Posledné slová veľkého fyzika Archimeda, keď ho, nad geometrickými výpočtami v piesku záhrad uprostred Syrakúz, prebodával mečom rímsky hrdlorez: Len mi neznič moje kruhy! Podobne istá anglická madam, keď otvoriac oči zistila, že okolo jej postele stojí celé príbuzenstvo, utrúsila: Buď teda umieram, alebo mám dnes narodeniny.
Obaja, podľa tradície, opustili tento svet v nasledujúcej minúte. Aké z toho plynie poučenie? Iba jedno: Tá hranica je taká tenušká a krehká, že osobnosti zaujaté záhadami všehomíra v samej poslednej chvíli ani nepostrehnú fatálnosť okamihu.
Aj my sme dnes svedkami osudovej smrti hodnôt minulých.
Nastal čas sóreités – to sú starogrécke sofistické argumenty, dokazujúce, že poznanie nie je možné: napríklad, koľko zŕn treba, aby z kôpky pšenice práve vznikla hromada, koľko vlasov ešte musím stratiť, aby som práve začal byť plešivý – alebo aj: silný zvuk v diaľke, prehlušený zvádzavým a naskutku tichým šepkaním priamo do lalôčika: démon kýs, škaredý chvost vlečúc po zemi, do ucha šepce mi…
Démoni dnes majú bál.
O tom sú aj vyjadrenia občanov Doneckej ľudovej republiky v rôznych anketách. Otázka: Kde je Donecká republika? Odpoveď: Vo vnútri obvodového plášťa Úradu vlády (pôvodne sídlo ukrajinskej Doneckej oblasti)… Odhlasovali čosi, čo museli, ale čo nemalo byť…
Zdanlivo teda je už – kocour v troubě: A jeho jasnosť Karl von Schwarzenberg už ani netají svoju konšpiračnú účasť v akejsi Tripartitnej komisii, v dojemnom bratstve s Kissingerom, Brzezinskim a ďalšími magicienmi Studenej vojny. A čo na to sóreités? Iba jedno: A čo ak to nie je pravda?…
Navzdory tomu, kladiem si, s Noamom Chomskym, otázku: Neprekročili už všetky tie korporátne partity tenkú červenú líniu, thin red line strategickej mapy humanity? Tú našu, ktorá je hranicou medzi životom a smrťou každého normálne pracujúceho človeka?…
Nenastal vari – a dávno už – čas brániť sa tejto bezohľadnej rabovačke storočia? Alebo, načože?… Netreba – lebo veď, ako sa u nás na Hané vraví: Decke tam jakéhose čerta strčijó!
