Krutý rozpor

Poznám dievčinu, ktorá neznáša grínpísákov. Bezdôvodne (podľa nej) znepríjemňujú ľuďom život, žiadajú od nich uskromňovať sa, a pritom oni sami sa svojim výzvam spreneverujú (opäť podľa nej). Napríklad sa vozia v autách. A v jej rodnom kraji sa usilujú občanom zabrániť, aby z chráneného prírodného skvostu urobili turistické centrum. Lenže obyvateľom tej lokality by ono centrum pomohlo zastaviť niekoľkoročný ekonomický prepad. Chápem jej rozhorčenie, len neviem, či je v tomto prípade namierené správnym smerom. Či som za, alebo proti hnutiu Greenpeace, som síce nikdy nerozmýšľala, ale bezohľadnú devastáciu životného prostredia spôsobom po nás potopa nepokladám za šťastnú. Lenže čím väčšími skokmi sa usilujeme dopracovať k blahobytu, neraz až bezbrehému (jedni), čím viac robíme všetko pre to, aby sme vôbec prežili (druhí), tým je rozpor medzi ekonómiou a ekológiou väčší. Dať prednosť naplneniu súčasných potrieb, či uprednostniť aj potreby tých, čo prídu po nás? Alebo aspoň tých, ktorí sú na tomto svete zároveň s nami, ale ich potreby nikoho okrem nich samých nezaujímajú? To je otázka… Tí, čo sa na ňu pokúšajú odpovedať, sa sami za seba aj usilujú s týmto problémom čosi robiť. Napríklad triedia odpad, šetria saponátmi, pri nákupoch ani na vyhadzovanie smetí nepoužívajú plastové tašky a vrecká, žijú bez klimatizácie. Je to však dosť na významnejšie zmenšenie hrozby, že možno už obgenerácia súčasných tridsiatnikov zažije apokalypsu? Z hľadiska jednotlivca to nie je málo, ale inak – takmer nič. Na otázku, čo by bolo viac ako nič, sa núka odpoveď, že ekologické opatrenia vlád tohto sveta. Lenže to je rovnaké takmer nič ako ekologické správanie niekoľkých (aj keď povedzme niekoľkých tisíc) jednotlivcov. Prečo toľké kacírstvo? Nuž dievčina, ktorá neznáša grínpísákov, by ich možno vzala na milosť, keby v jej rodnom kraji nebránili turizmu, ktorý by podľa nej zlepšil ekonomickú situáciu jej krajanov. Alebo – keby si obyvatelia ktorejsi africkej krajiny mali za čo kúpiť drevo na varenie, možno by neboli skúrili štátom vysadené pieskolamy a neumožnili púšti, aby ich oázu po čase zhltla. Rozpor medzi potrebou chrániť životné prostredie (aby sme prežili v budúcnosti) a nevyhnutnosťou využívať ho až na hranici devastácie (aby sme prežili teraz) je krutý. A nezmierni ho ani jednotlivec, ani jedno či dve hnutia, ba ani celá armáda ekológov. Bez prispenia múdrych ekonómov, osvietených vlád, nesebeckých politikov a podnikateľov, bez nesebeckých nás všetkých, ho zo sveta nezmetú ani tí najzapálenejší ekológovia či grínpísáci. Skôr on z teritória života zmetie svet. Alebo prinajmenšom zo sveta nás.