Zomrel Tibor Bartfay. Človek, bez ktorého sa dejiny slovenského umenia nedajú interpretovať. Dokonca, ani spomínať. A keď, tak iba s veľkou dávkou ignorancie. Je jedno, čo si o ňom myslíme. To či ono, či jeho zásluhy sú preceňované, alebo podceňované. Nemožno ich však relativizovať, ako sa dnes s obľubou robieva, zamieňajúc námahu hľadania za tzv. ľahšiu cestu – cestu ľahkého odporu, podľa hesla, aj tak je „všetko inak“. Ukazuje sa, že nie vždy. Picasso takisto hľadal a nachádzal. Zvolil si ťažšiu cestu, aby naplno otvoril dvere všetkým a sebe samému.
Foto: Z upútavky k výstave 15 súčasných slovenských výtvarníkov SPEKTRUM ART v Galérii SPP v roku 2011.
Tibor Bartfay svoj životný vek zavŕšil. Ukončil. Zomrel 3. októbra 2015 vo veku 93 rokov v Bratislave. Akoby sa tak stotožnil so všetkým, čo tvorilo jeho svet. Prenikol do neho, zmocnil sa ho a vyniesol na svetlo. Stal sa zosobnením slovenského sochárstva 20. storočia, jeho ideovým znakom a ikonou súčasne. Nemožno ho z tohto sveta vynechať, vyvrhnúť. A nedá sa ani slovenské sochárstvo 20. storočia bez neho predstaviť. Hoci uhol pohľadu, aký používame pri nazeraní na jeho (t. j. sochárstva) novodobé dejiny, alebo súčasnosť, je alebo môže byť rôzny. Napokon, súčasnosť, dnešok sa tiež raz stane minulosťou, predmetom hodnotenia. Tibor Bartfay sa stal – povedané v kategóriách informatiky – nosičom idey a informácií o svojom svete, našom svete a svete histórie. V jednotlivostiach aj v globále.
Benátsky anonymus, 1978.
Rodák z Nitry (narodil sa 12. mája 1922) vstúpil na domácu výtvarnú scénu na prelome 40. a 50. rokov 20. storočia. Bolo to v období doznievajúcej atmosféry povojnových čias a nových spoločenských zmien v bývalom Československu. Možno povedať, že príchod mladých adeptov sochárstva na Slovensku bol v tom čase očakávanou vzpruhou. Zvlášť, pokiaľ išlo o vtedy sa rozbiehajúce, neskôr frekventované spoločenské objednávky na monumentálne sochárske pomníkové a pamätníkové realizácie. Tibor Bartfay sa vrátil na Slovensko ako čerstvý absolvent Akadémie výtvarných umení v Prahe, kde študoval v rokoch 1945 – 1949 u prof. Karla Pokorného, známeho svojím vzťahom k bardovi českého sochárstva Josefovi Václavovi Myslbekovi, autorovi jazdeckého pomníka Svätého Václava, zdobiaceho svojou siluetou dlhé roky Václavské námestie v Prahe. Svoje umelecké štúdiá začal predtým na Akadémii krásnych umení v Budapešti (1939 – 1942) u profesora Ferenca Sidlóa, maďarského sochára nadväzujúceho na odkaz secesie a taliansky neoklasicizmus (sprostredkovaný Ivanom Meštrovičom), a na samom začiatku v dielni svojho otca Júliusa Bartfaya (1888 – 1979), jedného zo zakladateľov slovenského sochárstva 20. storočia. Konštatovanie, ktoré priniesla slovenská umenoveda, že prvotné získavanie poznatkov a skúseností v otcovom ateliéri, ktorý dobre poznal Antoina Bourdella, francúzskeho sochára medzinárodného významu, malo na jeho voľbu k umeniu rozhodujúci vplyv, je výstižné a presvedčivé.
Prorok, 1982.
