Kto bude partnerom USA v extralige

Krátku pamäť však majú tí, ktorí si v nej nedokážu vyvolať spomienku na niekdajšie prvé tápavé kroky odchádzajúceho prezidenta Clintona v oblasti zahraničnej politiky. V porovnaní s jeho „hľadaním Polárky“ v medzinárodných a najmä európskych vzťahoch, čo trvalo najmenej dobrú polovicu jeho prvého funkčného obdobia, je Bushova neznalosť mena indického premiéra skutočne marginálna.

Svet nie je eurocentristický Jeden z veľkých mýtov v predvolebnej kampani nasmerovaných voči okoliu bol ten, ktorý naznačoval, že USA s Gorom na čele budú rozširovať NATO a Bushov tím nie. K tomu azda len toľko, že ak odborné tímy republikánskej administratívy dospejú k presvedčeniu, že rozšírenie je dobré pre USA, a teda i pre alianciu, rozširovať sa bude. Ak by neboli takto pripravené všetky zúčastnené strany, nepomohol by ani sám Gore. Takýto prístup je zároveň jasným dôkazom toho, že nastupujúca garnitúra na zelenej lúke nezačína, ani na nej neskončí.

Podstatný je iný moment a Európa ako by ho s nástupom novej administratívy USA stále nechcela vziať na vedomie. Svet už nielenže dávnejšie nie je eurocentristický, no potenciálne môže stratiť črty euroatlantickej dominantnosti a kooperatívnosti, čo je čoraz zreteľnejšie aj z diskusií o budúcom charaktere európskej bezpečnostnej politiky. Ak sa teda svet takým môže skutočne stať, nie je to preto, že by existoval účinný jednotný politicko-ekonomický blok ako protiváha USA a ich najbližších spojencov (Veľká Británia, Kanada), dajme tomu slovanský, románsky, arabský, či ázijský alebo ich kombinácia, ale preto, že medzinárodné prostredie je dnes geopoliticky globálne a interdependentné vo fascinujúcej kombinácii univerzálne egoistického a parciálne utilitárneho.

Premenlivosť globálnosti Globálnosť tu však z hľadiska výkonu zahraničných politík jednotlivých subjektov má úplne iný význam ako ekonomická globalita. Zatiaľ totiž neznamená koordinovanú unifikovanosť či synchronizovanosť týchto zahraničných politík v globálnom meradle (na rozdiel od agendy napríklad G-8), ale ich individualizovanosť, variabilitu a premenlivosť popri naďalej existujúcich a pôsobiacich geopolitických a historických konštantách vytvárajúcich celkové prostredie, v ktorých sú tieto realizovateľné a realizované.

Je potrebné zdôrazniť, že v uvedenej spojitosti nie je reč o systéme administratívne priveľmi košatej a ťažkopádnej OSN či o iných rozhodujúcich regionálnych multilaterálnych fórach, ale skôr o priestore „mimo“ s istým spoločným množinovým prienikom do existujúcich inštitucionálnych štruktúr. Zrozumiteľnejšie povedané, aj keď proti USA nestojí jednoliaty konkurenčný blok, existencia silných politicko-vojenských a možno o čosi neskôr i technologicko-ekonomických rivalov, resp. vznik iných rizík subsumovaných do kategórií ako sú „pivotal states“ („určujúce“ štáty) či „rough states“ („darebácke“ štáty), si vyžaduje ich neustálu pozornosť.

Generačný politický zlom S príchodom novej administratívy po takmer desaťročí vyvstáva potreba nového, nerutinného pohľadu so súčasným redefinovaním vlastných štátnych priorít a ich pomeru k zahraničnopolitickým štandardom. Možno je to v danej etape vývoja priveľmi subjektívne tvrdenie, ale z porovnávania v pokuse o empatický pohľad a la USA do budúcnosti môže Európa obstáť oproti svojim konkurentom ako druhá, ak nie – výhľadovo – ako tretia liga. Pritom by mohlo byť jasné, že USA túto možnú zmenu takto navonok nebudú manifestovať, ani nesformulujú v žiadnom verejne prístupnom dokumente. Explicitne to nemusia povedať ani v tých menej verejných. Reč v tomto prípade určite nie je len o jednom či dvoch funkčných obdobiach prezidenta Spojených štátov.

