„Maliar, ktorý sa nedokáže oslobodiť od vplyvu predchádzajúcej generácie, si sám kope hrob… No ak je citlivý, nikdy s ňou nedokáže stratiť spojenie. Vo svojom diele bude stále nachádzať jej prínos. Či chce, alebo nechce. Rozhodujúce je, aby sa tohto vplyvu dokázal zriecť, ak chce prísť s novou inšpiráciou.“
(Matisse, H.: Umění rovnováhy. Praha, Československý spisovatel 1961, s. 106 — 107, prekl. Ľ. P.)
„Výraz nespočíva vo vášni, ale v celkovom usporiadaní obrazu. Kompozícia je umenie ako dekoratívne usporiadať rozmanité prvky, ktoré má maliar k dispozícii na vyjadrenie svojich pocitov. Umelecké dielo je potom harmóniou celku.“
(Matisse, H.: Malířove poznámky/1908). In: Matisse, H.: Umění rovnováhy. Praha,
Československý spisovatel 1961, s. 18, prekl. Ľ. P. )
Slová francúzskeho maliara Henriho Matissa (1869 – 1954) pripomínajú jeden zo základných problémov umenia: farby, tvaru, kompozície, harmónie, výrazu obrazu. Je to problém, ktorý sa spája s maliarstvom moderny. Jeho rozuzlenie prináša, za čím umelci túžia najviac: harmóniu obrazu a obraz ako harmóniu. K základným problémom moderného maliarstva patrí teda „hľadanie“ úlohy farby v obraze spolu so snahou o harmóniu obrazového celku. Iste, farbu, kresbu, kompozíciu nemožno od seba oddeliť. „Nie je možné oddeliť kresbu od farby“ – zdôrazňoval Matisse – , tak ako nemožno nanášať farbu na podklad náhodne, bez rozmýšľania. „Záplava farieb na obraze nemá žiadnu silu. Ale farba vyvolaná, živená a pretváraná duchom odráža podstatu veci. Zodpovedá sile emócie. Farba a kresba sú sugescie, ktoré majú prostredníctvom ilúzie vyvolať u diváka pocit moci nad vecami života. V starom čínskom porekadle sa hovorí: Keď človek kreslí strom, má cítiť, ako rastie…“ Problém farby je fenoménom moderného maliarstva. Upresňuje identitu, povahu, ciele maľby… Preto láka umelcov moderny a priťahuje ich vyjadrenie sveta. Raz je to obraz ponorený do zložitej reči znakov, symbolov, inokedy ide o rôzne podoby kompozičných sústav, videné cez prizmu umelcovej optiky. K tomu treba pripočítať dobové nánosy jednotlivých smerov a štýlov. Možno povedať, že jestvuje niekoľko typov umeleckého spracovania reality v obraze so zložitou alebo jednoduchou rečou výpovede. Nie každý však dokáže vdýchnuť do maľby život, preniknúť do podstaty osobitým spôsobom.
František Jiroudek: Portrét Eugena Nevana,
1935, ol., pl. 57 x 42 cm.
K tým, ktorých celoživotné dielo sa vyznačuje schopnosťou zaujať našu pozornosť „cez svet videný vo farbe“, patrí Eugen Nevan známy svojimi kresbami, grafickými listami, no v prvom rade obrazmi, figurálnymi kompozíciami a krajinomaľbami, bez ktorých si dejiny slovenského výtvarného umenia nedokážeme predstaviť.
