Vzdávanie vďaky patrí k obligatórnym prvkom akéhokoľvek náboženstva. Spoločenstvo či jednotlivec rituálne vďačia božstvu za dobrodenia, ktoré neboli vyvážené prácou či zásluhami. Ide o antitézu trhovej výmeny, pretože strana prijímajúceho nie je schopná poskytnúť zodpovedajúcu protihodnotu. Preto slnečné žiarenie či samovoľný rast obilia ostávajú nezaplatenými komoditami, pričom dlh je splácaný obetou a vďačením.
Foto: Matt / Flickr
Aj v súčasnosti je západná hemisféra recipientom mnohých neplnohodnotne zaplatených výrobkov. Vychytené módne trendy, najvýkonnejšia spotrebná elektronika, elegantné kuchynské spotrebiče a mnoho ďalšieho spotrebného tovaru má pôvod v Číne. A chutné hovädzie, lacná sója určená na výkrm ošípaných a hydiny v Holandsku či Dánsku, nerastné suroviny určené na priemyselné spracovanie, to všetko pochádza z krajín Južnej Ameriky. Rozvinutý Západ však neplatí plnú cenu, ale prostredníctvom absolútne netrhovej výhody vo forme vojenskej dominancie, si vyjednal mimoriadnu zľavu. Preto zvyšok ceny, mimochodom určenej mimo priesečníku dopytu a ponuky, nedobrovoľne (aj keď istotne veľmi efektívne) dorovnávajú obyvatelia rozvojových krajín. Subvencie nadobúdajú veľmi nevzhľadnú formu nízkych miezd, ľudského utrpenia, vysokej kriminality a ničenia životného prostredia. Stávame sa tak prijímateľmi výsledkov cudzej práce bez zodpovedajúceho hodnotového vkladu. Avšak kým v prípade vzdávania vďaky slnku či vegetačným cyklom nie je ľudstvo schopné poskytnúť protihodnotu, prácu miliónov ľudí v treťom svete je možné dokonale vyčísliť a zaplatiť. Samozrejme, za predpokladu, že krátené mzdy neinvestujeme so zručnosťou skúseného obchodníka do zbrojárskeho priemyslu, aby sme ešte väčšmi nevychýlili mocenskú rovnováhu v prospech „voľného trhu“. Avšak nezaplatená práca nezaniká, je exportovaná do našich supermarketov a nami spotrebúvaná. Celý náš konzum, predstava „dobrého života“, koncept „slušného občana“ je neustále podopieraný nezaplatenou prácou miliónov a miliónov strádajúcich. Títo predstavujú nami prehliadanú armádu otrokov, neviditeľných tvorcov všetkých našich elektronických hračiek a módnych výstrelkov. Ich zamlčané utrpenie možno nájsť ukryté vo švoch lacných trenírok, ich sny o lepšom živote sú votkané do zľavnených ponožiek, ich smrť možno vyčítať z vyšúchaných plôch tvojich najnovších riflí.
A predsa, nedostáva sa im podľa tradičných kresťanských hodnôt vymeranej spravodlivej odmeny. Na ich kolektívnu mizériu radi zabúdame počas rituálnych chvíľ osobnej spotreby, samozrejme, postmoderne individualizovanej. Ale bez ich z našej strany vynútenej obety by úroveň spotreby Západu nebola vôbec dosiahnuteľná. Možno by sme mali aspoň vytvoriť ďakovnú modlitbu za všetku tú prácu vykonanú bez nároku na mzdu a nami nespravodlivo skonzumovanú. Mohli by sme sa po nej znovu cítiť ako civilizovaní nositelia kresťanských hodnôt. (Priaznivci nových duchovných prúdov môžu uplatniť svoju záľubu v aktívnej vizualizácii. Nech v hlbokej relaxácii pred ich zrakom povstane drobná, prácou zmorená postava šijúca ich športové oblečenie na cvičenie jogy.)
Fyzika pozná špecifický pojem „utajenej práce“, pričom táto vzniká napríklad pri zdvihnutí kladiva nad hlavu a uvoľňuje sa pri voľnom páde daného predmetu. Bolo by vhodné, keby hľadači odpovede na otázky o civilizačnej krízy Západu odvrátili svoj pátravý zrak od zvyčajných pojmov zaborených do močiaru národnej hrdosti a tradičných hodnôt a upriamili sa na našu konzumáciu zamlčanej práce. Možno strata milosti božstva v prospech západnej civilizácie má svoju príčinu v naskrze heretickej predstave, že šťastie jedného by nemalo byť vykupované utrpením druhého.
Autor je externým doktorandom Spoločenskovedného ústavu SAV v Košiciach
