Pre verejnosť sa to hlavné začalo aj tento rok tlačovou besedou. Pôvodne som si myslela, že pre mňa tiež. Všeličo však bolo predsa len trochu inak.
Dagmar Valčeková z Medzinárodného domu umenia pre deti Bibiana nás na tlačovke navnadila informáciou, že ak všetko vyjde, príde tohtoročný držiteľ Grand Prix medzi nás ešte skôr, ako sa rozídeme. Nemýlila sa. Josep Antoni Penella zo Španielska naozaj dorazil uprostred otázok a odpovedí, predstavil sa s bezprostredným šarmom, úsmevom a zjavnou radosťou, že si večer v pôvodnom Slovenskom národnom divadle prevezme cenu. A nie hocijako, ale za prítomnosti prezidenta SR Ivana Gašparoviča. A to sa vraj stane prvýkrát v histórii BIB. Prezident nad podujatím nielen prevezme záštitu, ale sa aj zúčastní na jeho otvorení.
Žeby aj za takých okolností ako vstupenka do národného stačila akreditácia v podobe menovky, ako nás ubezpečovali na tlačovke? Veľmi som tomu neverila. Menovka však naozaj stačila. Nekonali sa však nielen nijaké vstupenky, ale ani nijaké limuzíny a muži v oblekoch s bielymi anténkami za ušami a podozrievavými pohľadmi, nijaké previerky. Sotva som dosadla na sedadlo, zaznela výzva vypnúť mobily a namiesto hymny na počesť hlavy štátu – baletná sekvencia z Labutieho jazera. Povinné uvítacie prejavy a namiesto príhovoru prezidenta – prihováral sa štátny tajomník ministerstva kultúry.
Držiteľom ocenení to však zjavne neprekážalo. Josep Penella, rovnako bezprostredný ako na tlačovke, si Grand Prix, zvedavý ako vyzerá, okamžite vybral z obalu a zamával celému divadlu. Zdravil všetkých takisto natešene, ako Mário Radačovský a Katarína Košíková po šarmantnej tanečnej črte. BIB 2009 bolo oficiálne otvorené.
Mne sa neoficiálne otvorilo o čosi neskôr. Dom umenia pôsobiaci už trochu menej umelecky, ako by sa na takúto inštitúciu patrilo, odetý do tradične nápaditého BIB-ovského vstupu, s dôverne známou BIB-ovskou atmosférou v sobotu popoludní ešte veľmi nepulzoval množstvom detských hlasov. Atmosféru ilustrácií nasávali predovšetkým výtvarníci a výtvarníčky. Podaktorí sústredene študovali, akými spôsobmi sa vo svete vyjadrujú ich kolegovia, niektorí šťukali fotoaparátmi, iní listovali v katalógu a porovnávali, ďalší pochybovali, že by sa práve to, čo oni obdivujú a oceňujú ako výtvarne vyšperkované, mohlo páčiť deťom, zo dvaja oceňovali práce tohtoročných slovenských držiteliek Zlatého jablka a plakety BIB.
V miestnosti individuálnych výstav som zazrela držiteľa Grand Prix z minulého ročníka Einara Turkovského, ako si so zaujatím pozerá expozíciu Roberta Innocentiho, v precíznosti kresby veľmi podobného jemu samému, akási mamička kúsok ďalej presviedčala dcéru, že veru knihu H. Zelinovej Dovidenia Zuzanka, s ilustráciami Ladislava Nesselmana, ktorému tu pripravili výstavu in memoriam, majú doma, a dámy, ktoré mi ponúkli plagát BIB-u s Innocentiho kresbou, sa mi radostne pochválili, že v knihe návštev majú aj bonus: kresbu tohtoročného víťaza. Keď totiž Josepa Penellu, ktorý tu bol pred chvíľou, požiadali o podpis do knihy návštev, pridal k nemu tento pôvodne vyštudovaný žurnalista pohotovo aj celostranovú kresbu-autoportrét.
Videla som, čo malo byť videné, už to len napísať. Ale dať si dojem z ilustrácií hneď vygumovať natriasaním v električke sa mi akosi nechcelo, a tak som prešla niekoľko zastávok pešo. Staré mesto v priestore medzi Bibianou a sochami Hviezdoslava a Andersena ešte vrelo remeselníckymi trhmi. Predierajúc sa pomedzi oveľa hustejšie publikum ako to na výstave sa mi oči pristavili na stánku s výrobkami z chránenej dielne. Nikdy im neodolám, pretože z nich ide až akési magické teplo. K pôvabnej miske mi – pre šťastie – pribalili aj miniatúrny krúžok s keramickým anjelom. Ja im, nevedno prečo, svoju vizitku. Dôvod sa ukázal vari o päť minút. Zazvonil mobil a pani Volková z ColorLife ma vrátila: „Zabudli ste si u nás plagát…“ Vrátila som sa, ale len preto, že takú vec ako plagát z BIB sa patrí darovať osobne. Do chránenej dielne určite prinesie krásno a príjemno. Tak ako BIB do jesennej Bratislavy.
