektorí zavretí. Dnes si myslím, že nepovedať takéto veci, keď si ich človek pamätá, sa mi zdá pre obraz tej doby strašne skresľujúce. A ten Plevza pomohol aj rekonštrukcii ÚV KSS – to nebola náhoda, že bol taký rýchly! To bola zásluha Plevzova, možno potom s tými mladšími: Kanisom, Weissom… Keď prišla správa, že sa chce ÚV KSS stretnúť s VPN, tak tam vyslali mňa. Je o tom zápisnica, robila ju pani Marienka Filková, stretli sme sa v nejakom súkromnom byte a viedli ma tam tri spojky. Bol som zvedavý, kto tam bude sedieť. Otvoria sa dvere a sedí tam Vilo Plevza.
Dnes je to už história a vy žijete v Čechách. Považujete sa za vyhnanca?
– Pozrite sa, komusi sa znepáčila akási moja veta a ja som sa začal vláčiť po súdoch. To som vydržal do augusta roku 1995, ale potom som si povedal, že nebudem rukojemníkom nejakého súdu. A riešil som to tým spôsobom, akým som to riešil. Či to bol najšťastnejší spôsob, to neviem…
Nedávno bol v Domine rozhovor s Ludvíkom Vaculíkom, ktorý na odchod môj a Fedora Gála povedal: Bili to lidé nesolidní, měli zůstat tam, kam patří. Potom sa ma to pýtali v Bratislave, teraz vy. Odpoveď našiel za mňa Ludvík Vaculík. K tomu len toľko: ja som sa ani nenarodil na to, aby som bol solídny. Narodil som sa na to, aby som vedel napísať solídnu divadelnú hru.
A odišli ste s pocitom krivdy?
– Na to nemám povahu. Odišiel som, lebo som na sebe cítil perzekúciu. To už nebola tá štátna, ale nevedel som, čo zažijem, keď mi niekto v noci zazvonil, alebo keď som išiel po ulici. Nechcem o tom hovoriť, lebo nemám rád poplakáčov. Samozrejme, že s niektorými ľuďmi kamarát už nikdy v živote nebudem. Ale musím myslieť na to, čo ma živí a mňa živí humor, dobrá nálada, bez toho by som prišiel o všetko a to zase takú radosť nikomu neurobím.