Žiada sa však dodať, že svoju úlohu pri kryštalizácii Bartfayovho budúceho výtvarného názoru zohrala aj zásobnica symbolov a znakov sochárskej štylizácie hmoty a tvaru v rozpätí medzivojnových a povojnových tendencií svetového umenia, a tiež arzenál tvárnych prostriedkov a ikonografických zostáv surrealizmom ovplyvnených prejavov predchádzajúceho, či dobového výtvarného umenia. Spomedzi nich možno spomenúť viacerých – zaujala ho tvorba Pabla Picassa, Giorgia de Chirica, Maxa Ernsta, Salvatora Dalího, Reného Magritta, Alberta Giacomettiho, Hansa Arpa a iných. Prispeli k tomu aj jeho opakujúce sa pobyty v Paríži. Spolu s otcom ako malý chlapec žil v roku 1930 na Montmartri a Montparnasse, neskôr sa tam niekoľkokrát vrátil. Vďaka nemu a otcovi zavanul na Slovensku duch Parížskej školy. Akokoľvek sa to niekomu môže zdať nepravdepodobné, alebo nepresvedčivé. Iste, nepresvedčivé sa niekomu zdali či zdajú aj iné prejavy umenia, svojho času dokonca aj Bartfayov pamätník Ľudovíta Štúra v Bratislave, ktorý patrí medzi to najlepšie, čo sa v našom umení zrodilo v oblasti monumentálnej memoriálnej tvorby na pamäť tohto národného buditeľa a kodifikátora spisovného jazyka (a nielen na jeho pamäť). Ozývali sa dokonca hlasy požadujúce odstránenie tohto pamätníka. A nebolo to tak dávno. Len si skúsme spomenúť. Hlasy presadzujúce hegemonistický diktát jedného správneho názoru platného v súčasnosti. Znovu. Našťastie, ukázali sa bezcenné.
Zlaté rúno, 1983.
Bartfayova tvorba sa celoživotne rozvíjala ako neprerušené, súvislé pásmo, do ktorého situoval takpovediac všetko, čo ho zaujalo a zaujímalo. A to, čo vo svete jeho fantázie vzniklo, je slobodné, neohraničené ťaživou zemskou príťažlivosťou. Sám hovorieval: „ To čo robím, robím akoby bez prípravy. Chcem tým povedať, že nepodlieham žiadnemu nutkaniu alebo potrebe vytvárať nekonečné množstvo škíc a záznamov, vedúcich k výslednej podobe diela. Motív či námet nosím v sebe. Pomaly ho obraciam zo všetkých strán a keď cítim, že prišla tá pravá chvíľa, sadám si k stolu, stojanu alebo štafli, skrátka kamkoľvek, kde sa dá robiť, a nič ma už nemôže vyrušiť z môjho zaujatia dať život tvaru, stvoriť dielo, ktoré som nosil tak dlho v sebe, vo svojej duši.“ V jeho prípade sa obraz sveta prelína so svetom obrazu neprerušene, tisíckami, miliónmi kapilár vzájomných súvislostí, ktorými sú tieto veličiny prepojené. Tam niekde spočíva podstata umelcovej tvorby, ktorá sa člení na niekoľko okruhov: komorné sochárstvo, medaily, monumentálne realizácie, maliarstvo a neskôr až do konca – farebné koláže. Roku 1950 si Tibor Bartfay zriadil ateliér v Bratislave. Začal sa venovať tvorbe sochárskych pamätníkov obetiam druhej svetovej vojny. Bolo to približne pätnásťročné obdobie korunované umelcovým stretnutím s Osippom Zadkinom v Paríži (autorom známeho pamätníka obetiam 2. svetovej vojny v Rotterdame) , ktoré vyvrcholilo v roku 1960 účasťou na realizácii architektonicko- urbanistického memoriálneho komplexu Slavín v Bratislave. Sochár v tom čase a neskôr reprezentoval slovenské a československé umenie na mnohých výstavách výtvarného umenia doma aj v zahraničí (Bratislava, Banská Bystrica, Nitra, Praha, Brno, Krakow, Štetín, Havana, Moskava, Berlín, Mexico City, Bochum, Kolín nad Rýnom, Viedeň, Budapešť, Varšava, Luxemburg, Antverpy, Brusel, Düsseldorf, Mníchov). Usporiadal niekoľko samostatných výstav (v Nitre, Bratislave, Trenčíne, Prahe, Káhire, Berlíne, Lipsku a potom v New Canaan v USA), prehodnocoval svoje východiská a v polovici 60. rokov 20. storočia upriamil svoju pozornosť na významovú reč symbolu, metafory a znakovosti. Jeho sochársky výraz uhnetený, vykryštalizovaný z hmoty kypiacej a vzpínajúcej sa sochy prerástol v prospech celku – jednoty diela, ktorej podriadil základný princíp tvorby. Vyvrcholenie tohto úsilia predstavuje spomínaný Pamätník Ľudovíta Štúra v Bratislave z roku 1972.