O Eugenovi Nevanovi (pôvodným menom Neufeld) sa toho nenapísalo veľa, ani málo. Na prvý pohľad sa zdá, že viaceré slová vyslovené na jeho adresu môžu byť len potvrdením predchádzajúcich. Zvlášť, pokiaľ ide o biografické údaje (čo je prirodzené), ale aj iné textové závery, ktoré vyvierajú zo zásobnice umenovedných zámerov. Avšak, nie všetko, s čím sa stretávame v odbornej, praxi je opakovaním známych a vyslovených právd. Platí, že hodnota tvorby nezaniká v čase, ani s časom, pretože je nad ním. Je to fakt, na ktorý upriamuje pozornosť celoživotná tvorba Eugena Nevana. Napokon, už viac než polstoročie nás delí od knižného spracovania jeho života a diela z pera historika umenia Mariána Várossa (1923 – 1988). Naposledy bolo umelcove dielo prezentované roku 1979 v bývalom Československu na samostatnej výstave v Slovenskej národnej galérii v Bratislave, reprízovanej v Národnej galérii v Prahe. Výstava mala ambície predstaviť čo najviac z Nevanovho diela. Napriek tomu, kompletné spracovanie Nevanovho posolstva, jeho priblíženie záujemcom o umenie, na seba ešte stále čaká. Platí totiž osvedčená premisa, že na základe dosiahnutého možno formulovať východiská a spôsoby, ako takéto poznanie prehlbovať alebo meniť. V Nevanovom prípade ide o významnú osobnosť výtvarného umenia, ktorá má korene na Slovensku, veľkú časť svojho života spojila s Prahou a na jej výtvarný profil v rozhodujúcej miere vplýval Paríž.
Nová knižná monografia o živote a diele Eugena Nevana, ktorá práve vyšla (vydalo ju Slovenské národné múzeum – Múzeum židovskej kultúry v spolupráci s vydavateľstvom Fo Art s r.o. v Bratislave) pozostáva z úvodnej štúdie, faktografických častí, reprodukovaných diel a obsiahla umelcov celostný výtvarný vývin. Poukazuje na vznik umelcovej poetiky v nadväznosti na ohlas postimpresionizmu (Paul Cézanne /1839 – 1906/), cez pokusy o aplikáciu francúzskeho nového klasicizmu (tzv. derainovská fáza) a ďalší rozvoj tvorby, keď sa v rámci návštevy Paríža zoznámil s aktivitami fauvistického hnutia, osobitne s maľbami Henriho Matissa.
Nevanove celoživotné dielo ostáva pred nami otvorené ako rozčítaná kniha. Jeho výpoveď pretrváva v čase a priestore. Týka sa hĺbky odkazu maliarskej tvorby, ktorý disponuje svojou príťažlivosťou a atraktivitou. Myslí sa tým atraktivita vyvierajúca z hodnotového posolstva, nie okázalosť, aká sa vyskytuje u niektorých umeleckých aktérov, ktorí zvádzajú dnes boj na trhu konzumu umenia a komercionality do takej miery, že už ani sami nevedia, čo ešte považujú za umelecké dielo a čo iba za tovar, obchodný artikel, predmet dopytu realizovaný na báze plagiátorov a epigónov. Maliar je vnímaný ako spolupútnik umeleckého zoskupenia Generácia 1909 (vo vzťahu k monografickému spracovaniu tvorby umelcov, ako sú Cyprián Majerník /1909 – 1945/, Ján Mudroch /1909 – 1968/, Ján Želibský (1907 – 1997/, Ladislav Čemický /1909 – 2000/, Július Nemčík /1909 – 1986/, Dezider Milly /1906 – 1971/, Ester Šimerová-Martinčeková /1909 – 2005/, Peter Matejka (1913 – 1972/ a i.). Toto označenie prevzalo viacero umenovedcov. Rozdeľujú ho na niekoľko skupín: umelcov, ktorých tvorba sa formovala v pražskom ovzduší, v budapeštianskom prostredí a tzv. bratislavskú skupinu. Isteže, umeleckej kritike ani dejinám umenia sa nepodarilo vyčerpávajúcim spôsobom určiť kvalitatívne znaky moderného umenia, jeho „definitívne“ miesto v oblasti estetiky. To stále vytvára určité prekážky v procese zaradenia či zaraďovania a „správnej“ interpretácie Nevanovho celoživotného diela.
Prvá samostatná výstava v Topičovom salóne v Prahe, 1944.
