Krok k diskreditácii ľavice

Z posledného vývoja vzťahu medzi Stranou európskych socialistov (PES) a Ficovým Smerom by sa mohlo na prvý pohľad zdať, že očakávaný verdikt mrzel viac Brusel ako Bratislavu. Eurosocialisti najprv takmer strápnili sami seba, keď istý čas koketovali s myšlienkou, že na kajanie by im stačilo aj Slotovo vyhlásenie. Oveľa trápnejšia však bola reakcia Roberta Fica na závery predsedníctva PES. Premiér, ktorý obviňuje svojich straníckych partnerov z toho, že ho potrestali za jeho boj s monopolmi a politiku voči ľuďom, sa svojou mentálnou výbavou nezadržateľne približuje k dosiaľ neprekonanému Vladimírovi Mečiarovi. Robert Fico vie, že to tak nie je, ale jeho slová neboli určené pre Brusel, ale pre jeho voličskú základňu, ktorá si v zmysle osvedčených slovenských tradícií preloží tento incident ako vzburu neohrozeného ľudového hrdinu proti svetovládnemu sprisahaniu. Jedno z hlavných poučení obdobia mečiarizmu, ktoré už medzičasom pochopil hádam aj samotný Mečiar, je pravidlo, že každý štátnik v tomto priestore potrebuje na udržanie vlastnej moci medzinárodnú akceptáciu. Pre politika tu nie je priestor na moralizáciu takýchto záverov, ale na schopnosť pohybovať sa v mantineloch reálnych vzťahov. Terajšia vláda začala svoj mandát bezpochyby ambicióznym sociálnym programom, v rámci ktorého už stihla napraviť viaceré deformácie predchádzajúceho kabinetu. Jej úspechy sú v tejto oblasti také očividné, že zjavne bezradná opozícia sa zmohla zatiaľ len na nehorázne absurdnú kritiku zľava – komické výčitky jednotlivých bodov, ktoré Ficov tím nesplnil. Ak odhliadneme od nesystémových populistických opatrení (vianočné balíčky pre dôchodcov) a nečakanej zhody náhod (ku ktorej vláde pomohla momentálne najznámejšia klamárka na Slovensku), je to skutočne zručný spôsob, ako narábať s popularitou a mocou. Strana Smer však od začiatku svojho vládnutia kríva na jednu nohu. Ľavicový program zredukovala na sociálny a demokratickú (občiansku) agendu nahradila národnou. Aj preto ju nezaujíma nespravodlivý volebný zákon, banalizuje agendu životného prostredia a v mimovládnom sektore sa pohybuje ako slon v porceláne. Už tieto výhrady stačia na to, aby sme o jej plnohodnotnej sociálnodemokratickej orientácii mali pochybnosti. Robert Fico sa však rozhodol zájsť ešte ďalej. Svojou výraznou ideologickou nadprácou v prospech Jána Slotu ďaleko prekročil úroveň, po ktorú si ho bol svojho času ochotný zastať vtedajší premiér Mečiar. Ak dnes premiér tvrdí, že šéf národniarov nie je extrémista, treba sa ho spýtať, do akej kategórie zahŕňa jeho výroky o malom dvore a dlhom biči alebo vôbec všetky jeho nevkusné urážky Maďarov, Rómov a homosexuálov. Pretože to, čo by mali eurosocialisti požadovať od koaličného partnera sociálnych demokratov, nie je všeobecná deklarácia, ale ospravedlnenie za konkrétne vyjadrenia. Už podľa úrovne delegácie (člen predsedníctva), ktorú vyslal Smer na rokovanie do Bruselu, si možno urobiť názor, akú váhu prikladá táto strana svojej účasti v PES. Nepochybujem o tom, že tvrdohlavý postoj Smeru a krajne nerozumná reakcia jeho predsedu posilnia jeho preferencie. No nepochybujem ani o tom, že toto nezodpovedné správanie poškodí celé Slovensko. Neúčasť R. Fica na stretnutiach socialistických lídrov už teraz znamená, že Bratislava môže zabudnúť napríklad na európsky Inštitút pre rodovú rovnosť, o sídlo ktorého sa uchádza spolu s Ľubľanou. Vyjednávacia pozícia Slovenska v rámci EÚ je nateraz celkom určite oslabená a kto si myslí, že táto situácia sa dá napraviť desaťmesačným presviedčaním, že čierne je biele, zjavne nevie, o čom hovorí. Smer dovŕšil politickú diskreditáciu slovenskej ľavice nielen ideologicky, ale aj personálne, keď v čoraz výraznejšej miere siaha po kádroch z nacionalistických kruhov. K mravnému rozkladu tejto časti politického spektra je už naozaj len krôčik. Autor je vysokoškolský učiteľ