Ďalším faktorom súčasnosti, ktorý nemožno nespomenúť, je plošný generačný politický zlom. V Európe, najmä v Nemecku, začínajú slabnúť hlasy politikov, ktorí vyrástli v dobe Fultonu, Marshallovho plánu a celkovej klímy studenej vojny. Nastupujúca generácia politikov a diplomatov sa bude pohybovať v úplne iných podmienkach, pričom síce nezabudne na históriu, ale zároveň bude nadobúdať vlastnú empíriu. Preto napriek existencii EÚ a NATO, ako aj dnes už klasických koordinátov sebaidentifikácie a uvažovania v schéme Východ – Západ, nemožno do budúcnosti vôbec podceniť silu overených a stále platných historických determinantov – afinít i animozít. Ak platia v danom euroatlantickom priestore so zatiaľ dominantným anglosaským prvkom, potom nemožno vylúčiť ani vytvorenie črtajúcej sa kontinentálnej osi Paríž – Berlín – Moskva, ktorú európske dejiny doposiaľ nepoznali. Pravdaže, toto je len jedna z možností, ktorej naplnenie je v realite obtiažnejšie ako teoretické uvažovanie o nej.

Z hráčov sa stali tréneri Ak niekto v USA uvažuje o vízii pre 21. storočie, zrejme sa neuspokojí so statickou percepciou daného stavu, ale pracuje s dynamickým modelom, vývojovými eventualitami a projekciou vlastných cieľov. Takéto vnímanie reality možno pre lepšiu ilustráciu porovnať s osobným mottom legendárneho kapitána Nema mobilis in mobile – pohyblivé v pohyblivom. Mení sa prostredie, mení sa aj porovnávajúci subjekt (čiže klasické: „Tempora mutantur et nos mutamur in illís – Časy sa menia a my sa meníme s nimi“, vhodnejšie vyjadrené doslovným, neopisným prekladom – „meníme sa v nich!“). Nová administratíva USA, napriek viacerým známym menám a tváram si je tiež vedomá faktu, že časy sa menia.

Ak u niekoho opticky vzbudzuje nedôveru, že ich tvoria tí, ktorých čas už prešiel, je možné objektívne uznať, že na ihrisku síce viacerí z nej boli, ale súčasne i podotknúť, že teraz sa z hráčov, a nie hocijakých, stali tréneri (Powell, Cheney, Rumford). Pri existujúcej mohutnej hráčskej základni predstavovanej rovnako predvojom spoločnosti, teda vedeckými a špecializovanými inštitúciami, ako radovými občanmi, nemusia mať Spojené štáty obavy zo skorého výkonnostného prepadu. Stroj beží zatiaľ tak spoľahlivo, že v prípade potreby má i neskúsenejší pilot možnosť využiť „počas letu“ schopnosti automatiky, čiže jasnej technologickej prevahy v spojení s fungujúcou a výkonnou ekonomikou.

Čoraz menej WASP Relatívne novým plošne sa prejavujúcim prvkom je evidentná „provincializácia (rímskeho) Senátu“ (rozumej: administratívy USA) – čoraz väčší počet šéfov jednotlivých rezortov Bushovej exekutívy má iný etnicko-sociálne pozadie než donedávna privilegovaní príslušníci riadiacej elity stelesňujúci tradičnú formulu WASP (white – anglosaxon – protestant). A to je najmä pre Spojené štáty, no nielen pre ne, indikátor po koľký raz už v dejinách opakovaného scenára, a zároveň pre danú fázu ich vlastného vývoja nepochybne celospoločensko-motivačné pozitívum.

Ak bola vyššie reč o druhej a tretej lige, možno veľmi stručne zauvažovať, kto bude partnerom USA v tej prvej, prípadne v extralige. Automaticky sa ponúkajú príklady ako Čína a Rusko čoby súčasť Európy a zároveň i eurázijská entita, opatrnejšie, ale vždy zdôvodniteľne Mexiko a Irán a celkom isto India ostro (na)sledovaná Pakistanom. Niekde v baráži medzi extraligou, určite širšou než predchádzajúci výpočet, a prvou ligou, sa pohybuje Japonsko. Do nej majú namierené viaceré štáty Latinskej Ameriky: Brazília, Argentína, možno Chile. Na dôležitosti nadobúdajú i ďalšie regióny a krajiny. „Svetový pohár“ v nadchádzajúcich obdobiach rozhodne nestratí na zaujímavosti už i preto, že jeho špička sa postupne rozširuje a rozdiely medzi ambicióznymi sa môžu zmenšovať.