Pravdou ostáva, že umenie predstaviteľov Generácie 1909 sa vyznačuje výtvarnou poéziou v „čistom stave“, preto je krásna. Rovnako krásny môže byť umelecký prejav, ktorý sa stáva jej nositeľom, ako ľudská tvár, figúra často využívaná maliarmi tejto generácie, t. j. téma, ktorá sa vyznačuje mnohoznačnosťou. Je známe, že svet umenia bol, je a ostane svetom fantázie, ľudských túžob, snov, vášní a neznámych zjavení. Platilo a bude to platiť. Hoci si to nie raz nechceme uvedomiť. V tomto kontexte sú obrazy a sochy predstaviteľov Generácie 1909 plné skrytých významov zakliatych do vypovedaných i nevypovedaných slov, do šifier a znakov ukrytých do farieb a tvarov, ktoré nás priťahujú a varujú. Podobne ako v tvorbe jej nasledovníkov generačnej vrstvy slovenských umelcov, ktorá vstúpila na scénu v období fašistickej agresie Nemecka a druhej svetovej vojny. Práve voči vojne sa zdvihla vlna odporu, ktorá umelcov oboch týchto zoskupení, vzhľadom na realitu, ktorú prežívali, nenechala ľahostajnými. Bola to (okrem iného) realita táborov smrti, kde skončil život mnohých progresívne zmýšľajúcich ľudí a kde sa mal ukončiť aj život Eugena Nevana. Bola to skutočnosť kolónií vydedencov, zástupov utečencov, vojnových invalidov, skutočnosť, akú dešifrujeme z obrazov Cypriána Majerníka, Jána Mudrocha, Júliusa Nemčíka, Ladislava Čemického a Eugena Nevana. Tí všetci vo svojich dielach prezrádzajú, že im išlo o dimenziu slobody, odhodlanie prekročiť hranice daného, zdanlivo nemenného bytia obklopeného silou moci a násilia. Na druhej strane demonštrovali svoju chuť vstúpiť do neznáma, kde všetko jestvuje nikým a ničím neobmedzené, neohraničené – v olejomaľbách, sochách, kresbách a i. Nevanových spolupútnikov, starších i mladších, ktorí pôsobili na Slovensku pod rúškom nadrealizmu, umeleckej avantgardy (pozostávajúcej z predstaviteľov tejto vojnovej generácie a Generácie 1909) označovanej symbolicky prídavkom vročenia vstupu na scénu Avantgarda 38. Vo svojich dielach vkladali logiku videného do služieb nevideného. Všetko, čo je v nich zakódované, celý arzenál motívov, záznamov skutočnosti a predstáv sa odohráva v súradniciach sveta, ktorý je iný, než svet, na aký sme zvyknutí. Preto sú ich obrazy, sochy a kresby dráždivé a zároveň upokojujúce. Imaginácia, ktorá ich zrodila, nemá nič spoločné s vopred vymyslenou schémou, umelo naprojektovanými koncepciami. Naopak. Odlišuje sa od predpisov života, ktoré sa nám snažia implantovať všakovakí „mágovia“ svojimi príkazmi zašablónovanými do tragikomických podôb, ktoré sa tvária, že sú niečím iným, než my a život. Umelci spomínaných generačných vrstiev vo svoje tvorbe „analyzovali“ svet, ktorý bol iný než každodenná realita. Zároveň bol s ňou konfrontovaný. A je len na nás, či sa s ním dokážeme identifikovať, alebo sa budeme tváriť, že všetko v čom a s čím žijeme, je pravá, plnohodnotná skutočnosť. To je tiež dôvod, prečo by sme nemali pred obrazmi a sochami týchto umelcov mávnuť rukou iba preto, že vznikli v inej dobe. Ich výpoveď je nadčasová, má čo povedať aj dnes. Stačí sa zamyslieť nad Mudrochovu Madonou s čiernou svätožiarou (1939), Zavraždeným básnikom /Umlčaný/ (1939), Majerníkovým Neslýchaným stretnutím (1938 – 1939), obrazmi Dona Quijota (z rokov 1937 – 1944) a zistíme, že by bolo zbytočné overovať vyššie uvedené slová.
