Kto seje vietor, zožne búrku

Súčasný obraz politiky EÚ nás presviedča o tom, že naši politici vyššie uvedené staré porekadlo buď nepoznajú alebo naň, najmä v zahraničnej politike, neberú ohľad. Začali si namýšľať, že vietor, ktorý zasievajú okolo hraníc EÚ, či už v Afrike, na Blízkom východe alebo na Ukrajine, nemôže vyvolať búrku, ktorá by mohla EÚ nejako vážne ohroziť. Ako to však obyčajne býva, realita sa nestará o názory politikov ani o ich vyhlásenia, sľuby a všelijaké dohody, ale uberá sa „svojou vlastnou“ cestou, ktorá sa nedrží najlepších úmyslov politikov, ale je dláždená „slepými“ dôsledkami pôsobenia ekonomických, politických a sociálnych síl a ich pomerov v spoločenskom celku. Realita, prirodzene, nemusí brať a ani neberie ohľad na človeka. Naopak, je to človek, v danom prípade politici, ktorí by sa mali pri svojom konaní a rozhodovaní držať reality, t. j. reálnych hodnotení a plánov, a nie predstáv a hodnôt odtrhnutých od reality.

Foto: Open Demokracy / Creative Common

Dnešná kríza politiky Európskej únie najmä vo vzťahu k masovej migrácii obyvateľstva z Afriky a Blízkeho východu je jasným dôkazom nepripravenosti politikov riešiť dôsledky svojej vlastnej zahraničnej politiky. Búrka, ktorá sa na obyvateľov EÚ prihnala v podobe migrácie, je okrem svojich masových rozmerov pozoruhodná aj iným aspektom. Na rozdiel od mnohých iných prípadov, kedy sa sociálno-ekonomické dôsledky činnosti politikov objavujú vo svojej nahote až v čase, keď už si nikto ani nespomenie na ich skutočné príčiny, v prípade dôsledkov zahraničnej politiky EÚ nás „osud“ nenechal tak dlho čakať a dôsledky sa dostavili nečakane rýchlo.

Súčasné verejne prezentované návrhy na jej riešenie sú podľa mnohých len zlé a ešte horšie. Koncept presadzovaný skupinou krajín V4, spočívajúci v odmietaní prerozdeľovania migrantov a vo vybudovaní strážených hraníc v Bulharsku a Macedónsku, okrem toho, že vylučuje Grécko zo Schengenu, fakticky môže prílev utečencov len čiastočne obmedziť, ale nie zastaviť. Návrh kancelárky Merkelovej, spočívajúci v organizovanom dovoze migrantov z Turecka do EÚ a ich rozdeľovaní  medzi krajiny EÚ, maďarský prezident V. Orbán nazval tajným paktom Merkelovej s Tureckom[1]. V podstate však tiež predstavuje len inú verziu obmedzovania príchodu migrantov, no opätovne ich príchod nezastavuje. O migrantoch, ktorí sa chystajú do EÚ z Afriky, sa v navrhovaných riešeniach nehovorí nič.

Z pohľadu občanov krajín EÚ ako aj z pohľadu samotných migrantov je však vôbec najhoršie to, že žiadny z prerokovávaných návrhov problém v skutočnosti nerieši, pretože riešenie každého problému si vyžaduje ísť na koreň veci, v danom prípade ísť k hlavným príčinám masovej migrácie a na ich základe problém riešiť. Predložené návrhy práve tento koreň veci obchádzajú. Už aj idiot (t. j. podľa starých Grékov občan, ktorý by sa podľa svojej podstaty mal zaujímať o veci politické, sa napriek tomu o ne nezaujíma) vidí, že koreňmi problému sú vojna v Sýrii a rozvrátený štát v Líbyi. Preto je z politického hľadiska nielen nepochopiteľné, ale temer šokujúce, že na samitoch EÚ sa primárne nerieši otázka likvidácie teroristického štátu Daeš a urovnanie vojny v Sýrii, ako aj problém obnovenia štátnosti v Líbyi, ale politici sa hádajú len o delenie migrantov, ktorí sú však nechcenou „korisťou“ vlastnej politiky EÚ.

