Nemá zmysel sa zamýšľať nad tým, či je Gorila pravdivá alebo nie. Po prvé, málokto z nás vie ponúknuť viac než intuície a dohady a hlavne, nie sme špióni ani kriminalisti. Po druhé, aj keby Gorila nebola autentická, ľudia proste nedôverujú politike a sú už roky skryto presvedčení, že politika funguje presne tak, ako Gorila opisuje – inkriminovaný spis je len zámienkou (dôkazom) na to, aby sa ich skryté presvedčenia predrali von na povrch. Už sú vonku, naspäť ich nedostane nič. Dôvera v systém sa jednoznačne oslabila a je úplne jedno, či je Gorila pravá, alebo ide o kolosálnu manipuláciu.
Démoni sú vypustení…
Spomeňme si len na Protokoly sionských mudrcov, ktoré viedli k obrovskej vlne antisemitizmu v 20. storočí. Nešlo o to, či sú pravdivé. Dôležité bolo, že spustili démonov, ktorých nikto nedokázal zastaviť. Otázka je, kto takýchto démonov vypúšťa. V prípade útokov na sionizmus je vinník ľahko odhadnuteľný. Komu ale vyhovuje podkopanie oligarchistického typu tzv. demokracie, ktorá vládne na Slovensku (ale aj všade inde; zasa, nebuďme naivní)?
Očividná je tu súvislosť s voľbami, pretože inak by spis zamestnával verejnosť už dlhé roky. Minister vnútra Daniel Lipšic ani premiérka Iveta Radičová doposiaľ v Gorile nevideli dôvod na ráznejšie kroky, no pár týždňov pred voľbami sa idú roztrhať – čím to je? Dôvody sú jednoznačne politické a „šedé eminencie“ tejto kauzy treba hľadať tam, kde ide o mocenské záujmy, a teda medzi politikmi, veľkým kapitálom a inými záujmovými skupinami. Skúsme sa zamerať na oblasť, ktorá je najviditeľnejšia – na politiku.
Stranícky puč v SDKÚ?
Pôjdeme na to vylučovacou metódou. Na prvý pohľad sa zdá, že ako prvú môžeme vylúčiť SDKÚ-DS, ktorá na tejto kauze vyslovene stráca. Gorila hovorí, že špičky tejto strany sú hlboko skorumpované. Nemusí to síce znamenať nejaký volebný zvrat, keďže doterajšie voľby zakaždým ukázali, že voliči pravice patria k tým najdisciplinovanejším a najfanatickejším (pravicové médiá budú tvrdiť opak, no výsledky volieb hovoria jasnou rečou); ale nedôvera voči politikom ako Mikuláš Dzurinda či Ivan Mikloš neustále rastie a títo dvaja páni by asi ťažko dobrovoľne podstupovali takýto masochistický proces. Celkom iste im nepridáva na popularite, takže Gorilu musel vyniesť niekto iný. Žeby stranícki rivali?
Uvažujme, komu v SDKÚ-DS by mohol úbytok popularity Dzurindu a Mikloša vyhovovať. Z tých silnejších hráčov je to Lucia Žitňanská, ktorá sa ako „harabinobijec“ dostáva v rebríčkou popularity na popredné miesta a ašpiruje možno na líderstvo v strane. Celé mesiace ju médiá „leštia“ a „cukrujú“ ako udatnú bojovníčku proti korupcii, takže si možno dobre zrátala, že by po „gorilom“ korupčnom škandále SDKÚ, mohla byť práve ona tou političkou, ktorá stranu vzkriesi a pozdvihne k novým začiatkom.
Súkromná pomsta pani premiérky?
Alebo Iveta Radičová? Prezidentské ambície a nevraživosť voči Dzurindovi a Miklošovi mohli dosluhujúcu premiérku motivovať k zdanlivo neuváženým krokom. Napokon, ak sa chce stať Radičová líderkou pravice, očividne to nepôjde cez prehnité štruktúry SDKÚ-DS, to už zrejme pochopila aj pani profesorka. Žeby prostredníctvom Gorily chcela „obetovať“ SDKÚ, aby sa mohla onedlho vrátiť ako spasiteľka pravice s celkom novým politickým subjektom? Akože čistým?
