Ako je zo slovenských médií známe, v piatok 14. marca 2014 sa v Bratislave pred ruským veľvyslanectvom uskutočnila demonštrácia proti ruskej politike na Kryme. Nebolo to až tak veľké prekvapenie, veď protiruské demonštrácie sa vyrojili v rôznych krajinách. Skôr ma zaujalo zloženie demonštrantov, ktorých malo byť vraj okolo 50. Nebudem sa sporiť o počte demonštrantov, hoci aj tu som počul kdečo, podstata je v tom, kto sa na tej demonštrácii objavil. Na fotografiách z demonštrácie bolo vidieť Bána, Dostála, Mojžiša, Kušnierika, Šebeja, Radičovú a skupinu ďalších osôb, ktoré zaujímali veľmi problematické postoje pri agresiách západných štátov v minulosti: http://www.webnoviny.sk/fotogaleria/45326-rusko-ozivuje-studenu-vojnu-varovali-demonstranti-v-bratislave/3-foto/ .
Obhajca „nezávislosti“ Kosova proti Krymu?
Hlavným organizátorom demonštrácie bol mediálne dobre známy a protežovaný „aktivista“ A. Bán. Že práve on zorganizoval demonštráciu proti ruskej okupácii, nie je veľkým prekvapením, veď jeho postoje k Rusku sú dlhodobo známe. Jeho odsudzovanie ruskej politiky na Kryme a jeho úporná snaha o zachovanie územnej celistvosti Ukrajiny však pôsobia nekonzistentne. A. Bán predsa dodnes vystupuje ako zástanca jednostranne vyhlásenej nezávislosti Kosova a všemožne presadzoval tzv. nezávislosť Kosova aj v SR: http://video.tyzden.sk/andrej-ban/2010/07/23/argumenty-za-saomostatne-kosovo/ . Albánci si pritom tzv. nezávislosť zaslúžia určite menej než Krym, lebo to, čo spáchali od roku 1999, bolo alarmujúce. Za posledných 15 rokov vyhnali Albánci z Kosova veľkú väčšinu Srbov, státisíce ľudí a popri tom aj pár desaťtisícov Rómov. Len nepatrný zlomok z obetí čistky sa mohol vrátiť. Písal som o tom tu: http://brankof.blog.pravda.sk/2012/12/14/etnicka-cistka-ako-zaruka-mieru-v-kosove/ . Žiaľ, po deviatich rokoch etnickej čistky voči menšinám vyhlásili v roku 2008 kosovskí Albánci tzv. nezávislosť. Politici na Západe pritom radi zabudli na to, že počas agresie voči Juhoslávii v roku 1999 sľubovali „multietnické Kosovo“ a zastavenie etnickej čistky. Treba nahlas povedať, že dnes je Kosovo menej „multietnické“ než za Miloševiča a etnická čistka nebola zakončená, ale len obrátená. Paradoxne, niektorí západní politici chcú podporiť „nezávislé“ Kosovo tým, že chcú H. Thacimu udeliť dokonca Nobelovu cenu mieru… Nuž, po tom, kto už všetko dostal Nobelovu cenu mieru v tomto storočí, by ma to vôbec neprekvapovalo…
Neprekvapuje ma ani dvojitý meter ľudí, ktorí dnes protestujú pred ruskou ambasádou. Ich postoje neprekvapujú, ale tí, ktorí majú trochu cit pre mieru, si nemôžu nevšimnúť falošnosť ich postojov. Rusi na Kryme nevyháňajú ani Ukrajincov ani Tatárov, ani im nevypaľujú mešity či kostoly. Týmto svojím postojom národnostná väčšina na Kryme naznačila, že dokáže spravovať štát, v ktorom majú miesto aj menšiny. To Albánci zatiaľ v Kosove nedokázali a je smutné, že etnickej čistke na Srboch v Kosove nedokázali zabrániť ani zahraničné vojská. Je mi jasné, že Albánci a Srbi majú mnohé ťažké spomienky z minulosti, ale ani to nie je ospravedlnením čistky na srbských ženách, deťoch a starcoch. Medzi Rusmi, Ukrajincami a Tatármi tiež existujú boľavé spomienky, ale ani tie nie sú dôvodom pre nové etnické čistky. Ak chce niekto vlastný štát, musí v ňom vedieť tolerovať menšiny, s ktorými zdieľa ťažkú históriu. Takže pri otázke, ako sa postaviť ku Krymu alebo Kosovu sa treba spýtať predovšetkým takto: chcel by som byť Tatárom či Ukrajincom na ruskom Kryme alebo Srbom či Rómom v albánskom Kosove?
