Každý človek si vytvára obraz sveta. Ten je dôležitý pri formovaní jeho ľudských postojov a hodnotových úsudkov. Každý človek však nemusí mať dostatočne vyvinutý zmysel pre umenie. Upozorňuje nás na to fakt, že často len opakujeme a vyratúvame, čím všetkým umenie je a malo by byť pre človeka, no oveľa menej pozornosti venujeme tomu, že sa stáva dôležitým faktorom ekonomického života spoločnosti. To znamená, že by nemalo ísť len o tendencie pripisujúce mu hedonisticko-zábavnú funkciu, alebo nové obmedzujúce hranice zo svetonázorového a náboženského hľadiska, ale o zohľadňovanie polyfunkčnosti jeho pôsobenia v spoločenskom systéme. Vďaka tomu získava predpoklady na to, aby zaznamenávalo a prezentovalo nezdeformované posolstvá o svete. Otázkou je, akým spôsobom má, môže umenie prispieť k rozvoju nových foriem polyfunkčnej komunikácie. Keď napr. väčšina z maliarskych prejavov súčasnosti je verejnosťou často prijímaná ako dôsledok „výsostne“ odbornej činnosti. To však neznamená, že pri formulácií z toho vyplývajúcich koncepcií sa nedá opierať o poznanie, že generácie ľudí, ktoré vyrástli na počítačoch sú (napriek tomu) navyknuté prijímať umenie ako kultúrnu udalosť. Nemajú záujem len pasívne „konzumovať“ jeho výsledky, ale identifikujú sa s prejavmi, ktoré sa obracajú k človeku nielen na základe poznania prítomnosti, ale aj minulosti, jej prínosov a odkazov. Chcú výpoveď umeleckých diel nielen konzumovať, ale aj prežívať. Je to jedna zo základných premís, ktorá vychádza zo zmeny v prístupe k umeniu v 21. storočí. Uplatňuje nové formy umeleckej komunikácie, kde sa – okrem iného – priorizuje kontemplácia, spôsob rozjímania – individuálneho a skupinového. V tomto zmysle vysoká škola umeleckého zamerania by sa mala stať vzdelávacím a informačným centrom, charakteristickým svojou živosťou. Nezabúdajme, že ide o miesto, kde sa majú možnosť realizovať budúci tvorcovia (v prípade výtvarného umenia maliari, sochári, grafici, dizajnéri, architekti a i.). Miesto, ktoré je zároveň postavené pred vlastný problém. Tým je odovzdávanie informácií a posolstiev pomocou jazyka umenia – jeho reči, pluralitným spôsobom. Teda komunikácie, ktorá je výsledkom civilizovanej spoločnosti v zložitých podmienkach prudko, neustále sa meniacej doby. Bez ohľadu na súčasnú „presýtenosť“ umeleckými dielami, ako aj na fakt, že čím viac je umelecké dielo sprístupňované divákovi, tým viac sa stáva abstraktným v tom zmysle, že postupne prestáva byť pôvodným dielom (tento proces označil Teodor Adorno za „de – arting of art“, t. j. akési odumelečtenie umenia) (In: Adorno, T.W.: Aestetische Theorie. Frankfurt a M., 1982, s. 16 – 17). Oba tieto momenty – presýtenosť umeleckými dielami a predimenzovanie umeleckými exponátmi – približujú napätú situáciu v chápaní umenia dnes, na druhej strane kontakt s umením predstavuje jednu z najdôležitejších paradigiem umenia a kultúry 21. storočia.