Pri dohadovaní sa nie o skutočnom riešení problematiky migrantov, ale o ich delení a spôsoboch zníženia počtu prichádzajúcich migrantov, najmä zo Sýrie, našim politikom akosi ušlo, že hra na riešenie problému privedie EÚ do politickej závislosti od subjektu, ktorý má možnosť regulovať príchod migrantov do EÚ. A tak hra na riešenie problému migrantov sa skončila politickou dohodou medzi EÚ a Tureckom. Jej „prínosom“ je nielen to, že migranti naďalej ostávajú najvážnejším problémom pre EÚ, problémom, ktorý EÚ nemá vo svojich rukách rovnako ako pred dohodou s Tureckom, ale navyše sa migranti stávajú palicou v rukách Turecka, ktoré pri presadzovaní svojich záujmov na Blízkom východe ňou vždy zamáva nad hlavami našich politikov, pokiaľ by chceli zaujať nejaké samostatné stanovisko. Zverejnené neoficiálne záznamy z prípravy dohody medzi EÚ a Tureckom ukazujú, že Erdogan celkom úspešne mával palicou migrantov nad hlavami D. Tuska a J. C. Junckera už pred jej uzatvorením.[2]

Dohodou s Tureckom sa EÚ stala ešte menej nezávislou vo svojej zahraničnej politike, než tomu bolo predtým. Predtým sme boli podriadení len USA, teraz sme podriadení aj Turecku. Novú kvalitu vzťahu EÚ k Turecku dobre demonštruje nielen zaryté mlčanie predstaviteľov EÚ o tureckej vnútornej politike, zameranej najmä na obmedzovanie demokratických práv občanov, ale aj o zjavnej spolupráci Turecka s teroristickým štátom Daeš. Moc Turecka nad politikou EÚ sa výrazne prejavila aj vo vyhlásení Merkelovej na záver návštevy Ankary, v rámci ktorého si nedovolila ani slovo kritiky na adresu negatívnej úlohy Turecka v sýrskom konflikte. Namiesto toho, naplnená „úžasom“ z tureckých „informácií“ o vlne utečencov, zvestovala svetu novú politicko-mediálnu báchorku o tom, že Rusko je hlavný vinník vojny v Sýrii a tým aj našej biedy s migrantmi. Na báze „pozdvihnutia“ vzťahov EÚ a Turecka už nikoho nemôže prekvapiť, že Ruskom navrhnutú rezolúciu v BR OSN o suverenite Sýrie, ktorá by zabránila Turecku svojvoľne ostreľovať sýrske územie, odmietli podporiť štáty EÚ, ako Francúzsko, tak aj Anglicko. Iste, na ospravedlnenie Francúzska a Anglicka možno uviesť argument, že podporou danej rezolúcie by vlastne odsúdili svoje vlastné svojvoľné nálety na Sýriu, ako aj nálety nemeckých lietadiel.[3] A ako je známe, v práve platí zásada, že nikto nie je povinný obviňovať seba samého z nejakého porušovania zákonov[4].

Z doterajšieho priebehu, atmosféry a výsledkov riešenia migračnej krízy jasne plynie, že EÚ sa ani v najbližšej dobe nechystá na skutočné riešenie daného problému a naďalej je rozhodnutá postupovať alebo, lepšie povedané, zostupovať po ceste zdanlivého riešenia migračnej krízy do stále hlbšej priepasti narastajúcich problémov. Prístup EÚ k riešeniu migračnej krízy ukazuje, že naše stanovisko ohľadne koreňov celého problému je nutné prehĺbiť. Vlastným koreňom problémov EÚ nie sú vojny v Líbyi, Iraku, Sýrii alebo na Ukrajine, ale koreň problému sa nachádza v samotnej EÚ. V konečnom dôsledku je to jej vlastná, aj keď nie plne samostatná zahraničná politika, ktorá sa priamo podieľala na vyvolaní vyššie uvedených konfliktov a preto aj problémy, pred ktorými dnes stojí, sú aj dôsledkom jej vlastnej politiky. To, že ich nie je schopná uspokojivo riešiť, súčasne ukazuje, že je „svetová“ pokiaľ ide o vyvolávanie konfliktov vo svete, ale jej „svetovosť“ sa končí pri stretnutí s dôsledkami svojej vlastnej politiky. Tu sa mení na druhoradého hráča, ktorý sa musí podriaďovať napríklad aj takej „mocnosti“, akou je Turecko. Na tomto základe je možné pochopiť a súhlasiť s názorom viacerých našich politických komentátorov, ktorí zdôrazňujú potrebu podstatnej zmeny politiky EÚ, čo je však identické s podstatnou zmenou celej EÚ. Koniec koncov, ako je všeobecne známe, vonkajšia politika je len prejavom politiky vnútornej.