Spomedzi týchto umelcov sa Eugen Nevan ocitol ako najmladší v blízkosti maliara Petra Matejku. Platí to zvlášť, pokiaľ ide o Matejkove obrazy Žena na balkóne (1944) a Pred zrkadlom (1942). Tie stoja na konci starého a začiatku nového, formujúceho sa vývinového procesu umenia na Slovensku. Povedané inak, „ukazujú nepochybne cestu vpred.“ V tejto súvislosti sa zvykne hovoriť o progresivite Nevanovej tvorby spájanej aj s príchodom nasledujúcej, už spomínanej vojnovej generácie (tzv. Generácie 1919). To všetko v rámci časového úseku dvoch povojnových desaťročí a predchádzajúceho vývinu slovenského výtvarného umenia v prvej polovici 20. storočia. Nevanove „výtvarné zjavenie“ sa nezrodilo z ničoho. Predchádzalo mu povestné objavovanie nových spôsobov výpovede reflektované v európskom modernom umení. Svet sa topil v záplave izmov, striedali sa manifesty, prichádzali a odchádzali všakovaké postavy, osobnosti umenia opradené mýtmi, napohľad skromné, nenápadné, ale tiež výnimočné a z pohľadu dejín dôležité: Pablo Picasso (1881 – 1973), André Derain (1880 – 1954), Juan Gris (1887 – 1927), Georges Braque (1882 – 1963), Henri Matisse (1869 – 1954), Joan Miró (1893 – 1983), Paul Klee (1879 – 1940) a ďalší… Kubizmus, fauvizmus, expresionizmus…. Všetky tieto fakty treba brať na vedomie. K tomu sa žiada pripísať nové objavy „ starých hodnôt“ v umení a vynára sa pred nami takmer plastický obraz toho, čo viedlo a zvádzalo mnohých k zápasu o nový model skutočnosti. V rámci neho sa Eugen Nevan sústredil na formuláciu výtvarnej reči, ktorá z neho urobila umelca s vlastnou mierou imaginácie a poetického nazerania na svet. Očarili ho možnosti maľby, v rámci ktorých dosahoval pozoruhodné výsledky a uplatnil svoj prirodzený koloristický talent, počnúc obrazmi z obdobia okolo a po roku 1934 až po záverečné diela zo 60. rokov minulého storočia. Právom patrí k jedinečným zjavom slovenskej výtvarnej scény. Takisto je právom považovaný za významného predstaviteľa jej vetvy odvodenej z línie fauvistického maliarstva v Európe a vo svete. Pohľad na jeho dielo prezrádza, že sa vyznačuje vnútornou silou – vystupujúcou zvnútra na povrch dávajúc „veciam“ tvar, ilúziu priestoru a život. Všade tam, kde je základom týchto diel človek a dominantné postavenie má ľudská figúra, čerpá jeho tvorba silu z reality sveta a samého seba. Jeho diela rozprávajú jazykom farieb a tvarov, z ktorých pozostáva ich motív. Keď sa dívame na jeho obrazy, grafické listy a kresby, akoby sme stáli pred pokojnou dušou človeka. Odkrývanou z hĺbky ľudského vnútra, plnou myšlienok a citov.