Ten, kto sa systematicky venuje štúdiu maliarstva (bez ohľadu na to, či ide o „mladé“, alebo „staré“ maliarske umenie) musí vedieť, že nie tak dávno sa u nás ozývali hlasy ohlasujúce smrť maľby (niektoré po nej priam volali). Nositelia týchto názorov prezentovali vlastné úvahy o „mŕtvole obrazu,“ proti ktorému bola postavená samospasiteľnosť idey, konceptu, alebo videoprojekcie a inštalácií ako prostriedok a cieľ autonómnej umeleckej realizácie –reflexie sveta. Bez ohľadu na fakt, že videoprojekcie, video art a i. vládli na scéne európskeho a svetového vizuálneho umenia pred 20 – 30 rokmi (dnes sa zaradili ako mnohé iné tendencie a typy umeleckej tvorby do jedného radu s inými), a nahradené boli novými médiami a tvorivými procesmi. Tak to však chodí, a nedá sa na tom nič zmeniť. Odchod, „odídenie“ maliarskeho obrazu do večnosti sa skrátka neuskutočnil! Ani sa nekoná. Hoci si to niektorí v kútiku duše hádam aj želali. Paradoxne, spravidla tí, čo ešte nedávno avizovali katastrofické scenáre o agónii maľby, zrazu dnes hovoria o jej renesancii, dokonca akejsi extáze. K maľbe sa vyjadrujú prostredníctvom rôznych rozhovorov v rámci tzv. orálnej histórie nahrávaných na audiozáznamoch, a potom prepísaných a redakčne upravených, pričom sa medzi nimi vyskytujú takí, čo maľovanie odsúvali na okraj svojich „umeleckých a umelecko-historických“ záujmov. Dokonca maľbu ako druh a disciplínu výtvarnej tvorby – vari aj neznášali, keďže jej spravidla nerozumeli. Nepovažovali za potrebné venovať jej pozornosť, a to sa týkalo aj „vlajkových lodí“ našich štátnych pamäťových inštitúcií, kde nejeden vedúci pracovník a kurátor doteraz vlastne nepochopil, v akej inštitúcii pracuje a čo je jej poslaním. Toto poslanie by sa totiž nemalo spájať často len s prezentáciou tvorby (vystavovaním) súčasných, nezriedka vytypovaných koryfejov (alebo kamarátov) z blízkeho či vzdialeného „umeleckého okolia“, v mnohom predovšetkým reprezentantov najnovšej vizuálno-avantgardnej scény.
Daniela Chrienová: Billboard 2, 2011.
Áno, už Karel Teige hovoril a písal o zániku maliarstva, avšak v iných súvislostiach a v mene iných cieľov. V našom prípade sa však nedá vyhnúť dojmu, že mnohí sa hneď koncom 80. rokov 20. storočia chopili 10-kilovej videokamery a pobehovali s ňou po meste, aby o sebe vytvárali dojem svetlonosičov dovtedy nepoznaných prevratných umeleckých výpovedí. Kriticky nazerali na tých, čo sa venovali farbám, štetcom, plátnu – povedané trochu sentimentálne – aj s odkazom na minulosť. Tí boli ostrakizovaní, považovaní v ich očiach takmer za skostnatených a zaostalých predstaviteľov umenia, ktorí nedokážu držať krok so súčasnosťou, svetom a s duchom doby. Odhliadnuc od všetkého maľba žila a žije svoj život ďalej. Je pritom zaujímavé, že viacerí mladí tvorcovia sa začali vážne zamýšľať nad možnosťami (výpovednými ) maľby a schopnosťami tlmočiť jej posolstvá v elektronickej dobe, dobe informačných technológií autentickým spôsobom, takpovediac „nevybočiac z radu“, posúvaním jej územia a meandrov do stále nových konfigurácií. Dokladá to kolekcia obrazov prezentovaná na výstave Sonda 2015 – Maľba (absolventi Akadémie umení Fakulty výtvarných umení v Banskej Bystrici), usporiadanej v dňoch 20.1. – 27. 2. 2015 vo výstavných priestoroch Západnej terasy Bratislavského hradu. Ukázala, že na Slovensku je dostatok talentov, ktorí majú k maliarstvu vzťah, cit pre maľbu, a preto možno konštatovať, že naša mladá maľba disponuje právom na existenciu. Výstava priniesla informáciu o podobách istej časti fenoménu maľby, a zároveň maľby ako média. Spolu s jej zhmotneným výsledkom (konotátom) – obrazom, ktorý je dôležitým prostriedkom dorozumievania medzi ľuďmi. Ak chceme transponentom vizuálneho vnemu (fyzikálno-optickej kategórie), cez emotívny svet ľudského vnútra svojho tvorcu (psychologickej kategórie) k ideovej výpovedi nasmerovanej k adresátovi (filozofickej kategórie). Bez toho by činnosť tohto typu, maľovanie, strácalo zmysel. Teda maľba je tu, je mladá a snaží sa byť autentická. Na to poukázala výstava absolventov fakulty výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici na Bratislavskom hrade. Na rekapituláciu mladej slovenskej maľby je však ešte priskoro, ťažko ju hodnotiť s konečnou platnosťou, hoci sa dnes o nej všeličo píše aj v tzv. mienkotvorných denníkoch. Nepovažujem preto za potrebné sa k tomu vyjadrovať, tak ako nepovažujem za vhodné pokúšať sa hodnotiť mladú slovenskú maľbu sui generis, dnes. Postačí informácia. O nej. Pre nás a pre budúcnosť. To, čo sa bude v tomto zmysle ďalej diať, ukáže čas.
Ján Juhaniak: Fragment nekonečna, 2013.
