Všeobecné obdobie vládnutia v rozsahu štyroch rokov vykladali a opisovali odborníci tak, že za tieto roky dobrá a múdra vláda môže veľa dobrého urobiť a voliči ju budú chcieť aj naďalej. Slabá a zlá vláda veľa za štyri roky nepokazí a ľudia ju môžu vo voľbách vymeniť. Zastávam názor, že ak niekto chce zmeniť smerovanie predošlých vládnych garnitúr, potrebuje na to aspoň dve volebné obdobia. Za jedno štvorročné obdobie sa môže stať, že nová garnitúra prvý rok bude objavovať skryté míny a nevypovedateľné záväzky. Druhý rok začne tvoriť reálne koncepcie, ktoré by mohli naštartovať proces zmeny. Môžu sa začať fatálne hodnotové spory medzi vládnucimi politikmi. Tretí rok sa projekty reálne začnú realizovať, narazia na odpor, intrigy, vyhrážanie, súdy, nevypovedateľné zmluvy, nečakané dôsledky. V štvrtom roku môže stará štruktúra prejsť do protiútoku.
Časť vyčerpaných bojovníkov to môže vzdať, časť sa nechá presvedčiť za výhody, aby prešla na druhú stranu, časť môže byť zdiskreditovaná. Myslím si, že naša krajina môže smerovať k prosperite, no aby bol tento trend zachovaný, je potrebné diverzifikovať ekonomiku, zlepšiť vzdelávanie, vyvarovať sa extrému a nezaspať na vavrínoch a, samozrejme, to najdôležitejšie a súčasne najťažšie, pretože to nasávame s materinským mliekom už od normalizácie, zbaviť sa korupcie a nepotizmu. Preto je každá výrazná osobnosť, ktorá posilní vládu, ale aj opozíciu, prínosom. No na druhej strane si kladiem otázku, kto na Slovensku už má rád osobnosti. Pozrime si na čísla sledovanosti relácií v TV, čítanosť periodík a komentáre k múdrym a vedeckým témam. V našej krajine byť osobnosťou je niekedy prekliatie, nezmazateľný biľag a potvrdzuje sa, že pravda sa dá kúpiť a je to len otázka ceny. A kde sú hodnoty, o ktoré by nám malo ísť, idey, za ktoré sa oplatí biť, argumenty, ktoré zavážia. Všemocný kapitál nás ovplyvňuje čoraz väčšmi. Kríza osobností je prejavom civilizačnej krízy – nemá hlavný náboj . Zmysel sa naplnil, potrebné je nájsť nový. Samozrejme, že nežijeme izolovane a týkajú sa nás aj globálne problémy. Kríza západnej demokracie je v jej amerikanizácii, v marketingu, v absencii hodnôt, a teda v bezprogramovosti, v utopickom socializme, v relativizme a v multikulturalizme.
Na Islande vyviedla ľavica – presnejšie sociálni demokrati a zelená ľavica (čo by bolo skvelé, keby u nás vznikla strana takéhoto zamerania) – krajinu z krízy a keď sa jej to zázračne podarilo a Islanďania boli zachránení, tak vo voľbách opäť uspela pôvodná pravica. A najnovšie výsledky z Grécka hovoria to isté. Preto si myslím, že to liberálne – z pohľadu života bez povinností, obmedzení a konzumne – nás ľudí láka čoraz viac. A keď je zle, tak nám je ľavica na chvíľu dobrá. V tejto súvislosti by som rád poznamenal, že nie som ľavičiar ani pravičiar ctím si konzervatívne hodnoty a slobodu slova . Som za myšlienky a celú svoju životnú dráhu venujem ľuďom, klientom a pacientom, ktorí potrebujú pomoc vo svojej ťažkej životnej dráhe. Všetko závisí od tých, u ktorých sa svet varí. Potom i malé periférie sa prispôsobia tomu, kam svet pôjde. Ani grécke školy neboli presvedčené o demokracii. Myslím si, že súčasná forma pseudodemokracie je len hra na uspokojenie ega más. Ten, komu ešte slúži zrak, vidí, kto a ako svetu vládne. Dovolím si citovať Petra Dynova: Chceš zmeniť svet? Zmeň sám seba. Odporúčam sa venovať aj myšlienkam ako osobne v takomto svete prežiť v zdraví, prosperite a prípadnej kontribúcii. Pomôže len individuálny rozvoj. Začať sa dá v každom veku.