Pripomína to aj Nevanov (dnes už neexistujúci) ateliér v Prahe, v byte na Vinohradoch (obvod 12) v ulici Horní Stromky č. 14, kde žil a tvoril po celý čas až do svojho odchodu na Slovensko do Bratislavy na začiatku 50. rokov minulého storočia. Zvláštne a osobité miesto. Ateliér poznáme len z dokumentárnych záberov, fotografií: bol plný plátien, hotových a rozrobených obrazov, štúdií, náčrtov, kresieb, skíc, grafických listov s jednoduchým, hĺbkotlačovým lisom v pozadí. Stal sa svedkom maliarových výtvarných monológov o tom, čo ho zaujímalo, priťahovalo, fascinovalo. Akoby sa na jeho stenách vynáral jeho tieň. Odtlačok umelca – človek a obraz. Maliara so schopnosťou vyviesť spirituálnu hodnotu farby zvnútra na povrch plátna, čo predstavuje alfu a omegu toho, čomu sa zvykne hovoriť podstata výpovede, umeleckého posolstva. Na druhej strane ho zasiahol svet reality prinášajúci hrozivé tiene vojnovej kataklizmy, násilia a brutality. Oba tieto faktory sa v jeho tvorbe objavujú diferencovane, v prelínaní. Majú spoločný základ, podhubie. Je ním dôvod, prečo sa meno Eugena Nevana v našej umenovednej spisbe dáva do súvislosti s hnutím fauvizmu, príkladom tvorby už spomínaného francúzskeho maliara Henriho Matissa, či dramatickým protivojnovým umením našej a európskej moderny prvej polovice 20. storočia. Na základe dostupných informácií a bádateľských záverov Nevan nadväzuje vo svojej tvorbe hlavne na Matissa. Našiel v ňom svoj vzor a ideál, pri voľbe motívov, komponovaní farebných plôch s dramatickými prízvukmi, dekorativizmom a plošnou výstavbou obrazu, ostrou a presnou vymedzujúcou líniou, lineárnou skladbou a pod., ale aj v obrazoch s námetmi žien, dievčat so slnečníkmi, čítajúcich listy, tanečníc len tak oddychujúcich pred alebo po vystúpení na pohovke v divadelnej sále, šatni, prírode atď. Ich centrom sú ženy – tematický základ umelcových plátien, kresieb, grafických listov, dá sa povedať celého rozpätia jeho tvorby. Ženy ako senzitívne bytosti, krásne fyzicky aj duševne, nie pohľadnicové alebo reklamné modelky, sčasti zasnené a unavené, smutné, ale aj vysnívané, zo skutočnosti vychádzajúce, no niekedy – paradoxne – akoby neskutočné. Táto a podobná interpretácia Nevanovej maliarskej, grafickej a kresliarskej tvorby sa v podstate nezmenila. Ostala zakotvená v našom dejepise umenia ako „nepísaný úzus“.
Žena s dáždnikom, 1939, ol., pl., 42,5 x 55,5 cm.
Pri oboznamovaní sa s umelcovou tvorbou sa často používa akceptované poznanie bez toho, aby sa jeho maliarsky, grafický a iný prínos prezentoval z nového pohľadu a v nových súvislostiach. Iste, umenovedné dedičstvo nadobudnuté v jeho prípade si treba vážiť, oceňovať, no zároveň nemožno s rešpektom obchádzať neznáme, nepoznané, pokiaľ ide o jeho tvorbu, len preto, že rešpekt pred autoritami nám vyhovuje viac, než pokusy vykročiť a ísť nepoznaným smerom. Stačí náznak takéhoto vykročenia, ktoré sa opiera o nadobudnuté poznatky, že to nebol len Matisse a to čo z neho celkom určite zo strany umelca vedome v počiatkoch tvorby vyplynulo, vyhranilo sa. Dostaneme potom „preformátovaný“ pohľad na maliara s veľkým M, ktorý vstúpil do dejín nášho umenia aj ako hedonik, pôžitkár no najmä humanista a etik. Ale tiež človek s ohrozenou existenciou a vlastnou tvárou, ktorú odmietol zapredať, a to kedykoľvek v časoch svojho celoživotného príbehu. Ani v období kryštalizácie a syntézy tvorby sa nevymanil z tohto „zovretia“ vlastnej identity, tak ako sa nevymanila z jeho zorného uhla podstata koncepcie Matissovej dekoratívnej stavby obrazu. Dokonca si dal tú námahu, že vlastnoručne prepísal (po česky pre seba) Matissove „Malířove poznámky“ vydané v brožovanej väzbe, z ktorých čerpal a o ktoré sa opieral pri vlastných maliarskych výskumoch. Jeho tvorba sa tak posunula smerom k duchovnej, obsahovej, z formálneho hľadiska fauvisticky príbuznej skladbe obrazu – maľby, ale nie fauvizmom bezvýhradne ovplyvnenej a podmienenej(!). Tam, kde sa fauvizmus, známy z tvorby umelcov voľného zoskupenia mladých francúzskych maliarov, a ním prezentovaná spontaneita premietnutá, prevtelená, vtlačená do farby stala viac-menej cieľom výtvarnej výpovede, u Nevana to bol prostriedok racionálne motivovanej maliarskej, grafickej, kresliarskej spovede. Na pohľad „dekoratívne“ pôsobiace orchestrácie farieb v jeho obrazoch súvisia so základným spôsobom maliarovho vyjadrovania: odrazom citlivého vedomia rovnako citlivého umelca v obrazoch, ktorý vnútornú kontinuitu svojej tvorby pokladal za závažnú.
