A nie som si istá, či si jej redaktori (a tí, ktorí pred kamerou komentovali svojho poslaneckého kolegu) uvedomili, že tým zhodili predovšetkým seba.
To, že televízia rovnako ako iné médiá venovala pozornosť poslancovi za OĽaNO Igorovi Hraškovi, ktorý na pôde Národnej rady Slovenskej republiky skladal poslanecký sľub v kroji, bolo namieste. Nevšimnúť si čosi také výnimočné by bolo neprofesionálne. Spôsob, akým to jej tím urobil však svedčí o niečom inom. To iné podčiarkol aj fakt, že do šotu s vysvetlením poslanca, prečo si na akt, ktorým sľuboval vernosť Slovenskej republike obliekol slávnostný slovenský kroj, zaradila televízia aj názor jednej z poslankýň, ktorá sa s ťažko prehliadnuteľným ironizujúcim tónom vyjadrila, že veď, prečo nie, na zasadnutia parlamentu sa môže pokojne chodiť v sukničkách zo SĽUK-u.
Nech už bol dôvod spôsobu zviditeľnenia, aký si osvojil údajne na podnet niekoho iného folklorista-tanečný pedagóg akýkoľvek, ironizácia slovenského kroja pri tejto príležitosti nedokumentuje nič iné, iba malosť ironizátorov. Možno by trochu podrástli, keby sa v súvislosti s používaním krojov pozreli aj ďalej ako za bezprostredné hranice Slovenska. Kým sa im to podarí, mohli by postačiť aj poznatky generálneho riaditeľa Ústredia ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) Milana Beljaka z Lotyška a Nórska:
„V Lotyšku sa v Deň ústavy stretnú v amfiteátri hlavného mesta občania vrátane prezidenta, v krojoch. A tridsaťtisíc divákov v hľadisku s trinástimi tisíckami spevákov na obrovskom javisku spieva hymnu. A príslušníci silnej ruskej menšiny spievajú tiež. Iným príkladom je Nórsko. Keď tam pred sto rokmi schválili ústavu a krajina sa konečne stala samostatným štátom, vyšlo dvanásť žien do ulíc v krojoch. Každý rok sa k nim pridávali ďalšie, začali presviedčať aj manželov a deti, až to narástlo do takého fenoménu, že teraz chodia v Nórsku v Deň ústavy v krojoch všetci, vrátane členov kráľovskej rodiny. Podobným spôsobom sa chcem pokúsiť vrátiť pomaličky vzťah k našim krojom a tradíciám aj u nás. Viem, že sa to nepodarí za rok, dva ani za päť, tým skôr, že mnohé z tradícií je u nás zdegradované, ale zatiaľ postačí, ak sa aspoň v hlavnom meste ujme Folkkorzo, kde sa budú prechádzať, spievať, hrať a s okoloidúcimi rozprávať obyvatelia rôznych slovenských regiónov vo svojich krojoch, alebo hoci len s nejakou ich časťou – klobúkom, lajblíkom, zásterou. (…) Lebo vnútro našich ľudí si azda napriek všetkým nánosom zachovalo vzťah ku krásnu tvorenému vekmi.“
Rozhovor s Milanom Beljakom nádete tu:
Úvodné foto: J. Moravčík
Foto z Lotyšska: Donald Judge
