Láska za dverami

Zlata Matláková: Kytica za dverami (Tripsoft Trnava 2008) „Hneď v úvode záveru knihy Zlaty Matlákovej Kytica za dverami treba konštatovať, že k či-tateľom sa dostáva kolekcia pozoruhodných básní renomovanej autorky,“ uvádza v doslove najnovšej zbierky, tentoraz ľúbostných básní poetky, ktorá nie je neznáma ani čitateľom Slova, tajomník Spolku slovenských spisovateľov Pavol Janík. „Je to nefalšovaná, skutočná, rýdza poézia opierajúca sa o solídne základy ľudskej, životnej, osobnostnej, emocionálnej i špecificky lyrickej skúsenosti,“ pokračuje a ubezpečuje čitateľov, že Zlata Matláková rúca predstavy tých, ktorí „majú tendenciu vyčleňovať kategóriu ženskej literatúry, a najmä ženskej poézie, pričom všemožne a úpenlivo hľadajú predovšetkým znaky sentimentálnej precitlivenosti.“ „V jej kreatívnych úsiliach,“ píše Janík, „badať prenikavý intelekt, racionalitu, úspornosť až minimalizmus pri voľbe optimálnych výrazových prostriedkov. Výsledkom je mimoriadne pôsobivá lyrická skratka, duchovný koncentrát nabitý strhujúcou energiou. Unikátna tvorivá poloha autorku zreteľne odlišuje od zvyčajných stereotypov paušálneho poetizovania.“ Presné, výstižné, a predsa sa žiada ešte čosi dodať. Konkrétne hlboká viera Zlaty Matlákovej, že láska, ako si ju predstavuje a akú ju vo svojich veršoch žije ona, je možná. A že je možná nie iba v básňach, ale aj v živote. Pritom sa však v niektorých veršoch až mrazivo vecne (z polotieňa tichého muža / sa vynorí krátky dym // spaľuje listy / popísané zodratými lžami / o rajských stromoch / ktoré jeden po druhom nenachádza) nevyhýba pohľadu do očí pravde, ktorá je skutočnejšia a oveľa menej láskavá. Nesnová ani nesnivá. Pretože my ľudia sme zväčša nielen rovnobežky, ktoré sa môžu stretnúť len v nekonečne, teda nikde, ale aj mimobežky, ktorých stretnutie je možné len v bode dotyku. A dotyk, ktorý by vydržal, býva zriedkavý. Rovnako ako býva zriedkavé stretnutie tých mimobežiek, ktoré si svoje vzájomné stretnutie želajú. Ale aj keď autorka Kytice za dverami vie svoje, nielen dobré, a v niektorých básňach to tlmočí až zničujúco otvorene, neprestáva veriť. A neprestáva nielen veriť, ale sa aj snaží vnuknúť svoju vieru a presvedčiť nás, že to, o čom takmer vždy len snívame, sa niekedy môže podariť aj zažiť. Jej básne čitateľovi pripomínajú, aký pekný a plný by mohol byť život, keby sa nám podarilo žiť ho v takej podobe, o akú sa nám zvyčajne odnechce pokúšať, ak máme za sebou nespočetne ráz opakovanú márnu snahu dosiahnuť ho. Hoci neraz najmä preto, lebo odmietame akceptovať, že sa oň musíme pričiniť predovšetkým my sami. Básne v zbierke Kytica za dverami pozývajú veriť v neuveriteľné, aby sme dali svojej existencii zmysel. A ak je čitateľ pozorný, ponúkajú riešenia, ako vieru v neuveriteľné v sebe nájsť a živiť. Byť navzdory všetkým a všetkému, aj láske, ktorá je za dverami, sám sebou.