Debutoval na scéne v 30. rokoch 20. storočia, jeho tvorba postupne kulminovala, až dospela k svojej stagnácii na konci 50. rokov minulého storočia v období zmätenom dôsledkami minulého vývinu, tehotnom očakávanými zmenami budúcnosti. Dokladá to aj jeho dramatický život, neľahký osud ľavicového intelektuála, člena Komunistickej strany v čase vojny (poznačeného navyše biľagom príslušníka menejcennej rasy) i po nej, keď sa dostával do kontroverzií s kultúrnymi dogmatikmi doby, z ktorých niektorí sa zrazu stali priekopníkmi umenia novej doby – moderny, v nasledujúcom desaťročí. Vdychoval rozpínajúcu sa atmosféru nového slovenského umenia a celej kultúry nastupujúcich šesťdesiatych rokov, poznamenanú kultom avantgardy. Keď sa pozrieme do histórie jeho osudov a osudov príslušníkov jeho generácie – napriek tomu, že sám bol a ostal zjavom viac mimogeneračným, v zásade osamoteným, no nie opusteným, udrie nám do očí ideová blízkosť jeho tvorby s priekopníkmi moderného európskeho a svetového umenia.
Náhrobok Eugena Nevana na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Eugen Nevan (18. 1. 1914 – 16. 10. 1967) zomrel vo veku nedožitých päťdesiat štyri rokov. Jeho meno figuruje medzi osobnosťami a individualitami novodobého slovenského výtvarného umenia ako príklad talentovaného, jedinečného koloristu, ktorý posunul ďalej túto vývinovú niť modernej slovenskej maliarskej tvorby. Bol jediný, kto vo svojej tvorbe rozvíjal odkaz známeho francúzskeho maliara Henriho Matissa v rámci výtvarnej generácie, ktorá sa snažila reaktualizovať odkaz národnej tradície v umení, zároveň reagovať na súčasné výtvarné tendencie vo svete, zvlášť ak máme na mysli Francúzsko – vtedajšie centrum svetového umenia, Paríž. Bez Nevana by dejiny slovenského výtvarného umenia neboli tým, čím sú. To znamená fenoménom popretkávaným objaviteľským úsilím tvorcov, bez ktorých si vývin umenia a ľudskej kultúry iba ťažko možno predstaviť. Možno povedať, že sa zaradil medzi tzv. expresívnych lyrikov slovenskej maľby 20. storočia. Jeho maľba, ktorá sa vyvinula z pôvodne racionálnej, kompozične modulovanej farebnej zostavy veľkých plôch, reagujúcich svojou dynamikou na dynamiku života svojej doby a prenikala k farebnej exaltácii hmôt, plôch, plôšok, línií, kontúr, štruktúr a farebných pigmentov. Tie sa prelínajú, prenikajú z vnútra na povrch tvarov a naopak, pričom sa z ich pradiva vynárajú objemy figúry, ženské postavy zachytené vo dvojiciach v prostredí baletu, divadla, divadelných šatní, ale aj civilného života, nie raz osamotené, stojace či sediace v priestore, samé akoby opustené vo svojom mikro- a makrosvete, ktorý zrodilo pre človeka 20. storočie, storočie plné nečakaných zmien a zvratov. Nevan na to reagoval dynamickým, inokedy harmonicky vyváženým maliarsky expresívnym spôsobom, ktorého pravzor videl v modernom európskom a svetovom umení, najmä pokiaľ ide o umenie fauvizmu i expresionizmu. Ba možno povedať, že ako jeden z mála našich umelcov tej doby dokázal zužitkovať problematiku farebného maliarskeho gesta, gesta širokého, prudkého ťahu štetca na vyjadrenie vnútorného psychického stavu ženy a sveta našich pocitov v polohe vnútorného stotožnenia sa s našou predstavou o bytí na pozadí figurálnej tvorby. Na jednej strane pomocou bohatej koloristickej skladby, na druhej v podobe redukovanej farebnej škály.