Do úvahy prichádzajú aj menšie ryby, a teda dlhoroční poslanci, ktorých strana šupla na dno kandidátky. Malá súkromná pomsta rôznych „janišov“ a „padov“ nie je vylúčená. Rovnako ako nie je vylúčené, že rôzne iné krídla a krídelká SDKÚ-DS majú už Dzurindu aj Mikloša plnú zuby a chystajú sa týmto spôsobom na stranícky „puč“. To všetko je možné. Skrátka, iniciátorom Gorily pokojne mohla byť aj sama SDKÚ, hoci to na prvý pohľad môže znieť paradoxne.
Lipšic a Sulík na tom chytajú body…
Prejdime k ďalším stranám. Do pozície neúplatného bojovníka proti Gorile sa dnes najväčšmi štylizuje Daniel Lipšic. Nie je to celé jeho „predvolebná hra“, ktorou by získal body pre KDH, prípadne posilnil svoju pozíciu v strane? KDH je vnútorne rozdelené na Hrušovského, Figeľovo a Lipšicovo krídlo. Hrušovského krídlo kauzou Gorila výrazne utrpí (v spise sa spomínajú rôzne Hrušovského machinácie), Figeľovo krídlo je prostredníctvom Pentliarika prepojené s finančnými skupinami až príliš okato; Lipšic možno vycítil svoju šancu na prevrat v strane. Ktovie, či to celé nezosnoval on?
Do úvahy prichádza aj Sloboda a Solidarita. Po prvé, ako jediný v spise vôbec nefigurujú, keďže v tom čase ešte sulíkovci neboli v politike. Môže im to teda jednoznačne pomôcť vo voľbách. Po druhé, určite majú chuť pomstiť sa za Galka, za euroval a za ďalšie podrazy od SDKÚ-DS a KDH, kým boli vo vláde. Richard Sulík tento spis držal dostatočne dlho na to, aby si mohol premyslieť, či ho nevyužiť v predvolebnej kampani. Dôvody SaS sú spomedzi všetkých strán najzreteľnejšie.
Lenže problém je, že spolu s SDKÚ a KDH spis Gorila „dehonestuje“ aj finančnú skupinu Penta, ktorá očividne so sulíkovcami udržuje nadštandardné kontakty. Riskovali by v SaS, že budú takto potupne očierňovať svojich „business-kamošov“? Museli predsa vedieť, že Penta si to nenechá páčiť a „natrie“ Sulíka aj Miškova z pravidelných kamarátskych kontaktov a z rôznych výletov na súkromných tryskáčoch, ktorými sa zviditeľnil tak Sulík, ako aj Miškov (že by mali pravdu v tom, že Slováci – najmä tí zo SaS – si žijú nad pomery?). Nehovoriac o tom, že práve SaS sa na boji proti korupcii môže profilovať iba veľmi problematicky, keď jeden z jej ideológov Martin Chren považuje korupciu za „ospravedlniteľnú, morálnu a žiaducu“, ako sa raz vyjadril v jednom svojom pamätnom blogu (možno predvídal, že raz bude musieť obhajovať kauzu hayekovcov). Skrátka, SaS síce vychádza ako strana, ktorá je zdrojom kauzy Gorila s najväčšou pravdepodobnosťou, no ak je to naozaj tak, jej krok bol neuvážený a unáhlený.
Potrebuje Smer takéto kauzy?
Vylúčiť sa automaticky nedá ani opozičný Smer, ktorému môže vyhovovať, že pravica sa opäť topí v korupčnom škandále (nie že by to pred poslednými voľbami pomohlo). V spise síce vystupuje aj líder Smeru Robert Fico, ale jeho kontakt so zástupcom Penty je očividne odmeraný, diskusia pripomína skôr „small-talk“, Fico vychádza „čistý“ a čo je najdôležitejšie: zastavenie privatizácie a politické kroky proti Pente jednoznačne vylučujú, že by Smer nejako s Pentou spolupracoval. Pravdou totiž ostáva, že jediná strana, ktorá je voči korupčným kauzám z privatizácie celkom imúnna, je tá strana, ktorá privatizáciu ako takú programovo odmieta, a teda Smer. Nech si o ňom myslíme čokoľvek… Práve toto všetko si smeráci mohli zrátať a s Gorilou mohli vyjsť na svet práve oni.
