Približne v tom istom čase, ako sa päť kongresmanov z USA agresívne domáhalo, aby zo slovenského Facebooku stiahli „proruských aktérov“, vyšiel minulý týždeň (19. mája) v denníku amerických jastrabov New York Times v zmysle tejto logiky „proruský“ komentár, ktorý vyjadruje znepokojenie nad tým, že vojna na Ukrajine sa komplikuje, že náklady sú privysoké a že prezident Biden by mal zodpovedať množstvo otázok. Vplyvné noviny varujú, že súčasný vývoj predstavuje vážne nebezpečenstvo, že prerastie do otvorenej vojny s Ruskom, čo nie je v záujme Spojených štátov (dodajme: ani v záujme tejto planéty). New York Times preto po prvý raz pripúšťajú možnosť vyjednaného mieru a pýtajú sa Bieleho domu, čo je cieľom americkej stratégie. Destabilizovať Rusko? Natrvalo ho oslabiť? Priviesť Putina pred súd pre vojnové zločiny? Čo vlastne? Denník na záver konštatuje, že bojovné vyhlásenia Washingtonu síce burcujú k podpore Ukrajiny, nijako však neprispievajú k rokovaniam. Je nevyhnutné, aby vláda v Kyjeve realisticky zhodnotila, čo je v tejto situácii ešte únosné, koľko ničenia môže ešte Ukrajina vydržať a kedy bude nevyhnutné pristúpiť na vyjednanie mieru, aj keď si bude vyžadovať z ukrajinskej strany bolestivé rozhodnutia zahŕňajúce aj kompromisy v územných otázkach. Preto by mal dať prezident Biden svojmu ukrajinskému partnerovi Zelenskému jasne najavo, že množstvo zbraní, peňazí a politickej podpory má svoje hranice.
Je len otázkou času, kedy Zelenského vydieranie začne unavovať
Je šokujúce, že takýto významný odkaz sa v našich médiách vôbec neobjavil. Pritom práve New York Times Ukrajincov vo vedení vojny doteraz vášnivo podporoval. Môže to znamenať dve veci. Po prvé, pád Mariupoľa má oveľa väčší vojenský význam ako sa oficiálne priznáva. A po druhé, čoraz viac insiderov (znalcov) si uvedomuje to, čo tvrdíme od začiatku, že tento konflikt sa nedá vyhrať vojensky. Ukrajincom nemusí stačiť ani to, že Spojené štáty im poskytli zbrane v súhrnnej hodnote ročného vojenského rozpočtu Ruska. Nie je však možné, aby prezident Ukrajiny naďalej vydieral Západ takmer mafiánskym spôsobom v štýle „my vedieme vojnu, vy nám ju zaplatíte“. Volodymyr Zelenskyj svojou každodennou zmenou názorov nejaví známky zmyslu pre realitu a je len otázkou času, kedy jeho vyhrážky začnú západných partnerov unavovať.
K hlasom požadujúcim zastavenie vojny sa tento týždeň pridal aj nestor svetovej diplomacie Henry Kissinger. Kým Volodymyr Zelenskyj sa k účastníkom Svetového ekonomického fóra v Davose prihovoril už tradične bojovným prejavom, v ktorom tvrdil, že s Putinom nie je možná diskusia, Kissinger ho z toho istého miesta vyzval, aby s ruským prezidentom rokoval. Naznačil pritom, že Krym už nezachráni, ale je to vždy lepšie ako riskovať, že Rusko vytvorí pevné spojenectvo s Čínou – až to by bola katastrofa pre Západ. Kissingerov pohľad nie je prekvapujúci, vždy bol predstaviteľom realistickej školy medzinárodných vzťahov, ktorá sledovala predovšetkým stabilitu. Čo už šokuje oveľa viac, je stanovisko poradcu prezidentky Ivana Mikloša, ktorý sa pre portál Euractiv vyjadril, že Ukrajina musí Rusko poraziť a vziať si všetko späť, doslova povedal, že „Ukrajinci budú musieť útočiť“. Novinári by mali od Zuzany Čaputovej vyžadovať odpoveď, či je tento návrh útočnej vojny oficiálnym názorom prezidentky Slovenskej republiky. Lebo toto je úplne šialená predstava riešenia konfliktu. Vieme však, že práve takto vojnoví štváči na Slovensku uvažujú – nie je to tak dávno, čo šéfredaktor týždenníka .týždeň Štefan Hríb v úvodníku vyzýval, aby sme sa nebáli ísť s Ruskom do jadrovej vojny.