Nemožno nevidieť, že obdobie posledných desaťročí v umení charakterizuje určitá bipolarita spočívajúca v protikladoch medzi tendenciami navždy uchovávať, stabilizovať, triediť určité informácie, a naopak dokumentovať – zachytiť iba okamžik a jav, ktorý je sprístupňovaný. V oboch prípadoch ide o informácie, ktoré sa stávajú znakom zaraďovaným do nášho pamäťového alba. Škola, školský ateliér sa v tomto prípade stáva teritóriom na uplatňovanie naznačených nových foriem komunikácie: pripomína laboratórium, pričom sama/sám sa stáva novým médiom. Ak súhlasíme s názorom, že škola by mala vytvárať v nových podmienkach predpoklady a priestor pre (ľudskú) konfrontáciu s umením, ktorá bola narušená televíziou, videotechnikou či filmom, obnovuje sa potom priamy vzťah s umením spôsobom, v rámci ktorého sa študent stáva nielen protagonistom, ale aj nositeľom-tvorcom kreativity. Vzniká tak veľká príležitosť pre vysoké umelecké školy na Slovensku, akou je aj Fakulta výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Ona poskytuje vzdelávacie možnosti, ktoré sa dajú pokryť. Napríklad, schopnosť namaľovať pôvodný „klasický“ obraz. Nie ako pietnu spomienku na minulosť, ale jeho revitalizáciu, pokus preniknúť do vnútra podstaty inovatívnymi postupmi, „klonovaním“ a pod. Akoby sme načúvali Van Goghovým slovám – „Chcem sa dostať k bodu, kde ľudia o mojej práci povedia: tento človek má hlboký cit.“ A dodajme – k jeho dielu majú hlboké city aj ostatní! Inak povedané, do popredia sa dostáva emocionalizácia, ak chceme, nová citlivosť obrazovej výpovede. To je príznačný znak tvorby absolventov maliarskej katedry Fakulty výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici.
Juraj Florek: Urbánna poézia, 2014.
Azda nie je disciplína, ktorá by nemohla byť z maliarskeho obrazu odvoditeľná, či ide o ekonomiku, psychológiu, geometriu, geografiu, botaniku a pod. O to viac, že súčasný svet, ktorý sa natoľko otvoril, prináša špecifickú situáciu: predpovedá budúcnosť, ktorá sa môže rozvíjať všelijako. Podľa dostupných názorov prichádza do úvahy jeden z troch možných scenárov: 1) žijeme v epoche, kedy nový systém nie je ešte usporiadaný, nemá konzistentné zásady, skrátka existujeme v čase, keď sa všetko staré rozpadlo a nové sa nemôže narodiť – čaká nás len prehlbujúci sa chaos, 2) môžeme sa ocitnúť v dobe, keď namiesto pluralistického postmodernizmu nastúpi totalizmus odrodený s celou silou, kde islamský fundamentalizmus vyváži s rovnakou silou fundamentalizmus kresťanský – je to skutočne tragický a smutný scenár, 3) vzhľadom na slová filozofa a teoretika umenia Wladislawa Tatarkiewicza možno tiež predpokladať, že: „Všetky momentálne vírenia v dejinách umenia, ktorých bolo v poslednej dobe veľa sa, skončia, a ono samotné sa vráti ako rieka do svojho pôvodného koryta.“ (Gutowski, M.: Potmodernistický koniec sveta, cit. podľa Gutowski, M.: Nezávislosť umenia. Čo ďalej? Ateliér, 1997, č. 6, 20.3., s. 2). Či sa už naplní prvý, druhý, alebo tretí z prognózovaných scenárov, hlavný prúd, systém umeleckých ideí: pravda, dobro, krása jednoducho budú existovať (ako protiklad zla, defetizmu, glorifikácie negativizmu, estetiky škaredosti, bad-painting a pod.) ako morálne smernice všeobecne prístupného pohľadu na svet. O to viac, keď neskoroavantgardné alebo postavantgardné umenie súčasnosti často podlieha komerčnému tlaku, potácajúc sa od steny ku stene ako opilec. To znamená od steny obchodníkov s umením a vkusu náhodných zákazníkov ku stene zdanlivo slobodných, no v skutočnosti úplne zúradníčených správcov kultúry, ktorí slúžia politickým a finančným hrám svojich mecénov (hoci sa tvária „nezávisle“) a sú im takmer úplne podriadení. Ako už bolo napísané (M. Vančo, www.artoteka. sk, 2007): „Z pohľadu dejín umenia je zaujímavé, že v minulosti to boli práve akadémie (t. j. umelecké školy), ktoré boli konzervatívnymi strážcami a zároveň garantmi klasických umeleckých foriem, čo pramenilo najmä z toho, že boli financované panovníckym dvorom. V totalitných režimoch zasa štátom, resp. ideologickou diktatúrou politickej strany. V našej novodobej demokracii sa zdá, že došlo práve k