Loď bláznov, 1996.
Priamym nasledovníkom tohto a podobných diel v komornej rovine sa stali umelcove sochárske stalagmity z obdobia 70. – 80. rokov – viacero verzií ženského torza Zlatá Niké a cyklus figurálnych plastík fiktívnych, symbolických postáv veľkomoravských vládcov, bojovníkov a predstaviteľov národnostného hnutia na Slovensku. To, čo sa odohráva v týchto plastikách na pomedzí ilúzie a reality, ich povýšenia do večnosti, zosobnenia s určeným rozmerom vesmírnej existencie, uskutočňuje sa, takpovediac, so súhlasom času: hmota, priestor a čas sú veličiny o ktoré sa opiera a na ktorých stojí Bartfayova poetická imaginácia votkaná do jeho prác. Z nich zaujmú Bartfayove koláže, ktorým sa začal systematicky venovať v druhej polovici 60. rokov 20. storočia. Dokonca ani radikálne „revolty“ umenia súčasnosti neprinútili Tibora Bartfaya vzdať sa neskôr tohto spôsobu umeleckej výpovede. Mal na to viacero dôvodov. Na jednej strane to bola podpora zo strany priateľa a významného slovenského grafika Albína Brunovského, na druhej odkaz klasikov surrealizmu, predovšetkým Maxa Ernsta a maliara Reného Magritta. Samozrejme, nemožno obísť ani domáce tradície reprezentované predstaviteľmi slovenského nadrealizmu z obdobia 30. a 40. rokov 20. storočia, a tiež príklad poeticko-imaginatívneho maliarstva na Slovensku. Popri tom sa však ďalej rozvíjala Bartfayova sochárska tvorba. V roku 1971 sa zoznámil s významným anglickým sochárom Henry Moorom a viackrát ho navštívil v jeho ateliéri v Londýne. V rozpätí nasledujúceho decénia vytvoril niekoľko kľúčových diel (Spálená, Hirošima, Lono zeme, Splynutie, Prométeus), ktoré prinášajú so sebou ideové posolstvá zrodené v minulosti, prítomnosti, zamerané do budúcnosti. Vrcholom tohto úsilia sa stal návrh na Pamätník Indiry Gándhiovej z roku 1985, ktorý zvíťazil v silnej medzinárodnej konkurencii v celosvetovej súťaži, no, žiaľ, v dôsledku spoločenských zmien ( a politického prevratu) v tejto krajine sa nerealizoval.