V tejto vojne nejde len o Ukrajinu
Veľa ľudí, ktorí stoja na strane Ukrajiny, má problém emocionálne spracovať návrh, aby Kyjev vyjednal s Moskvou mier. Rusko je predsa agresor a Ukrajina bráni svoje územie. Toto, samozrejme, platí. Problém je, že títo ľudia doteraz nepochopili (alebo nechcú pochopiť), že v tomto konflikte nejde len o Ukrajinu. Nejde o nič menšie ako o vytvorenie nového svetového poriadku. Toto nepochopenie vychádza z klasického argumentačného klamu reductio ad Hitlerum, keď sa odvádza pozornosť od poctivého riešenia problému na základe analógie s nacizmom. Ja sám z tohto dôvodu nemám rád, keď laik uvádza historické príklady, lebo často ich len zneužíva bez poznania kontextu. Reductio ad Hitlerum sa doteraz propagandisticky uplatňovalo vždy, keď bolo pred vojnou potrebné démonizovať nepriateľa – a tak bol už „novým Hitlerom“ Slobodan Miloševič, Usáma bin Ládin, Saddám Husajn, Baššár Asad, Muammar Kaddáfí a mnohí ďalší. Aj keby to mnohí chceli takto zjednodušiť, Putin nie je novým Hitlerom a ak by sme mali súčasnú situáciu k niečomu prirovnať (ak vôbec), podobala by sa skôr na príčiny vypuknutia prvej, než druhej svetovej vojny.
Keď vrchný veliteľ Spojeneckých síl maršal Ferdinand Foch videl na jar 1919 po prvýkrát návrh Versailleskej zmluvy, vybuchol: „Toto nie je mier, ale prímerie!“ Foch tým reagoval hlavne na to, že vylúčenie porazeného Nemecka zo systému európskej bezpečnosti nielenže nezodpovedalo jeho mocenskému potenciálu, ale ani predstavám nemeckých elít o mieste ich krajiny vo svete. Výsledok poznáme. Nemecko sa vyvíjalo izolovane do podoby frustrovanej agresívnej veľmoci, ktorá sa pri prvej príležitosti začala usilovať o zmenu povojnového usporiadania vydieraním a neskôr vojenskou silou. Podobnú chybu urobil Západ po skončení studenej vojny.
Tridsaťročné prímerie s Ruskom
Francúzsky revolucionár Louis de Saint-Just varoval, že ak robíte revolúciu iba čiastočne, kopete si vlastný hrob. Západ pochopil rok 1989 nie ako výzvu na svoju všeobecnú revíziu, ale ako víťazstvo nad Východom a takto sa k nemu začal aj správať. Ako k dobytým kolóniám, ktoré sa mu musia prispôsobiť. Zmena sa očakávala len od Východu, Západ nepochopil, že sa musí zmeniť aj on. Výsledkom nebola revolúcia v pravom slova zmysle, ale iba reštaurácia kapitalizmu. Napriek tomu, že tu zo začiatku boli pokusy vybudovať novú bezpečnostnú architektúru bez vojenských blokov (Parížska charta pre novú Európu z roku 1990), z tohto smerovania sa rýchlo upustilo a treba priznať, že ako prvé na to začalo tlačiť Poľsko, nie USA. Hoci pre rozširovanie NATO neboli v čase bezprostredne po páde sovietskeho impéria žiadne strategické, ani morálne dôvody, Wałęsa a čoskoro aj Havel začali naliehať na čo najrýchlejšie prijatie do aliancie. O opak sa usiloval Clintonov minister obrany William Perry, pre ktorého bola prioritou dohoda s Ruskom na odzbrojení. Keby sme na toto správanie mali aplikovať filozofiu maršala Focha, museli by sme konštatovať, že Wałęsa a Havel sa usilovali len o prímerie, kým Perry chcel dosiahnutie skutočného mieru s Ruskom.