opačnej situácii, keď skupina umelcov úzko zviazaných s nemenovanou neštátnou, dokonca zahraničnou inštitúciou, diktuje „aktuálne“, ale v súčasnosti už tiež do histórie patriace mýty moderny. Spor medzi konzervatívnym akademizmom a avantgardným modernizmom odohrávajúci sa v západnej Európe v 19. a začiatkom 20. storočia, v našom prostredí sa prejavujúci ojedinelým Fullovsko-Galandovským manifestom v 30. rokoch, dnes už nie je aktuálny. Avantgardné výdobytky moderny spochybnila v 80. rokoch 20. storočia postmoderna, voľne narábajúca s klasickými umeleckými slohmi, zamietajúca ideu šoku a originality ako princípu tvorby. Stav súčasného slovenského umenia, ovládaného bývalou neoficiálnou výtvarnou scénou a s ňou spojenými teoretikmi presadzujúcimi akúsi renesanciu umenia 60. rokov (aj to len jednej jeho vetvy) dokumentujú alternatívne formy umenia ako priestorové inštalácie, koncepty, performance a pod., ktoré v poslednej dobe dominujú aj v súťažiach mladých výtvarníkov, napr. v Cene O. Čepana. Ako keby sa zabudlo na pluralitu myslenia a voľnej tvorby, ktorú v zahraničí vydobyla práve postmoderna. Závesný obraz, alebo klasickú formu grafiky nemožno považovať za prežitok alebo konzervativizmus, ale za slobodný pluralitný výtvarný prejav. Akýkoľvek iný názor môže pripomínať totalitnú diktatúru. Samozrejme, že to platí aj naopak.“
Ľudmila Pilná-Hološková: Predjarie, 2013.
Nehovoiac o „ambíciách“ niektorých pedagógov slovenských vysokých umeleckých škôl, usilujúcich sa premaľovať v očiach ľudí „blednúcu tvár konceptuálnej tvorby“ na obraz tváriacej sa „klasickej“ maľby (hoci to niektorí z nich nerobili, ani nevedeli robiť), s nádychom pokory a skromnosti ukrývanej donedávna pod pláštikom „papalášskej“ argumentácie, nie raz arogantnej gestikulácie namierenej do hĺbky výtvarného umenia (jeho society a society verejnosti), o ktorej by sa dali písať romány! Posty pedagógov vysokých umeleckých škôl vznikli predsa ako miesta ocenenia kvality tvorby tých, čo ich zaujímali a mali zaujať, a tiež ako koordinačné články školy smerom do vnútra – k študentom a von – smerom k verejnosti. Preto si ich (t. j. pedagógov) v spoločnosti založenej na demokracii študenti delegovaní do akademického senátu školy a verejnosť, prostredníctvom svojich odborných zástupcov, majú možnosť voliť! Lenže viacerým na našich vysokých umeleckých školách sa pedagogické funkcie tak „zapáčili“, že sa ich nevedia vzdať – a rozhodli sa uzurpovať si ich raz a navždy. Na Záhorí by povedali – „Enem pro nás a pro naše deti“. To však nie je správne! Predovšetkým vzhľadom na kvalitu výučby a tvorby budúcich umelcov – študentov, ktorí pod kepienkom približovania sa k absolútnej slobode tvorby zo strany takto postulovaných pedagógov (udržať si svoje učiteľské miesto za každú cenu aspoň do odchodu do dôchodku) strácajú to, čo je dôležité, ak nie rozhodujúce pre ich ďalší vývin: schopnosť prepájať kvalitné remeslo s hlbokou imagináciou a vlastným výtvarným výrazom. Do tretice – nedá mi neodcitovať časť z textu, ktorý už bol zverejnený: „Ve všech epochách existovaly tendence, které působením času pominuly, každá epocha má své přičinlivé Saliery. V současné době jsme však svědky čehosi radikálnějšího. Souboj se už neodohráva v rámci sdíleného paradigmatu, nejsme svědky zápasu forem a dokonce ani proměny jedného paradigmatu v jiné. Nejde ani o přirozený umělecký vývoj, jak se návštevníky galerií snaží přesvědčit řada kurátoru. Situace je závažnější: Na fenomén Umění (v tom smyslu jak mu společnost stále ještě intuitivně rozumí) útočí systematicky nová společenská vrstva s řadou charakteristických znaku, která postupně vytváří podmínky k převzetí staletí budované umělecké infrastruktury včetné jejího pojmosloví a vzdělávacího systému. Jejím cílem není umělecká výpověď ani filosofický souboj, ale osobní (ať už společenský, finanční či mocenský) profit. Charakteristickou vlastností těchto lidí je absence výrazného talentu, myšlenková a citová vyprázdněnost, nepevné principy, dobré komunikační schopnosti, vynikajúci marketing, intelektuální blábol a slovo ,projekt‘.“ (I. Malijevský, Praha, 20. 9. 2013).