Nesvätá trojica z STV
Pri etnickej čistke voči Srbom v Kosove si musí položiť niekoľko otázok aj minister M. Lajčák. Musí sa pýtať, či urobil dosť pre zabránenie etnickej čistke po roku 1999. Keďže však uznal kosovské pasy a ustúpil Albáncom i v ďalších otázkach, mal by sa zamyslieť, či jeho tvrdé postoje voči Rusku sú na mieste. Slovensko sa dodnes nevysporiadalo so svojimi hriechmi, najmä naša účasť na krvavej brutálnej agresii v Iraku by si zaslúžila prehodnotenie a ospravedlnenie. Aj preto nie je vhodné, aby sme poučovali druhých o agresii…
Je jasné, že minister M. Lajčák sa kvôli svojej funkcii nemôže zúčastňovať protiruských demonštrácií, ale miesto účasti na demonštráciách kritizuje Rusko v „diskusiách“ v RTVS. Žiaľ, to, čo sa v STV dnes deje, sa na „diskusie“ ani neponáša. RTVS zažíva neskutočný morálny úpadok a za to nesie z veľkej časti vinu politická strana Smer-SD, ktorá tomu nezabránila. Nebudem spomínať hanebnosti Š. Hríba v jeho relácii Večer pod lampou. Spomeniem len to, že verejnoprávnu reláciu využíva na vlastné obohatenie súkromný časopis Týždeň: za možnosť vložiť komentár k „verejnoprávnej diskusii“ si človek musí zaplatiť na stránke súkromného časopisu. Načo platíme poplatky, keď peniaze z RTVS tečú do súkromných vreciek?
Netreba ale spomínať ani Š. Hríba, medzi veľké katastrofy RTVS patria i diskusie „O päť minút dvanásť“. Všimol som si, že tu sa opakovane pri diskusii o Ukrajine objavil formát M. Lajčák – F. Šebej – A. Duleba. Písal som už o tom, že títo traja páni pôsobia spolu v prozápadnej mimovládnej organizácii s honosným názvom „Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku“ a preto ich diskusia pôsobí krajne vyvážene: http://brankof.blog.pravda.sk/2014/01/27/demokraticka-diskusia-o-ukrajine-v-slovenskych-mediach/ . Ako jednostranné je toto protekčné zloženie diskusií v STV, možno vidieť i z konkrétnych krokov A. Dulebu a F. Šebeja. Títo dvaja páni nezastávajú na rozdiel od M. Lajčáka post ministra zahraničia, a preto môžu svoje politické názory na Krym vyjadriť i formou účasti na protestoch pred ruskou ambasádou. Iste, že aj A. Duleba aj F. Šebej majú právo vyjadriť svoj protiruský názor, ale nemali by potom vystupovať v „diskusiách“ RTVS bez názorových oponentov. A za nezávislých expertov ich tiež považovať môžu skutočne len v slovenských mienkotvorných médiách.
Zle maskovaná angažovanosť
Vystúpenia „monopolistov“ pseudodiskusií v tzv. verejnoprávnej TV sú naozaj stále viac a viac na pováženie. Treba si všimnúť, čo hovoria. Protežovaný analytik A. Duleba na protiruskej demonštrácii 14. marca 2014 povedal toto: „Po druhej svetovej vojne ešte nikdy v medzinárodných vzťahoch nedošlo k anexii časti cudzej krajiny. A tu nejde o to, že Krym bude teraz nezávislý, alebo že Doneck bude nezávislý, Charkov bude nezávislý. Tu ide o okupáciu, ide o priamu vojenskú agresiu a na agresiu sa musí odpovedať tak isto agresiou.“ : http://www.pluska.sk/spravy/z-domova/radicova-protestovala-proti-okupacii-krymu-pred-ruskym-velvslanectvom-bratislave.html .
Žiaľ, tento výrok je nielen hlúpy, ale aj hlboko mylný. Tvrdenie, že po druhej svetovej ešte nikdy v medzinárodných vzťahoch nedošlo k anexii časti cudzej krajiny svedčí o podivuhodnej nevedomosti A. Dulebu. Napr. v roku 1961 zabrala India portugalskú Gou – našlo by sa i dosť ďalších príkladov. Lenže z hľadiska princípu rešpektovania územnej celistvosti nie je podstatné, či si „agresor“ územie pripojí alebo tam vyhlási bábkový štát.
Ešte alarmujúcejší je ale Dulebov výklad pojmu agresia. Tu by si mal analytik doštudovať dokumenty OSN: http://legal.un.org/avl/ha/da/da.html . Iste, že vysielanie ozbrojencov „bez identifikácie“ na Krym možno chápať v súlade s uvedenou rezolúciou ako agresiu, ale agresia je v medzinárodnom práve chápaná ako zločin. Preto výzva odpovedať na agresiu agresiou je podivný návrh. Na agresiu je totiž možno odpovedať vojensky i bez toho, aby to mohlo byť považované za agresiu. Samozrejme, možno diskutovať, ako má Západ reagovať na vývoj na Ukrajine, ale predstavu, že na agresiu treba reagovať agresiou, treba jednoznačne odmietnuť.