Medzníkom, ktorý rozhodol, kam sa to celé bude uberať, bol rok 1999, kedy boli tri stredoeurópske štáty prijaté do NATO a Severoatlantická aliancia bombardovala Juhosláviu prekročením všetkým noriem medzinárodného práva, čo potvrdila aj novou vojenskou doktrínou, v ktorej si osobovala právo zaútočiť kde chce a akýmikoľvek prostriedkami chce. Vzápätí Clintonov nástupca George Bush začal demontovať odzbrojovaciu architektúru medzi USA a Ruskom (jednostranným vypovedaním zmluvy o antibalistických raketách), naplánoval systém protiraketovej obrany namierenej proti Rusku, vpadol do Iraku a rozšíril NATO o ďalšie štáty vrátane troch bývalých sovietskych republík. Putin na to reagoval niekoľkými návrhmi na spoluprácu a urovnaniu vzťahov, v ťažení proti Afganistanu Bushovi dokonca logisticky pomáhal a až po neúspechu primäť Západ k tomu, aby bral Rusko ako rovnocenného partnera, vystúpil v roku 2007 na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii s historickým prejavom, ktorý sme prečítali úplne zle. Výsledkom sú súčasné pokusy o obnovenie hegemónie Ruska.
Zmeniť treba celý systém
Kto nechápe tieto súvislosti, nemôže porozumieť ani podstate súčasného konfliktu. Tí, ktorí si myslia, že stačí, aby sa ruská armáda stiahla, alebo aby bola Ukrajina oslobodená, alebo aby niekto odstránil samotného Putina – tí, ktorí tvrdia, že stačí urobiť jeden z týchto troch krokov a je po vojne – tak sú buď zúfalo naivní alebo vedome klamú. Rusko sa nezmení odstránením Putina. Rusko by sa mohlo zmeniť len odstránením koristníckeho a mafiánskeho systému, ktorý je pevnou súčasťou globálneho kapitalizmu. A o to na Západe nikomu nejde. Túto vojnu nikto tak veľmi nepotreboval ako Spojené štáty. Napadnutím Ukrajiny sa stal Vladimír Putin ich užitočným idiotom. No my sme si zvolili tú najhoršiu možnú reakciu na túto vojnu: zbrojenie a na neho naviazané hromadenie kapitálu je klasická fašistická odpoveď na krízu.
Keď som pred dvoma desaťročiami – pri postupnej demontáži svetového poriadku americkými imperiálnymi vojnami – varoval, že otázkou už nie je či, ale kedy bude nový globálny konflikt, bol som len osamelým hlasom. Dnes už možnosť tretej svetovej vojny otvorene pripúšťajú aj generálny tajomník OSN, pápež i finančný špekulant George Soros, ktorý sa obáva, že civilizácia ju neprežije. Ak chceme zastaviť vojnu na Ukrajine, ak chceme zabrániť tomu, aby bola Sarajevom 21. storočia, musia sa do toho diplomaticky vložiť veľmoci. Spojené štáty však doteraz neurobili vôbec nič, nevyvinuli žiadnu diplomatickú iniciatívu. Bruselskí lídri namyslene opakujú mantru, že Európska únia je mierový projekt, ale v tejto kríze sa tak vôbec nejaví, neprišla so žiadnym návrhom. Jediný mierový plán predstavilo Taliansko a hoci je podľa môjho názoru veľmi realistický, Brusel ho chladne „zobral na vedomie“ s tým, že podmienky si musí určiť Ukrajina a Kyjev ho dokonca odmietol, že na neho ešte nie je čas. Musí to byť však predovšetkým diplomacia USA, EÚ a Číny, od ktorých sa očakáva väčší tlak na mierové rokovania. Vyjednaný mier neznamená kapituláciu Ukrajiny, práve naopak, len vyjednaný mier pod silným tlakom a s garanciami veľmocí môže priniesť ukrajinskému ľudu vytúžený pokoj a čo najvýhodnejšie podmienky. Komu tu však reálne ide o mier? Každý tára, že chce mier, no takmer nikto nepracuje v jeho prospech. Čo robí slovenská diplomacia? Ako napĺňa a rozvíja pápežov odkaz z jeho septembrovej návštevy Bratislavy, aby bolo Slovensko posolstvom mieru v srdci Európy? Sme naozaj stratenou civilizáciou, ktorá v horúčke pochoduje v ústrety svojmu zániku? Svet dnes nepotrebuje vojvodcov, ale mierotvorcov!
(Text uverejňujeme v spolupráci s českým webovým časopisom !Argument