Huslistka.
Znie to neuveriteľne, no maliar vo svojich päťdesiatich rokoch dokázal maľovať s nasadením a myslením takpovediac tridsaťročného človeka. Expresívny lyrizmus, ktorý poznačil jeho obrazy vlastnou pečaťou, sa stal príčinou toho, že Eugen Nevan sa zapísal do dejín slovenského výtvarného umenia ako jedna z jeho najvýraznejších koloristických osobností. Jeho diela, obrazy, kresby či kompozície sa nám prihovárajú rečou svedka ľudských osudov, výpoveďou maliara čerpajúceho z myšlienok a odkazu histórie i národných tradícií, ale aj maliara, ktorý akoby stieral vo svojich dielach hranice medzi minulosťou a prítomnosťou, aby nazrel do sveta nadčasovej pravdy, „universa ludens“, ktorý pre neho predstavuje a stelesňuje s celým svojím Ja podoba ženy. Ženy so životom plným senzualizmu, krásy a etiky, ženy reálnej a „nadreálnej“. Východiskovou hodnotou jeho maliarskych zámerov sa stal v pravom zmysle ľudský rozmer skutočnosti. Jeho meno figuruje medzi jeho rovesníkmi ako meno talentovaného koloristu. Jeho maliarska reč sa blíži typu maľby, ktorá ma vo svojich koreňoch etické základy, zvlášť v období druhej svetovej vojny, vyznačuje sa sociálnym pozadím vyrastajúcim zo silného humanistického nádychu vlastného prostredia. Ak teda porovnáme Nevanov spôsob maľby s formovo-tvárnymi zákonitosťami moderného umenia, zistíme, že pôvodne veselý, radostný princíp maliarstva fauvizmu bol u neho pretransformovaný do „vážnejšej“ podoby, čo súviselo s celkovou atmosférou slovenského prostredia.
Knižná monografia o umelcovom živote a tvorbe mapuje jeho výtvarné dielo a životné osudy na pozadí niekoľkých etáp, v kontexte celospoločenských súvislostí. Prináša pohľad na umelcovu tvorbu, odráža nové poznatky a výsledky umelecko-historického výskumu. Obsahuje okrem textovej časti s rozsiahlou hodnotiacou štúdiou, biografiou umelca, vyčerpávajúcim súpisom jeho samostatných a kolektívnych výstav, komplexným prehľadom bibliografie, cudzojazyčným rezumé a súborom autorských výpovedí jeho priateľov a známych, kvalitnú obrazovú časť s celostranovými farebnými a čiernobielymi reprodukciami obrazov, grafických listov a kresieb. Z nich niektoré sú verejnosti neznáme. Možno ich považovať za nové prekvapujúce svedectvá o umelcovom reflektovaní doby a skutočnosti, v ktorej žil a ktorú svojím životom a dielom spoluutváral.
Eugen Nevan sa stal osobnosťou generačnej vrstvy, ktorej proces sebarealizácie sa odohrával v hľadaní vlastného výtvarného sveta. Jeho obrazy, grafické listy a kresby hovoria o človeku stojacom uprostred sveta, v strede záujmu spoločnosti. Človeku, ktorý vedel, že umenie je rozsiahle, pestré vo svojich prejavoch – nezničiteľné. Bol a ostal umelcom, čo sa nevzdal presvedčenia, že náš svet je skutočný len potiaľ, pokiaľ je a ostane skutočne ľudským svetom. Všetko, čo robil a ako to robil, smeruje k človeku – jeho bytiu s vedomím, že sa jednoducho nemôžeme vyčleniť zo súkolia večnosti, ľudských vlastností a vzťahov, na ktorých vzniku máme bezosporu svoj podiel aj my.
Fotografie: Z pozostalosti umelca a autor