Na druhej strane, účasť A. Dulebu na protiruskej demonštrácii priniesla aj pozitíva: máme aspoň jasno: A. Duleba sa vlastne priznal k tomu, o čom už mnohí vedeli aj predtým a totiž, že v otázke Ukrajiny nie je nezávislým analytikom, ale naopak, lobuje pre jednu stranu. Tento fakt sa bude ťažko zakrývať aj manipulátorom v RTVS. Nebudem špekulovať, či proukrajinská angažovanosť A. Dulebu súvisí s jeho minulosťou, keď ešte v časoch ZSSR išiel študovať do Kyjeva a v období perestrojky sa tam stretol s prebúdzajúcim sa protirusky ladeným nacionalizmom. Stačí konštatovať, že A. Duleba sa vo vzťahu k Rusku a Ukrajine veľmi jednoznačne zaradil.
F. Šebej a jeho excesy
Obvyklým spolubojovníkom A. Dulebu v diskusiách v STV je F. Šebej. Vyjadrenia F. Šebeja sú však oveľa ostrejšie a nenávistnejšie a na rozdiel od A. Dulebu sa ich autor ani nesnaží predstierať nadhľad. Jeho vyjadrenia sú niekedy priam komické, napr. keď tvrdil, že v prípade ruskej okupácie Slovenska by chytil zbraň a išiel brániť Slovensko: http://www.sme.sk/c/7131238/sebej-okupovat-rusi-slovensko-beriem-zbran-a-idem-branit-vlast.html . Problém je v tom, že on už podobnú príležitosť mal, v roku 1968 a kolosálne ju premeškal…
Iným Šebejovým excesom v tom istom článku bolo vyjadrenie: „V tomto okamihu radím absolútne nedôverovať ruským oficiálnym zdrojom. Tieto médiá sú pod kontrolou Putinovej kliky a na úrovni manipulatívnej propagandy Tretej ríše.“ Žiaľ, takéto vyjadrenia sú hodné len tak do denníka Sme, ktorý je povestný svojimi manipuláciami. Sme cenzuruje dokonca aj diskusie za účelom „želaného“ výsledku. A hoci nemám rád emotívne prirovnania k tretej ríši a jej praktikám, tak slovenské mienkotvorné médiá by si to prirovnanie dnes zaslúžili nie menej ako tie ruské.
K excesom F. Šebeja musím povedať len toľko, že jeho vyjadrenia môžu škodiť práve politickej strane Most-Híd, ktorú zastupuje. Šírenie nenávisti k iným národom môže byť nebezpečné pre maďarskú menšinu na Slovensku. Nebudem komentovať smutné vyjadrenia F. Šebeja o moslimoch z minulosti, tie sú dobre známe a Most-Híd sa vďaka spojenectvu s F. Šebejom posunul nebezpečne doprava. Domnievam sa, že Most-Híd by sa mal dnes vyvarovať rusofóbnych prejavov, lebo na Slovensku existujú i ľudia, ktorí k Maďarom cítia porovnateľnú mieru nenávisti ako F. Šebej k moslimom alebo Rusom…
Čo s mediálnym molochom?
Možno sa domnievať, že slovenské mienkotvorné médiá sú dnes určitým odrazom vládnuceho režimu. V posledných rokoch sa nedemokratický oligarchický režim na Slovensku, v EÚ i na Ukrajine otriasa v základoch. Vládnuca oligarchia sa obáva politického modelu, ktorý prichádza z Ruska. Na Slovensku sú politici bábkami oligarchov, zatiaľ čo v Rusku si prezident dokázal oligarchiu podriadiť. Rusko akiste tiež nie je demokratický štát, ale predstavuje určitú alternatívu vo vzťahu politickej a ekonomickej moci. Tá alternatíva síce nie je žiadna sláva, ale už sa jej zľakli aj oligarchovia na Ukrajine a preto sa radšej spojili s ultranacionalistami. Zdá sa, že na Slovensku sa oligarchia zľakla tiež a preto mobilizuje svojich aktivistov a novinárov za účelom hľadania „tradičného“ vonkajšieho nepriateľa. A čím väčší strach oligarchov panuje, tým tuhšie zviera občanov mediálna manipulácia. Lenže práve v tom strachu spočíva slabosť vládnuceho režimu. Je otázne, či súčasný režim dokáže prežiť štyridsať rokov…