Peter Mezei: Kameň I., 2013.
Po zhliadnutí vyššie spomínanej výstavy absolventov Fakulty výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici možno skonštatovať, že to nie je ich prípad. Iste, túžba po slobode, hľadanie skutočných, pravdivých hodnôt v umení a ich sprostredkovanie, to sú základy osnovy, o ktoré sa opiera tvorba vystavujúcich autorov, obohatená o (čo v prípade absolventov niektorých iných maliarskych katedier u nás možno priznať len s prižmúrenými očami): – prienik výrazových problémov maľby a filozofických východísk hľadania na pôde permanentného kontaktu umeleckého majstrovstva a výtvarnej imaginácie! V súlade s tým, že koncepcia výučby sa inováciami mení a bude meniť, pretože podlieha vývoju. Ide o to, aby konanie k tomu smerujúce bolo zmysluplné, aby malo svoje logické opodstatnenie. V prípade banskobystrickej výtvarnej fakulty sa o to v rozhodujúcej miere zaslúžil prof. akad. mal. Ľudovít Hološka (súčasne kurátor výstavy), ktorý v katalógu prehliadky napísal: „Ide o rozmanitosť tém, obsahov a významov a napokon i podaní .“ A pripomenul „… o odvahu nebáť sa svedectva o svojom citovom a myšlienkovom svete bez ohľadu na to, čo práve ,letí‘ vonku za oknami.“ Navyše dodal: „Slobodná voľba, subjektívny pohľad na svet, individuálny program mladého adepta sú cieľmi štúdia na fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Rozrôznenými metodikami budujeme štartovacie dráhy, ktorými adepti umenia vzletia a po preletoch svetom pristanú pri sebe, uvedomujúc si vlastnú identitu…“ Že sú tie metodiky rozrôznené, o tom svedčí fakt, že vystavujúci absolventi (prezentovalo sa 29 autorov 82 exponátmi, boli tu vybraní bakalári, magistri i doktori umenia, ktorí opustili brány školy od roku 2005) študovali u viacerých profesorov (prof. Ľ. Hološka, akad. mal., prof. S. Balko, akad. mal., prof. F. Hodonský, akad. mal., prof. J. Kudlička, akad. mal., doc. Štefan Balász, akad. mal.). Výsledky ich práce odráža skutočnosť, že štúdium umenia sa stalo pre nich zaujímavým dobrodružstvom, kde sa vyskytujú vedľa seba vkročenia do neznáma, s odkrývaním známych objavov a ich znovu zahaľovaním do tajomstiev onej „veľkej neznámej“ – súčasnosti. Tam niekde spočíva chrbtová kosť koncepcie výučby na Katedre maľby Fakulty výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, ktorá (odvolajúc sa na predchádzajúce slová) sa opiera o chápanie maľby zohľadňujúce polyfunkčnosť jej výpovede. V tomto zmysle – domnievam sa – anticipuje základný model výučby, ktorý pripomína akési laboratórium maľby. Toto laboratórium, presnejšie jeho výstupy plné foriem, ideí, individuálnych maliarskych jazykov a jazykov maľby rozmiestnených po výstave v podobe samostatných obrazov, alebo voľne zostavených maliarskych cyklov poukazujú na potenciál umenia, ktorý je ukotvený hádam v každom z vystavených rukopisných prejavov, názorov a postojov. Dokladá to okrem iného tvorba 4 zúčastnených finalistov súťaže Nadácie VÚB MAĽBA – Cena Nadácie VÚB za maliarske dielo mladých umelcov: Zoltán Agócs, Daniela Chrienová, Adam Krutek, Juraj Florek (víťaz doteraz posledného ročníka súťaže, 2014). Pochopiteľne, tak ako v iných umeleckých prejavoch aj v maľbe záleží na tom, ako sa dokážeme stotožniť s hodnotami a pahodnotami, ktoré doba prináša, alebo odvrhuje. A tiež na tom, či umenie ešte dokáže získať svoj vzťah k morálnym kódexom a pravidlám života, jeho poriadku a „rádu“, alebo ostane závislé na trhovom, profesionálne zmanipulovanom svete bezmocné prinášať určité etické vzory, a stane sa – označené etiketou masovej spotreby – okázalým produktom „nadvýroby“ s čisto dekoratívnou funkciou. Umenie bez tejto schopnosti prestáva byť umením, tak ako nie je skutočným umením to, čo sa rodí alebo sa zrodilo z vypočítavosti a poníženého plazenia sa pred mediálnymi magnátmi, plaziacimi sa pred druhými magnátmi. A tak sa plazia všetci navzájom sami pred sebou, pričom nad ich zhrbenými chrbtami a plešivejúcimi hlavami povieva vlajka pozošívaná z bankoviek so symbolicky prekríženými hnátmi, ktoré, žiaľ, vonkoncom nie sú symbolické. Našťastie, v dnešnom mladom maliarstve badať tendenciu, ktorá sa usiluje vyjadrovať konflikty medzi hodnotami súčasnosti, tradície a modernosti. Poukazujúcu na súradnice výpovedí, evokujúcich a skúmajúcich možnosti výrazu a výpovede bez toho, aby sa takto ponímaná maľba (nezávislá na „nevyhnutnosti“ intermediálnych presahov) spreneverila pôvodným hodnotám obrazu: klasického, moderného, postmoderného. Výstava absolventov fakulty výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici usporiadaná na Bratislavskom hrade je toho dôkazom.