Pokúsme si odpovedať na otázku, v čom by sa mala vlastne podstatne zmeniť zahraničná politika EÚ. Aby sme vedeli povedať, čo je potrebné zmeniť, je nutné vedieť, v čom je vlastne chyba súčasnej zahraničnej politiky EÚ. To, že na vlastnej skúsenosti zažívame jej negatívne dôsledky, ešte nedáva odpoveď nato, v čom je vlastne nesprávna. Ak vychádzame zo všeobecne známej rétoriky EÚ o svojej zahraničnej politike, tak hlavnými hodnotami, ktoré sa snaží presadzovať, sú hodnoty slobody a demokracie. Boli to práve tieto hodnoty, ktoré usmerňovali aktívny boj EÚ proti nedemokratickému režimu M. Kaddáfího v Líbyi, rovnako ako aj boj proti nedemokratickej politike B. Asada v Sýrii a podobne boli uvedené hodnoty aj v základe aktívnej podpory ukrajinských „revolucionárov“ v boji proti V. Janukovyčovi.

Aby sme lepšie pochopili obsah, zmysel a dopad presadzovania uvedených hodnôt v politike EÚ, obráťme na chvíľu pozornosť na hodnoty, ktoré ležia v základe politiky hlavných mocností EÚ a ktoré ich vedú k snahe prerozdeľovať migrantov medzi jednotlivé štáty únie. Tu ide teda o hodnoty, ktoré vedú jej politiku nápravy dôsledkov svojej vlastnej zahraničnej politiky. Je nesporené, že politika týchto krajín vedená Nemeckom zdôrazňuje uznávanie hodnôt obsiahnutých vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, v ktorej sa zdôrazňuje nielen právo každého na život, slobodu a bezpečnosť (čl. 3), ale každý má aj právo vyhľadať a užívať azyl v iných krajinách pred prenasledovaním s výnimkou prenasledovania za nepolitické trestné činy (čl. 14). Táto je potom v rámci EÚ rozpracovaná v Dohovore o ochrane ľudských práv a slobôd, doplnenom o protokoly, ktoré na dohovor nadväzujú. Ak sme sa raz zaviazali uvedené hodnoty rešpektovať, a problém migrácie hodnotíme len z uvedeného hľadiska, potom by bolo možné danú otázku skutočne redukovať na ich prerozdeľovanie. Uvedený argument zaznel aj na medzinárodnej konferencii „Sociálna demokracia v 21. storočí – bez škrtov a bližšie k ľuďom“. Prezident Rakúskych odborových zväzov Erich Foglar vo svojom vystúpení, v protiklade k vystúpeniu Roberta Fica ako aj Miloša Zemana, zdôraznil, že rakúske odbory podporujú vládu v prijímaní migrantov s jednoduchým zdôvodnením. Ak raz EÚ a v jej rámci aj Rakúsko prijali taký záväzok, tak je potrebné ho plniť.

Zdôrazňovanie pevného zotrvávania pri záväzkoch voči migrantom, ktoré sme raz dali, je však v špecifických podmienkach EÚ jednostranným alebo na jedno oko slepým argumentom. V danej súvislosti by bolo potrebné položiť politikom EÚ otázku, kde bola ich oddanosť hodnotám vyjadrených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, keď bojové lietadlá Francúzska a Anglicka rozbombardovali, deštruovali líbyjský štát? Kde bola oddanosť politikov hodnotám Deklarácie, keď opätovne najmä Francúzsko a Anglicko vojenskou podporou politických odporcov B. Asada premenili politický spor v Sýrii na občiansku vojnu? V uvedenej súvislosti je zjavné, že zdôrazňovanie platnosti hodnôt vzťahujúcich sa na migrantov a obsiahnutých v Deklarácii je v danom prípade len argument vynútený vonkajšími okolnosťami – masovým prílevom migrantov. Ak by hodnota ochrany migrantov skutočne ležala na srdci politikom EÚ, tak túto hodnotu mali možnosť zdôrazniť už vtedy, keď sa masová migrácia ešte len dala po pohybu na Blízkom východe a už od počiatku mohli aktívne pomáhať migrantom v utečeneckých táboroch roztrúsených na Blízkom východe. Ak by to tak bolo, je možné, že dnes by sme tu nemali problém masovej migrácie do EÚ.

Reálne to teda vyzerá tak, že EÚ, presadzujúc vo svete hodnoty slobody a demokracie, súčasne popiera najzákladnejšie ľudské právo, právo na život, ktoré je aj podľa Všeobecnej deklarácie prvou a najdôležitejšou ľudskou hodnotou. Politika EÚ však porušuje pri presadzovaní hodnôt slobody a demokracie nielen základné právo človeka na život, ale porušuje aj základné právo štátov a ich občanov na nezasahovanie do vnútorných záležitostí ako aj ďalšie hodnoty zakotvené v Charte OSN. Veď v prípade líbyjských občanov viedol rozpad štátu k okamžitému zániku ich politických práv, lebo kde niet štátu, tam nemôže byť občan a ani žiadne politické práva, ale súčasne s tým sa ich najzákladnejšie právo, právo na život a bezpečnosť stali len čisto subjektívnymi právami, ktoré im vo vonkajšom svete už nemal kto zaistiť. V prípade Sýrie bola použitá obdobná metóda, len s tým rozdielom, že najprv bolo potrebné premeniť B. Asada na „požierateľa“ a „traviča“ vlastných občanov a potom mohol nastať proces „demokratizácie“ Sýrie, ktorý, žiaľ, vyústil do dlhotrvajúcej občianskej vojny.

