Mám rád veci nemožné…
Takto naspievalo trio Tublatanky ešte v minulom miléniu text Martina Sarvaša. Krásne nadčasové posolstvo ako šité na to, čo sa za poslednú dobu odohráva na našej rodnej hrude. V nepriamom súboji poukazovania na pálčivý problém ho už predtým predbehla francúzska kinematografia, keď v roku 1979 uviedla na plátna kín akčný príbeh La Guerre des polices – Vojna policajtov.
Ďalší výmysel, však? V minulosti by podobné psie kusy i pri sebalepšej predstavivosti stále vyzneli ako nereálne sci-fi. Reálne sú predsa ešte aj maličkosti, presne vyznačené hrubou čiarou, na dobré a ten neprispôsobivý zostatok. Ako sa dobrí môžu hlušiť medzi sebou? Veď všetci bez výnimky chytajú zlodejov, vrahov… predsa pomáhajú a chránia. Na voľné pokračovanie drámy si, po vyše štyroch dekádach, niekto, a Robin Davis to nie je ani náhodou, zvolil prítomnosť v našich zemepisných šírkach. Dotyčný vymenil francúzsky exteriér za Slovensko, presnejšie za jeho interiér, nakoľko sa vojna presunula hlbšie do štruktúr zložiek zastrešených „vnútrom” a poštvala proti sebe skoro všetko, čo má spoločne obhajovať náš právny štát. Už je to také zamotané, že aj človek, znalý veci, stráca prehľad, komu je potrebné držať palce, ktorí sú tí „naši”.
Trápne prejavy neskutočnej horlivosti umocnené na druhú neskutočnou neschopnosťou, keď sa narýchlo niečo upečie, aby sa aspoň navonok „krabice hýbali”. Presne podľa hesla voličov, ktorí ich neskôr budú aj ospravedlňovať: „Veď oni sa snažili, chceli, ale tí druhí zlí sú takí prefíkaní a poistili sa. Majú to fakt ťažké…“
Hľadajú sa hlúposti, vopred odsúdené na neúspech, čo v konečnom dôsledku svojou nedôslednosťou prinesie pravý opak. Výroba mučeníkov na počkanie pokračuje. Namiesto trestu v kúte je hriešnik nepriamo pozvaný súperom späť do tanca a vyzerá to tak, že vďaka marketingovým kotrmelcom bude mať aj záverečné sólo. Ten, kto si až príliš veril, sa nakoniec bude iba bezmocne prizerať na samotné finále už len ako divák. A bude vyplakávať, hrať na city, volať po spravodlivosti. Neskoro… Mal to v rukách, no zistil, že prezentovanie v istom svetle ešte nikoho nespravilo cez noc vševedkom. Zrazu chýbala pokora a to, čo sa tak vehementne pranierovalo, sa bohužiaľ presne opakovalo ďalej. Ťažko napísať, v akej miere. Pre mňa je to nepodstatné. Nič sa neskončilo, dialo sa to stále. Veselo sa pokračovalo v praktikách nenávidených. Úplne absentovala toľko avizovaná transparentnosť a zodpovednosť, vrátane tej hmotnej. Nie sme ako oni… Nakoniec trpké vytriezvenie a potvrdenie starého známeho „Príležitosť robí zlodeja”. Nie je problém odolať, keď je núdza o pokušenie. Problém sa dostaví spolu s príležitosťou, informáciou, prístupom. To väčšinou tí, čo sa snažia dostať „hore”, nepoznajú alebo bagatelizujú, ale v momente, keď… no veď príkladov je všade požehnane. Určite si danú rovnicu dokážete patričnými premennými i konštantami dosadiť sami. Tak teda neplytvajme zbytočne energiou, s bubnom na zajace sa nechodí! Kto porušil literu zákona, nech zato nesie aj dôsledky – bez rozdielu. Prezumpcia neviny, pokiaľ viem, ešte stále platí, tak nech orgány činné v trestnom konaní alebo ako ich prekrstil jeden z politikov na orgány trestné v činnom konaní, pracujú. Nech sa tu jednostaj len neobviňuje, keď sa nevie vec dokázať a doviesť do „víťazného konca”. Alebo obe strany iba hrajú pre diváka frašku, keďže sa navzájom držia v šachu? Ak by sa veci naozaj vzali od podlahy, tak sa obávam, že na svet by sa najbližšiu dobu dívala veľká časť Slovenska spoza mreží a ďalší by poriadne tŕpli alebo preventívne odleteli ako húsky do teplých krajov…
Kým Sarvašov duchaplne nápaditý text vyčarí aj po rokoch na mojej tvári úsmev, momentálne dianie „doma” sa postaralo o ďalšiu vrásku, viditeľne hlbšiu, ako tie ostatné.
(Autor je futbalový tréner a mentor, žije na Sunshine coast, Queensland, Austrália.)