Viera Palárik-Margetová: Nevesta VII., 2012.
Vždy som zastával názor, že maľba nezomrela. Je tu s nami, žije, iba nie je o nej často počuť. Aj preto, lebo bola zámerne umlčovaná. V mene čoho a akých záujmov, o tom hádam inokedy. Vždy som sa staval za maľbu a obhajoval právo na jej existenciu, bez ohľadu na staré známe: „Všetko, čo sa v maliarstve deje, bolo už vymyslené niekým iným, v mene iných cieľov a – predtým.“ Áno, dovolím si však tvrdiť, že nejde o to, aby sme maľovali lepšie ako starí majstri, ide o to, že môžeme maľovať inak ! Svoje áno tomu povedala aj spomínaná výstava absolventov. Nebola prvá, pokiaľ ide o prehliadky mladej maliarskej tvorby na Slovensku za ostatné roky. Predchádzala jej výstava Ateliéru maľby VŠVU prof. Ivana Csudaia v roku 2009, na ktorú nadviazala prehliadka absolventov ateliéru prof. Daniela. Fischera z Vysokej školy výtvarných umení, nehovoriac o výstave Olejomaľba v Mestskej galérii v Rimavskej Sobote a Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave v roku 2008 a festivalových prehliadkach Mladá maľba v Dvorane Ministerstva kultúry a Kostole Klarisiek v Bratislave usporiadaných z iniciatívy VÚB Banky – Nadácie VÚB spojených s vyhlasovaním cien v súťaži Mladá maľba – Cena nadácie VÚB za maliarske dielo pre mladých umelcov. K tomu treba pripočítať výstavy Prievan – Mladá slovenská maľba 2000 – 2005 v Štátnej galérii v Banskej Bystrici, výstavu Nová krv spolu s rovnomennou knižnou publikáciou predstavujúcu tvorbu 15 adeptov maliarstva z Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave a Vysokej školy technickej v Košiciach v roku 2007 v Galérii mesta Bratislavy, a reprízovanú výstavu Voľným okom – tvorba poslucháčov Katedry maliarstva Akadémie umení v Banskej Bystrici v roku 2006 – dokumentovanú autorskou publikáciou s týmto názvom od prof. Ľudovíta Hološku. Citované podujatia priniesli do slovenského umeleckého milieu vlastný „príhovor“ na tému, čo všetko maľba má a dokáže urobiť v dnešnom zelektrizovanom pixel-digitálnom svete s ľudským vnímaním sveta, vedomím človeka o sebe samom a spoločnosti, v ktorej žije a musí žiť. Aké svedectvo zanechá o nás pre tých, ktorí vďaka nej a ňou prinášanej reflexii skutočnosti získajú priestor na formovanie iného vnímania reality, než aký im poskytujú dostupné vymoženosti a informačné technológie vysoko automatizovaného prostredia ľudskej spoločnosti. A to aj s ohľadom na ono staré známe: nová doba si vyžaduje nové prostriedky, novú reč umenia. To však , samozrejme, nevylučuje novú reč maliarskej tvorby – maľby ako takej, ktorej možnosti sú nevyčerpateľné, tak ako sú nevyčerpateľné možnosti hudby či písaného slova.