Bartfayovu tvorbu farebných koláží možno rozčleniť do niekoľkých okruhov, s dôrazom na veristické a nefiguratívne prvky: epické príbehy, symboly, znaky reality, inšpirácie súčasnou civilizáciou, výpovede s futurologickými prvkami či sci-fi, obrazy plné abstrahovaných farieb a tvarov, a napokon krajiny. Ide o tri skupiny prác, kde prvá reprezentuje kategóriu tzv. snových imaginácií, do druhej patria diela pripomínajúce svojím obrazovým priestorom maliarske kreácie lyrickej abstrakcie a tretiu, poslednú skupinu týchto prác predstavujú koláže s výrazným dekoratívnym akcentom. Niet pochýb, že všetky sú založené na predstavách a fantázii, kde všetko, čo z nich vyžaruje, prelamuje hranice reality, prinášajúc paradoxne svedectvo o nás, o dobe a človeku, o našej minulosti, o našej existencii, snoch a túžbach. Niektoré vznikali dlhšie, iné spontánne, na základe konkrétnej idey odpozorovanej alebo zaregistrovanej z každodenného života. Sú to symboly plné inotajov, krehkej krásy a ľudskej senzibility.
Chrám srdca, 1998.
Ako umelcove plastiky z posledných rokov, medzi ktorými zastávajú dominantné postavenie sochy Pegasa (1987) a Zlaté rúno (1997 – 1998) symbolicky vyjadrujúce zápas súčasného moderného“ človeka o jeho ľudskú dôstojnosť a naplnenie morálnych hodnôt života. Možno v nich zaznamenať príznak akejsi impulzívnej expresie. V porovnaní s predchádzajúcimi dielami sa zmenila ich symbolika. Prebúdza sa v nich spojenie prítomnosti s tradíciou, badáme tu dotyk mýtických príbehov, ozveny starých civilizácií a tzv. primitívnych kultúr. Vo výrazovej štruktúre týchto artefaktov susedia striedme obrysy s veľkoryso členenými plochami, dokonca v niektorých prípadoch pripomínajú aj čosi z výpovedí byzantskej ikonovej maľby. Koláže Tibora Bartfaya tak v zásade prejavujú úsilie premeniť sa v skutočnosť zobrazovanú a vyjadrovanú prostredníctvom „vecí“, ktoré boli pôvodne obrazmi vecí iných, a ich stavebným materiálom sú celé cykly fotoilustrácií fauny, flóry, miest, ľudí, techniky, civilizácie atď., zostavené do nových celkov, dotváraných priamymi koloristickými vstupmi autora. Treba povedať, všetky sú realizované na kvalitnej technickej a technologickej základni, s vysokým profesionálnym majstrovstvom. Je to umenie osnované na synkretickom modeli existencie dvoch polarít, kde obe spája realizmus prekrývajúci sa s mágiou do jedného celku. Tento fakt, dokladá celý rad jeho komorných plastík. V rámci nich dominujú plastiky z lešteného bronzu inšpirované antickými legendami a mýtmi. Predstavujú kulmináciu umelcovej tvorby. Prezrádza náruč plnú skrytých významov, kde sa navzájom striedajú rôzne druhy predstáv, pocitov a vášní. Uvádzajú nás do sveta slobody neohraničenej v priestore a čase, spolu so zrkadlom dávnych túžob a hľadaní.
Vďaka tomu patrí Tiborovi Bartfayovi na scéne slovenského výtvarného umenia, v kontexte európskeho výtvarného vývinu, nezameniteľné miesto. Jeho dielo je silné svojím ľudským – humanistickým obsahom. Jeho posolstvo sa stáva odkazom a výzvou. Príkladom toho, že on sám bol a ostal zviazaný s našimi dejinami i súčasnosťou. V tom spočíva hodnota umelcovej tvorby premietnutá do série bronzových sôch a kamenných sôch, koláží, ba takpovediac aj sochárskych objektov. Je to tvorba, ktorá sa svojím vzťahom k skutočnosti etablovala na domácej a medzinárodnej scéne ako samostatná, svojbytná, autentická, svojprávna a originálna. Platí a bude to platiť naďalej. Vďaka nemu. Tiborovi Bartfayovi. A jeho umeniu. Objavnému, ako hocikde inde v Európe a vo svete. Pre nás. Pre všetkých.
Foto výtvarných diel: Archív autora
