Na jednej strane sú tí, čo volajú po prijatí Ukrajiny do NATO a vyzbrojujú ju, posielajú jej zbrane, ba aj vojakov. Hlásajú, že je to jej právo na sebaobranu, sebaurčenie a slobodné rozhodnutie, kam chce patriť. Hovoria o solidarite s ňou, o podpore. Robia z Ukrajiny obeť, či dokonca korisť expanzívnej politiky Ruska, voči čomu sa treba rozhodne postaviť. Títo všetci si zrejme myslia, že tým pomáhajú Ukrajine, veď predsa ona sama si to takto želá, či nie?
Na druhej strane môžu byť tí, ktorí Ukrajinu kritizujú za jej postoje nielen voči Rusku, ale aj Západu. Za to, že nie je stabilným štátom, ktorý by robil pozitívnu a konštruktívnu politiku a ktorý by vedel vyrokovať dôstojné a perspektívne susedské vzťahy či už s Ruskom alebo s kýmkoľvek. Za to, že sa stáva bábkou v rukách Západu a USA. Že nie je štátom, ktorý by dokázal riešiť aj svoje vnútorné pomery a konflikty. Štátom, ktorý by nepozýval na svoje územie cudzie vojská. Štátom, ktorý by neslúžil (či už vedome alebo nevedome) ako rozbuška pre globálne geopolitické konflikty. O takýchto kritikoch zrejme existuje plytká a krátkozraká verejná mienka v duchu: kto nie je za Ukrajinu, je proti nej!
Čo však potrebuje Ukrajina a jej obyvatelia? Cudzie zbrane a vojská na svojom území? Členstvo v NATO na svoju sebaobranu? Či dokonca byť predpolím hrozieb a expanzie zlej, bezperspektívnej až hlúpej politiky voči Rusku? Alebo jednoducho odvetu za Krym a vojnu za jeho prinavrátenie?
A čo potrebujú jej skutoční obhajcovia a podporovatelia? Stupňovať vojnovú rétoriku a nebodaj aj prípravy na skutočnú vojnu? Šermovať zbraňami a napínať svaly? Alebo pravý opak toho všetkého? Teda riešenie politických konfliktov politickou inteligenciou, nie násilím, v záujme zachovania mieru, života a perspektívy pre všetkých. Nikto nehovorí, že prekonávať historické dedičstvo vzťahov s inými národmi a štátmi je jednoduché a ľahké. Ak by sa v dejinách nerobili hrubé čiary za minulosťou, ľudstvo by už dávno vykrvácalo v permanentných vojnách.
Ukrajina je nepochybne problémom v súčasnej svetovej politike. Svojou politikou však môže ohrozovať dokonca sama seba. Ak potrebuje pomôcť, tak v tom, aby sa dopracovala k samostatnej konštruktívnej a mierovej politike, rešpektovanej všetkými naokolo, a nie k vojenským riešeniam (podobne ako Slovensko). K uvedomeniu si svojej špecifickej a kľúčovej misie pre mierovú Európu i celý svet, a nie aby bola neustále odkázaná na rokovania iných štátov a mocností ako ich „horúci zemiak”. A obyvatelia Ukrajiny potrebujú normálne podmienky na normálny život. Za to zodpovedajú predovšetkým oni sami a na prvom mieste ich vláda. Ak si niekto myslí, že mu ide o krk, tak pozbiera všetky svoje životaschopné sily, a nie ešte aby ten krk strkal do súkolia, ktoré ho zomelie zo všetkých strán.