Výstava na Bratislavskom hrade sa stala sondou do situácie mladej maľby na Slovensku. Snažila sa poukázať na rozvíjanie individuálnych zručností a osobnostných daností pre rozvoj autentických prejavov a výtvarných programov. Spravidla náročných. Možno nie omračujúcich, ale vo svojej podstate cenných, oveľa cennejších ako „vytváranie a preferovanie regionálnych derivátov aktuálnych zahraničných tendencií“ (in: X. Lettrichová v katalógu výstavy Ateliéru maľby prof. J. Bergera Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, 2010). Odvolajúc sa na slová prof. Jána Bergera – „V prvých rokoch novokonštituovanej VŠVU (rozumej po roku 1989) sa uprednostňovali zásadne nemaliarske procesy. Uplatňoval sa voluntarizmus, ktorý otváral cestu známej téze, že umením, alebo kvalitou, či maľbou bude to, na čom sa dohodneme. Tieto skutočnosti ubližovali a ublížili mnohým talentovaným ľuďom a negatívne ovplyvňovali klímu.“ Inak povedané – platiť bude to, keď sa dohodneme na tom, na čom sa dohodne väčšina – t. j. silnejší, a tí sa dohodnú spravidla na tom „čo práve letí“. V maliarstve vždy ide o vyostrovanie a následné upokojenie či harmonizovanie zásadných a zrejme sa nevylučujúcich zdrojov tvorby, napríklad zrakom vnímanej vizuality (?) a vizuality z čistej predstavivosti (?) Možno na základe prevahy jednej z nich sa utvárajú cesty a koncepty jednotlivcov.“ (in. J. Berger, Ateliér maľby VŠVU, Ibidem)
Zoltán Agócs: Starý otec, 2014.
Vari ešte nikdy predtým u nás nepodliehalo umenie takej sile, moci peňazí a azda ešte nikdy sa umelci tak neklaňali pred sponzormi-donátormi s neobyčajnou úslužnosťou potácajúc sa „s čiapkou na žobranie v rukách“ než v spomínanom období. Našťastie nový ikonoklazmus sa nekonal. Výstava Sonda 2015. Maľba prináša o tom dôkaz. Presviedča, že „… aj súčasná cesta maliara potrebuje zdolať možnosti a prekážky klasických druhov maliarstva, cez videnie celistvosti javov. Poukazuje tiež na jednu z možností spomínaného, ako maľovať inak než starí majstri, a zároveň maľovať dobre. Alebo sa o to aspoň pokúsiť. A keď aj nie dobre, tak poctivo. Presvedčivo. Bez pretvárky. Lebo v umení – to je stará známa vec – sa klamať nedá. Tvorba vystavujúcich absolventov (okrem už spomínaných): Zuzany Antalovej, Lucie Bérešovej, Moniky Boldišovej, Lívie Bolešíkovej, Petra Hizingera, Michaely Jágerskej, Juraja Jaroša, Jána Juhaniaka, Zuzany Stupavskej-Kapinovej, Anety Kolesárovej, Anny Krivanskej, Martiny Fícovej-Lacovej), Michaley Lajčiakovej, Dávida Likavčana, Viery Palarik-Margetovej, Petra Mezeia, Ľudmily Pilnej-Hološkovej, Veroniky Chovan-Vaculovej, Ivany Paučekovej, Evy Ploczekovej, Lenky Súkeníkovej, Juraja Tomana, Mareka Urbanovského, Márie Kráľovej-Vojčiakovej, Márie Živčákovej, či už máme na mysli jej ženský alebo mužský pól, toto poznanie predkladá. Dá sa povedať, že z nej, z vystavených prác vyžaruje vlastný významovo-sémantický prvok. Ten vyjadruje umelcov výtvarný názor osnovaný na fantazijných a novofiguratívnych východiskách. A tiež nefiguratívnych, lyricko-expresívnych, s náznakmi obrazovej výpovede za pomoci imanencie farebnej hmoty. Realita a mágia tú splývajú do nových kompozícií a útvarov zložených zo znakov, deformovaných objemov, navonok archetypálnych útvarov, sýtych farieb a gestických línií, atď. Badať v nich čosi z odkazu l’art brut, stretávame sa s pokusmi o ukážky maliarskej zvrchovanosti gesta širokého ťahu štetca, chromatickou a achromatickou citlivosťou vedúcou k zlúčeniu zdanlivo nesúrodých prvkov v obraze („rezy a strihy“ ľudskej figúry kombinované s abstraktným priestorom, a naopak, konkrétny „hmotný“ priestor, teda ilúzia trojrozmernej priestorovej koncepcie kombinovanej s vloženými amorfnými tvarmi). Formálna výstavba obrazu tu preberá na seba úlohu rozkladania svetla a líniu jeho odhaľovania, avšak určujúcu úlohu v prípade väčšiny diel zohráva imaginácia a citlivosť. Pričom vedľa snahy zjednodušovať a zovšeobecňovať elementárne formy, určovať zásady novej objemovosti, sa realita v poetike samotného diela interpretuje nie raz ako absurdita. Panoptikálnosťou výtvarnej kreácie, ktorá využíva svet všedných javov, udalostí, vegetácie, predmetov, ktoré sú akoby antropomorfizované a vo výsledku hovoria pravdu o skutočnom svete, ktorú nám títo mladí maliari kladú pred oči. Filozofickou motiváciou sú pre nich zväčša morálne kritériá, preto aj spomínaná absurdita vyúsťuje často v tragický alebo komický dôsledok pertraktovania života jednotlivca či komunity. Zo sémantického hľadiska nešlo o to priniesť čo najpresvedčivejšiu klasifikáciu významových hodnôt dnešnej mladej maliarskej tvorby na Slovensku, to vzhľadom na rozsah výstavy ani nebolo možné. Ale o sondu do vnútra jeho meandrov a diapazónu prejavov, a tým aj o spomínaný náznak stavu jeho existencie. Preto treba, domnievam sa, bez rozpakov prijať fakt, že sa požiadavky vystavujúcich autorov nasmerovali na zviditeľnenie racionality a emocionality rozličných stupňov ľudského vnímania, takisto rôznych javov súčasného sveta, ktoré boli a sú reflektované umením. Pritom, v prípade výstavy nešlo o vyslovovanie právd s definitívnou platnosťou. Napokon, ako hovorí Jacques Derrida „… doba rezultatívnych právd sa skončila“, a ľudstvo stojí pred existenciou sveta, v ktorom sa musí naučiť žiť „v novej forme svojej mravnej vyspelosti“.