Temer ukážkovým príkladom presadzovania hodnôt slobody a demokracie je politika EÚ voči Ukrajine. Pod heslom, že občania krajiny majú právo si slobodne voliť svoje medzinárodné smerovanie, EÚ toto právo občanov porušila hneď vtedy, keď názor „Majdanu“ zobrala ako hlas celej Ukrajiny, hoci to bol hlas len jej časti a prevrat uznala za revolúciu, a to len preto, aby Ukrajine nanútila Asociačnú dohodu. Asociačná dohoda bola podpísaná, ale za cenu štátneho rozvratu Ukrajiny. Uzatvorenie Asociačnej dohody s Ukrajinou vyšlo samotných Ukrajincov príliš draho, a to ešte netušili, čo sa skrýva v jej ekonomickom jadre, ktorým je zavedenie slobodného obchodu medzi EÚ a Ukrajinou. Ako je známe, od 1. januára 2016 vstúpila do platnosti Dohoda o voľnom obchode medzi EÚ a Ukrajinou. Neprešli ani dva mesiace a Ukrajinci postupne začínajú chápať podstatu „slobodného“ obchodu, ako ho chápe EÚ. Napríklad ukrajinskí poľnohospodárski obchodníci konštatujú, že ani nie za dva mesiace už vyčerpali, alebo sú veľmi blízko vyčerpania ročných kvót na bezcolný, t. j. slobodný vývoz kukurice, medu, ovocných štiav, jačmeňa a celého radu ďalších produktov[5]. Iný známy ukrajinský podnikateľ Jurij Kosjuk sa pre Hlas amerických Ukrajincov posťažoval, že zóna voľného obchodu medzi EÚ a Ukrajinou je fakticky len jednosmernou zónou voľného obchodu od EÚ do Ukrajiny[6]. Pod „blahodarným“ vplyvom voľného obchodu bude politická deštrukcia Ukrajiny zavŕšená jej ekonomickou deštrukciu. Tu by bola na mieste otázka, či majú politici EÚ predstavu o dôsledkoch svojej politiky voči Ukrajine.

Ak sa na základe vyššie uvedených skutočností vrátime k otázke, čo by sa malo podstatne zmeniť na zahraničnej politike EÚ, aby ju dôsledky jej vlastnej politiky nezničili, tak jednoduchý návod by spočíval v odporúčaní, aby ňou proklamované politické hodnoty boli v súlade s ich praktickou realizáciou. Dnes to fakticky vyzerá tak, že proklamované hodnoty sú len ideologickou zásterkou pre presadzovanie ekonomicko-politických cieľov výhodných pre ekonomické korporácie EÚ. Tak ako napríklad hodnota slobodného obchodu je len ideologickou zásterkou pre ekonomické ovládnutie alebo podmanenie si trhu Ukrajiny. Alebo ako násilné presadzovanie hodnôt slobody a demokracie do života iných štátov slúži fakticky len ekonomickým záujmom európskych korporácii a bánk, ale nie občanom daných štátov.

Úloha podstatne zmeniť politiku EÚ však nie je vecou zámeny jedného kabáta zaveseného na vešiaku za druhý kabát. Každý iste chápe, že táto zmena predpokladá podstatnú zmenu samotnej EÚ. Je nutné ju premeniť z organizácie, ktorá chráni predovšetkým ekonomické záujmy majetných na organizáciu chrániacu život, bezpečnosť a slobodu všetkých občanov krajín EÚ. V dnešnom globalizovanom svete môže byť všeobecným základom bezpečného a slobodného života všetkých občanov krajín EÚ len hodnota, ktorú už v 17. storočí vyzdvihol T. Hobbes vo svojom prvom prirodzenom zákone ako vôbec najdôležitejšiu ľudskú hodnotu, a tou je hodnota mieru. Hodnota mieru by mala byť prvou a najdôležitejšou hodnotou zahraničnej politiky EÚ, lebo len v podmienkach mieru sa môže rozvíjať aj sloboda aj demokracia. Ak by to tak bolo, tak by sme dnes nemuseli konštatovať, že ďalšia svetová vojna je k nám bližšie ako kedykoľvek v minulosti.