Je tu však háčik: ku kauze sa ficovci odmietajú vyjadrovať, čiže ju očividne nechcú zneužívať. Dôvod? Smer očividne ani za mak nepotrebuje podkopávanie dôveryhodnosti systému v čase, keď sa chystá do vlády a bude musieť riešiť hospodársku krízu. Ak by teda za kauzou stál Smer, ktorý z nej vychádza (napriek zúrivej snahe pravicových médií namočiť ho do aféry) ako (relatívny) morálny víťaz, bolo by to z jeho strany nepremyslené a prvoplánové, čo príliš nedáva zmysel.
Ostatné strany v tejto kauze nehrajú príliš veľkú rolu. Samozrejme, nedá sa vylúčiť, že ide čiastočne aj o boj medzi maďarskými stranami Most-Híd a SMK, ktoré v Gorile takisto figurujú cez istého vplyvného podnikateľa s iniciálkami O. V. Prípadne sa dá špekulovať o vendete umretých a umierajúcich politikov, Vladimíra Mečiara či Jána Slotu, nehovoriac o „podnikateľských zámeroch“ zbrojárskeho priemyslu, ktorý má dnes pred voľbami v hre istú x-percentnú stranu.
Možné je naozaj všetko. Kauza Gorila je však s najväčšou pravdepodobnosťou výsledkom „bratovražedného“ boja pravice, ktorý sa začal pri páde vlády a pokračuje nevyberanými prostriedkami dodnes. Buď je to vnútorný boj v SDKÚ či KDH, alebo zboku zaútočila SaS. To sú najpravdepodobnejšie varianty. Hoci, ako sme videli, vylučovacia metóda nás doviedla k záveru, že vylúčiť vlastne nemožno nikoho.
Kapitalizmus je jedna veľká Gorila
Do úvahy prichádzajú aj rôzne podnikateľské záujmy. Konkurencia možno chcela zdiskreditovať Pentu; nadnárodný kapitál možno chcel vytlačiť ten slovenský, akože-národný; možno je to ozaj celé iba boj podnikateľských skupín, ktorého sú politici iba nešťastnou obeťou… Nemá zmysel špekulovať v oblastiach, ktoré nemožno posúdiť z politologického hľadiska. Spomeňme radšej ešte jeden politologický rozmer.
Kauza Gorila je z určitého hľadiska škodlivá aj pre tých, ktorí chcú politiku vidieť inakšími očami – pre tých, ktorí túžia po zmene. Naznačuje totiž, že prehnití sú takmer všetci doterajší politici a akoby implikovala, že keď dôjde nová generácia „čistých“ politikov, bude všetko lepšie. Lenže nebude. Gorila len zastiera, že problémy nie sú skryté v nemorálnosti konkrétnych politikov či podnikateľov, resp. v osobných zlyhaniach jednotlivcov; Gorila zastiera skutočnosť, že problém je systémový a že žiaden kapitalizmus nemôže fungovať bez korupcie, politicko-ekonomických kartelov, podvodov a oligarchistických sklonov.
Onedlho dôjde nejaký ďalší „mesiáš“, ktorého vyprodukujú zasa len nejaké finančné skupiny, aby ovládli slovenskú politiku po dosluhujúcej Pente. A odrazu bude všetko opäť alright. Zasa sa zabudne na to, že Gorilou je celý systém. Že kapitalizmus je jedna veľká Gorila. Ľudia budú voliť zase ďalšie Gorily a dôvera v systém sa opäť obnoví. Nech Gorilu vypustil ktokoľvek, presne s týmto počítal…
Foto: Emil Polák