Aj s týmto vedomím sa žiada posudzovať súčasné mladé maliarstvo na Slovensku, ktoré sa zrodilo z lona čírej ponovembrovej filozofie. To znamená „nepoškvrnenej“ nánosmi predchádzajúcej kultúrno-spoločenskej (ne)skúsenosti. Preto si aj názory či výpovede ich tvorcov nenárokujú na definitívnu platnosť, alebo závery vyplývajúce s nimi vynášaných hodnotiacich súdov. Netvrdia však ani, že naším vstupom do tretieho tisícročia vznikol dostatočný dôvod na to, aby minulá etapa vývoja bola raz a navždy „spravodlivo“ odsúdená v mene hesla „všetko čo bolo, bolo zlé“, pričom mnohí z tých, čo pôsobili a pôsobia v umení dnes a pasujú sa za nositeľov nových ideí a cieľov, súc ešte nedávno propagátormi myšlienok iných (vyhovujúcich inej kultúrno-politickej situácii) sa tvária, akoby tu predchádzajúce roky neboli a nejestvovali. Nie je to pravda. Vystavené diela poukazujú aj na kontinuitu vývoja, pochopiteľne, v odlišných dimenziách myšlienkových, rukopisných a výrazových reflexií sveta – doby. Bez ohľadu na to, kto s kým a kde stál, či nestál na a pod novembrovými tribúnami roku 1989. Kto podkuroval v kotolni nezaťažený ideologickými a inými doktrínami bývalého režimu „súčasníkom“ ( aj keď je už jasné, že kotolníci ťažko môžu riadiť štát, keďže to jednoducho nevedia). Všetko, takmer všetko, čo je v týchto dielach absolventov maľby z Banskej Bystrice ukotvené, súvisí so súčasnosťou aj poznaním histórie umenia. S poznatkami pripomínajúcimi, že každá prítomnosť je v klíčiacej forme obsiahnutá v minulosti. Živočíšna sila prírody spolu s jej neskrotnosťou prináša v nich posolstvo, ktorého zmysel čnie nad významom. Zmysel javov, ktoré sú obsiahnuté v pojmoch, znamená podobenstvo o večnosti, o smrti a o živote, jeho plynutí v nekonečne. Napriek tomu, že svet ideí, ktorý orientoval naše túžby a nádeje smerom do budúcnosti, sa zrútil alebo rúca, je umelecká tvorba týchto umelcov prísľubom originálnych podôb vlastnej výpovede. S náznakmi kladnej odpovede na fiktívne položenú otázku, či umenie je ešte schopné získavať svoj vzťah k morálnym pravidlám života, či je rozhodné vo svojej výpovedi, alebo je a ostane odhodené do kontajnera nepravdy napospas silám, čo sa zrodili z iných ambícií a ideálov… Áno, prezentované práce sú meditatívne, trochu metafyzické, sú rozjímaním nad životom, svetom, ba aj celkom vesmírneho univerza, kde človek a príroda predstavujú rozhodujúce prvky, podmienky ľudského bytia, toho, čo nás spoluurčuje. Sú však prísľubom do budúcnosti, tvorby, ktorá sa usiluje o to, aby súčasné výtvarné umenie znovu získalo svoju originalitu a stratenú duchovnosť. Aby v hĺbke svojej výpovede hodnotami vlastného jazyka, ktorý sa neustále vyvíja, odkrývalo skryté roviny našej humánnej existenciality.
Foto: Autor
