Krimi, erotika, paródia: Nobelovka v dobrých rukách

Vladimír Blaho
12. októbra 2010
Archiv, Kultúra

A práve jemu udelila medzinárodná porota Nobelovu cenu za literatúru za rok 2010. Ocenila tým jeho „zmapovanie štruktúr moci a prenikavé zobrazenie odporu, revolty a porážky jednotlica“.

Začínal ako ľavičiar…

Podobne ako viacerí významní latinskoamerickí spisovatelia aj Llosa prežil určité úseky svojho života (narodil sa v roku 1936) v Európe – Madride a Paríži a od roku 1993 má aj španielske občianstvo. Jeho tvorba bola od počiatkov prijímaná veľmi priaznivo, je držiteľom mnohých literárnych cien (Cena španielskej kritiky, peruánska Národná cena, Cena Romula Gallegosa, Cena barcelonskeho vydavateľstva Planeta a najprestížnejšia Cervantesova cena). Podobne ako ostatní spomínaní velikáni latinskoamerickej literatúry aj Llosa začínal ako silný politický ľavičiar, no neskôr sa jeho názory posunuli viac ku stredu politického spektra. Vroku 1990 dokonca ako kandidát Frente democratico sa uchádzal o post prezidenta Peru, no neuspel v súboji s neskôr kriminalizovaným Fujimorom.

Pokiaľ ide o jeho literárny profil, v porovnaní s Márquezom, ktorého dielo pripomína monolit, je Llosova literárna činnosť viac rôznorodá. Nielen tým, že okrem klasickej prózy písal aj eseje (Ryba vo vode, kde účtuje so svojou politickou aktivitou) a literárnohistorické práce (ako je napríklad jeho Večná orgia, analýza Flaubertovej Madamme Bovary alebo štúdia Garcia Márquez – história jednej bohovraždy). Okrajovo zabŕdol aj na pole drámy. Jeho ťažisková prozaická spisba vykazuje značný rozptyl tak tematický, ako aj pokiaľ ide o výrazové prostriedky. Nepochybne bol najmä v počiatkoch svojej tvorby ovplyvnený francúzskym existencializmom, čím jeho práce získavajú v kontexte latinoamerickej literatúry na originalite.

História, erotika, krimi…

Prvý veľký úspech získal už románom Mesto a psy v polovici 60. rokov, v ktorom zúžitkoval svoje vlastné skúsenosti zo štúdií na vojenskom gymnáziu v Lime k prenikavej kritike sveta plného pokrytectva a násilia. Vojenský svet, ktorý vo verejnom živote jeho kontinentu zohrával vždy mimoriadne závažnú úlohu nielen z hľadiska jeho spoločenskej prestíže, ale i politického vplyvu, spisovateľ neopustil ani v ďalších prózach. Prejavuje sa to napríklad aj v tom, že postava seržanta Litumu sa objavuje vo viacerých jeho románoch od roku 1966 (Zelený dom) až po rok 1993 (Lituma v Andách).

V jeho tvorbe sa takisto strieda vážny, kritický pohľad na spoločenskú realitu s pohľadom kriticko-satirickým. Takým je napríklad jeho Pantaleón a jeho ženský regiment, v ktorom nastavuje zrkadlo stupídnej vojenskej byrokracii, ktorá myšlienku bordelu pre vojenské posádky dovedie až do absurdity. Výnimočne sa Llosa zmocnil aj historickej témy z dejín Brazílie v románe Vojna na konci sveta, do vôd erotiky najviac zablúdil v Chvále macochy a s prvkami kriminálneho románu premiešaného so zobrazením spoločenských vzťahov sa vysporiadal v diele Kto zabil Palomina Molera. Inšpiráciou pre politický román Prasačia oslava mu boli osudy dominikánskeho diktátora Trujilla.

…dokonca aj paródia na telenovely

Za jeho najvydarenejšie dielo sa pokladá už spomínaný Zelený dom (1966), originálny predovšetkým po formálnej stránke, keďže sa v ňom prelínajú nielen dejové pásma a postavy ale aj časové roviny, takže je značne náročný pre čitateľa. Ale rovnako oceňovaným je i Rozprávač (1987), v ktorom popri formálnej zaujímavosti zobrazil mimoriadne akútny problém Južnej Ameriky (alebo celého sveta?) – stret modernej civilizácie a pôvodných kultúr. Navyše prenikol priam zázračne do myslenia a cítenia indiánskeho človeka. Spisovateľ za polstoročie svojej aktívnej tvorby často preskakuje od jedného problému k druhému, od jednej tvorivej metódy k inej, čím jeho dielo získava zaujímavú pestrosť. Tak napríklad v románe Teta Júlia a perohryz (dá sa k nemu dostať v českom preklade pod názvom Tetička Julie a zneuznaný génius) sa venuje paródii poklesnutých rozhlasových seriálov, ktoré boli predohrou k neskorším banálnym telenovelám.

Llosa nie je ani pre slovenského čitateľa neznámym pojmom. Keďže je však autorom mimoriadne plodným, do slovenčine sme preložili len menšinu jeho románov. Vďaka Vladimírovi Olerínymu, Romanovi Bratovi a Oľge Hlaváčovej, ktorí sa venovali prekladom jeho diel, si však náš čitateľ môže urobiť dosť reprezentatívny obraz o ďalšom nositeľovi Nobelovej ceny za literatúru.